Obrazy sa stali svedkami vzostupov a pádov Benátok. Talianski vedci nedávno dospeli k záveru, že mesto za posledných tristo rokov kleslo o vyše pol metra, klesanie údajne spôsobuje odčerpávanie vody spod základov mesta. Dôkazovým materiálom pre nich boli obrazy talianskeho maliara Canaletta, posadnutého benátskymi kanálmi a detailmi, takže na obrazoch dobre vidieť, kam v 18. storočí siahali stopy po morských riasach.
Ak sa z reality prenesieme do sveta literárnej fikcie, môžeme tiež nájsť príbeh Benátok, starých obrazov a usvedčujúcich dôkazov. Mladý, ale dnes už dostatočne slávny španielsky autor Juan Manuel de Prada (1970), napísal pred piatimi rokmi román Búrka, ktorý vlani v slovenskom preklade Vladimíra Olerínyho vydal Slovart. Názov dal románu rovnomenný Giorgioneho obraz, ktorý bol namaľovaný pred piatimi storočiami. Krajina po prvý raz v dejinách maľby prestáva byť v Búrke čisto ozdobným prvkom a zdôrazňuje vášne, ktoré sa odohrávajú v ľudskom vnútri. Na obraze je v popredí dojčiaca žena oddelená riekou od muža stojaceho na druhom brehu, na temnej oblohe v pozadí vidíme prvý blesk, stromy sa nakláňajú vo vetre. Ak je tento obraz spred mnohých storočí dodnes mimoriadne cenený pre svoju originálnosť a záhadnosť motívov, možno falšovateľskú zápletku Pradovho románu vnímať aj ako ironický výsmech dnešnej doby, kde sme vykrádanie iných autorov povýšili na spôsob umeleckej tvorby.
Román Búrka sa odohráva v rozmedzí štyroch dní. Tie svojím rýchlym a nečakaným spádom udalostí negujú dovtedajší život rozprávača príbehu, dvadsaťsedemročného Alejandra, ktorý prichádza do Benátok po prvý raz v živote, aby na vlastné oči konečne uvidel originál Giorgioneho obrazu. Posledné roky svojho života strávil nad hypotézami vykladajúcimi motívy a zmysel obrazu na nudnom asistentskom mieste a benátsky výlet predstavuje zlom nielen v jeho intelektuálnom, ale aj citovom a evidentne i sexuálnom živote. Román má popri kriminálnej zápletke aj umenovedný rozmer, keď hlavné postavy okrem intríg a zákulisných ťahov riešia aj spor o vnímaní umenia (akési náboženstvo citu v kontraste voči chladným racionálnym analýzam), decentná, ale takmer všadeprítomná je Alejandrova pohlavná vzrušivosť a presexualizované vnímanie každej ženy, s ktorou príde do kontaktu. Štyri benátske dni sú voči Alejandrovi veľmi štedré, okrem jednej neplatonickej lásky s mladou reštaurátorkou sa mu ponúkli aj ďalšie pomery s o niečo staršími dámami...
"Nebezpečenstvo pozorovania spočíva v tom, že človek môže nadobudnúť dojem listovania v anatomickom atlase, lenže k mojej profesii patrí skúmať obrazy celé hodiny, a to ma núti byť dôkladným pozorovateľom," vysvetľuje rozprávač svoju hlavnú metódu. Spisovateľ Prada, ktorý v pozadí ťahá nitkami, je naozaj veľký anatóm a fanatik detailnej deskripcie. Problémom jeho bezbrehého voyerizmu je občas nedostatok slov a samoľúbe opakovanie obrazov a slovných spojení, s ktorými je evidentne mimoriadne spokojný. Aj preto musíme opakovane čítať o bozkávaní vrások, časté sú prirovnania k rakovine, o neustálom spájaní snehu a panenstva ani nehovoriac. Estetickým refrénom románu (týka sa predovšetkým ženských tiel) je myšlienka o tom, že nesúmernosť pridáva na kráse.
Román, ktorý sa v dnešnej (audio)vizuálnej dobe pristaví pri jedinom obraze a ten zvnútra i zvonku obklopí príbehmi, je možnosťou, ako sa na chvíľu vyhrabať z presýtenosti obrazmi a dať tomu celému aspoň zdanie zmyslu. Tento zámer iba zvýrazňuje zvolený kriminálny žáner, ktorý vyhovuje pedantným a čistotným ľuďom, ktorí chcú mať vo všetkom poriadok. Vo vraždách, v umení, aj v láske.
StoryEditor