Jeden z najoceňovanejších a najprekladanejších islandských autorov navštívil Bratislavu a Žilinu. Predstavil tu svoju dosiaľ druhú do slovenčiny preloženú knihu Ryby majú nohy. Jón Kalman Stefánsson píše jemne a pôvabne. Jeho knihy majú poetiku, hĺbku a nadhľad súčasne. Presne ako on sám.
Pochádzate zo špecifického ostrova, kde ste prežili takmer celý život. Myslíte si, že aj Islandu môžete ďakovať za svoje jedinečné písanie?
Určite áno, nechcel by som bagatelizovať rolu Islandu vo svojej tvorbe. Je to veľký a suverénny, no zároveň veľmi osamelý ostrov. A takí sme aj my, Islanďania. Bije sa v nás osamotenosť a izolácia s túžbou nechať sa odviať vetrom cez more a žiť niekde, kde to vrie a je akčné. Akoby sme chceli neustále odchádzať a zároveň zostávať.
Preto vás na tri roky zavialo na skusy do Dánska?
Veru, som klasický prípad. Do Kodane som oficiálne odišiel za svojou študujúcou ženou, no bola to hlavne zámienka. A dopadlo to, samozrejme, tak, že len čo som z ostrova vytiahol päty, nevedel som sa dočkať návratu.
Ako na izolovaného ostrovana zapôsobilo Slovensko ležiace v samom srdci Európy?
Čakal som hornatú krajinu a samý les. Najprv som videl Bratislavu, ktorá taká vôbec nie je. Následne som absolvoval čítanie v Žiline, kde už boli aj tie hory. Cestou ma uchvátili zrúcaniny. Vzhľadom na to, že som tu bol len štyri dni aj s cestou a za ten čas absolvoval množstvo rozhovorov a stretnutí s čitateľmi, veľa som z krajiny nevidel.
Na Slovensku boli preložené dve z vašich jedenástich kníh a hneď si našli ortodoxných fanúšikov. Čo hovoríte na slovenských čitateľov?
Veľmi milo ma prekvapili. Naozaj som nečakal, že na besedy so mnou príde toľko mladých ľudí, ktorí tak dôverne poznajú moje knihy, ktorí ma budú tak sústredene počúvať a ktorí budú o knižkách tak vášnivo diskutovať.
Vaše knihy sú brilantne napísané. Ako sa rodí dielo, ktoré kritici často nazývajú geniálnym?
Ľahko aj ťažko zároveň. Do karát mi hrá fakt, že proces písania považujem skôr za príjemnú terapiu ako za otravnú prácu. Na druhej strane, táto pekná kreatívna činnosť ma často dovedie na miesta, ktoré menia všetko vopred naplánované. Plánujem A a stačí, aby som sa zadíval na dvor, a zrazu z toho vznikne B a celý predchádzajúci koncept môžem hodiť do koša.
Nakoľko priliehavá je predstava, že sa pri tvorbe knihy meníte na posadnutého umelca, ktorý nič iné nevidí a nepočuje?
Priznávam, že vnútorne takýto určite som. V hlave mám príbeh a žijem len ním. Mám však rodinu a záväzky, a preto odmietam ignorovať realitu. Neviem, prečo by moje deti a žena mali doplácať na to, čím sa živím. A preto buď píšem doma v bežných pracovných hodinách, alebo sa na týždeň utiahnem niekam na samotu a ďalší týždeň to rodine vynahrádzam. Irituje ma, keď umelci prácou ospravedlňujú neúčasť v akýchkoľvek iných sférach života. Je to alibizmus. Aj tvorivé písanie je činnosť ako ktorákoľvek iná a nie je potrebné pripisovať jej posvätnú úctu.
Niekoľko rokov ste sa na Islande živili ťažkou manuálnou prácou. Dokážu podľa vás ľudia, ktorí okúsia tvrdý chlebíček, lepšie písať, lebo poznajú takzvaný skutočný život?
V konečnom dôsledku je každá práca ťažká a človeka rovnako spája s bežnou realitou. Nevnímam napríklad nás spisovateľov ako aristokratov odtrhnutých od reality. Ani ako deti šťasteny, ktoré len čakajú na to, kým im úžasný nápad padne do lona, aby ho s ľahkosťou prepísali do počítača a s pohárom vína v ruke poslali do vydavateľstva.
Kto je Jón Kalman Stefánsson
Narodil sa v roku 1963 v Reykjavíku. Nedokončil štúdium literatúry a živil sa manuálnymi prácami. Debutoval v roku 1988 básňami So zbrojným pasom na večnosť. O osem rokov vydal prvú prozaickú zbierku Priekopy v daždi. Ako autor románov prerazil v roku 2005 titulom Letné svetlo a potom príde noc. Za knihu mu bola udelená Islandská literárna cena. Nasledovala trilógia próz Nebo a peklo, s ktorou dosiahol medzinárodný úspech. S manželkou a dvoma deťmi žije v obci Mosfellsbćr pri Reykjavíku.