Taliansky ekonóm a sociológ Vilfredo Pareto na prelome 19. a 20. storočia skúmal vzťahy medzi príjmovými skupinami a rozdelením bohatstva v Anglicku, pričom dospel k záveru, že rozdelenie bohatstva je predvídateľne nerovnomerné. Pri ďalších skúmaniach prišiel na to, že je to podobné aj v rôznych obdobiach a v rôznych krajinách. Odvtedy sa hovorí o tzv. Paretovom pravidle. Napriek tomu, že si uvedomoval význam a široký dosah svojho objavu, jeho vysvetlenia boli podľa anglického poradcu a podnikateľa Richarda Kocha veľmi nesprávne. Uchýlil sa k sérii fascinujúcich, ale povrchných sociologických teórií zameraných na úlohu elít, ktoré na konci jeho života zneužili Mussoliniho fašisti, takže význam objavu upadol do zabudnutia na celú jednu generáciu.
Oneskorená prvá kniha
Napriek niekoľkým kratším štúdiám neexistovala až do konca deväťdesiatych rokov žiadna kniha, ktorá by sa tomuto pravidlu podrobnejšie venovala. Prelom v tomto smere znamenala až kniha Richarda Kocha Pravidlo 80/20. Nasledujúca veta sa vám možno bude zdať zaujímavá, pri čítaní Kochovej knihy ju však po niekoľkých stranách zaručene začnete nenávidieť, opakuje sa nespočetnekrát a túto nekonečnú ozvenu ospravedlňuje iba dôležitosť, akú má jej aplikovanie na náš život. Pravidlo 80/20 podľa Kocha hovorí predovšetkým to, že 80 % výsledkov vyplýva iba z 20 % vynaložených zdrojov (alebo že 80 % vynaložených zdrojov vytvára iba 20 % všetkých výsledkov), z čoho vyplýva, že na dosiahnutie maximálneho efektu s najmenšími (časovými, vecnými a personálnymi) nákladmi stačí sústrediť pozornosť na tie zdroje, ktoré sú pre dosiahnutie rozhodujúcej časti výsledkov naozaj dôležité. Práve v tejto oblasti údajne zdravý sedliacky rozum najviac zlyháva, veľkú asymetriu medzi príčinami a následkami zvyčajne nepredpokladáme, hoci realita hovorí presný opak. Máme tendenciu predpokladať, že 50 % príčin alebo vstupov bude predstavovať 50 % výsledkov alebo výstupov. Tento blud 50/50 je podľa Kocha jedným z najškodlivejších, najnepresnejších a zároveň najhlbšie zakorenených mentálnych máp, pri skúmaní dvoch radov dát týkajúcich sa príčin a následkov je veľmi pravdepodobné, že výsledkom bude vzorec nerovnováhy, pričom pomer 80/20 nie je v žiadnom zmysle absolútny, predstavuje iba zvyčajnú mieru nerovnováhy. Podľa autora budeme zvyčajne pri zistení skutočného pomeru veľmi prekvapení jeho nevyváženosťou. Ak by sme pravidlo zobrali úplne vážne, museli by sme prestať robiť štyri pätiny toho, čo sme doteraz robili, čo vôbec nie je triviálna zmena.
Chaos nie je iba chaos
Kochovo pravidlo vzniklo s rešpektom k teórii chaosu, ktorá napriek svojmu názvu netvrdí, že všetko je beznádejným a nezrozumiteľným zmätkom. Za neporiadkom sa, naopak, skrýva logika sebausporiadania, akási predvídateľná nelineárnosť. Určité predvídateľné vzorce sa opakujú, ale v nekonečnej a nepredvídateľnej rozmanitosti. Teória chaosu v zhode s pravidlom 80/20 s použitím empirických dôkazov tvrdí, že svet je nevyvážený; vychádza z myšlienky nelineárnosti, podľa ktorej mnohé z toho, čo sa deje, je nedôležité a nemali by sme tomu venovať pozornosť; malé počiatočné vplyvy sa môžu mnohonásobne zväčšiť a viesť k veľmi neočakávaným výsledkom; ak nová sila vytrvá a podarí sa jej prekročiť určitú neviditeľnú hranicu (bod zlomu), malá dávka ďalšieho úsilia môže mať obrovskú návratnosť; malý predstih na počiatku sa môže neskôr vyvinúť na väčší náskok alebo dominantné postavenie, keďže menšina príčina má na svedomí väčšinu dôsledkov. Jedným z posolstiev teórie chaosu je, že rovnosť sa končí dominanciou, pravidlo 80/20 sa k tomu pridáva strohým konštatovaním, že len málo vecí je dôležitých, väčšina vecí dôležitá nie je.
Od praxe k teórii a späť
Pravidlo predstavuje myšlienkový návod, ako zvýšiť efektívnosť jedinca a organizácií. Dá sa použiť na najrozmanitejšie oblasti nášho života, a do veľkej miery záleží iba na čitateľovej predstavivosti a potrebách, v akej oblasti ho uplatní. Koch po časti venovanej ekonomickej oblasti sľubuje aj kapitolu venovanú medziľudským vzťahom, aj do nej sa však dostalo príliš veľa zo sveta podnikania a príliš málo napríklad zo vzťahu medzi mužmi a ženami. Pri aplikácii pravidla do praxe napríklad zisťujeme, že 20 percent produktov, zákazníkov alebo zamestnancov vytvára 80 % zisku. Z toho vyplýva, že zisky by sa dali znásobiť, keby sa predalo viac produktov najlepšieho druhu, najali najlepší pracovníci a či prilákali najlepší zákazníci. V skutočnosti firmy zväčša postupujú opačne, bez podrobnejšej analýzy tolerujú priemerných či podpriemerných pracovníkov, vo svojej ponuke z rozmanitých príčin udržiavajú aj nepotrebné a neefektívne produkty, namiesto rozmaznávania najlepších zákazníkov (pripomeňme si opäť ich obrovský význam) hľadajú s neveľkým úspechom, ale s veľkou energiou nových.
Väčšina skutočností uvedených v tomto texte sú abstraktné formulácie. Kochova kniha je však plná konkrétnych prípadov, na ktorých dokazuje svoje tvrdenia, pridanou hodnotou jeho textu je schopnosť zaujať a nájsť príklady zo života, ktoré pod pláštikom kuriozity v sebe nesú dôležitú myšlienku. Ako príklad uveďme situáciu vo večne riešenom a nikdy nedoriešenom zdravotníctve. Pred dvadsiatimi rokmi vedúci lekár zdravotníckych zariadení USA došiel k záveru, že iba 10 % príčín ochorení mala na svedomí zdravotná starostlivosť alebo jej absencia, zatiaľ čo plných 50 % súviselo so správaním ľudí. Napriek tomu americký rozpočet venuje dvadsaťnásobne (!) viac výdavkov na liečebnú zdravotnú starostlivosť než na všetky programy podporujúce lepšie stravovanie, zdravotnú výchovu, starostlivosť občanov o vlastné zdravie a kondíciu. Prevencia je mnohonásobne lepšia a lacnejšia ako liečba, čo je iba jeden z mnohých dôležitých záverov Kochovej knihy.
Richard Koch: Pravidlo 80/20. Management Press, Praha 2000, dotlač