Hej, čerešne zreli, sladké čerešne zreli...

Prekladať slovenskú literatúru do češtiny je zvrhlosť, čo každý, kto pozná výrazové možnosti a poetiku oboch jazykov, uzná. Veď sme videli Perinbabu predabovanú do češtiny... Dvojnásobná zvrhlosť je, ak to vieme, a napriek tomu ideme aj my prekladmi znásilňovať českú beletriu. Ako v Nakladateľstve Petrov.sk, keď v preklade Pavla Weissa vydali najnovší román Michala Viewegha Vybíjaná. Prekladateľ sa očividne snažil, ale autenticky preložiť hravosť jazyka, ktorému i tak všetci rozumieme a ktorého slovné hračky a slogany (ktoré sú už súčasťou aj nášho bežného jazyka) majú neopakovateľné čaro práve vďaka češtine, sa mu nepodarilo. Melódia češtiny, na ktorej je postavená ironická spevavosť a sugestívnosť reklamných spotov našich západných susedov, v preklade pôsobí ako frak z čínskeho trhu. Veď napríklad komu hneď príde na um, že vtieravý slogan Chlapi sebe je odkaz na známu reklamu na pivo, ktorá zasa paroduje staré obrodenecké Národ sobě? Môže sa nám preklad známeho spotu automaticky votrieť bez straty pointy na jazyk ako hlavnej hrdinke románu?
Ešte rušivejšie však pôsobí, keď otec hlavnej hrdinky jej, škaredej dcére, po večeroch spieva melodickú uspávanku Spi dieťatko spi, zavri očí svoje... Po takomto výkone chúďa dieťa nebude mať iba komplexy zo svojho vzhľadu, ale aj zlé sny naplnené falošným kvílením. Až takto asi svoju hlavnú hrdinku Michal Viewegh trápiť nechcel. Vrcholom paródie, aká z prekladu vzniká, a hrdinským výkonom pre imagináciu čitateľa je návšteva hlavných postáv, rodených Pražáčok, na Slovensku. Napriek tomu, že dovtedy s čitateľom komunikujú peknou slovenčinou, zrazu sa krkolomne pokúšajú prehovoriť po slovensky. Čo dodať? Preklady beletrie z takého blízkeho jazyka, akým je čeština, a obzvlášť vieweghovského spôsobu písania je zbytočné znásilňovanie obrazotvornosti.
Nešťastie, ktoré preklad knihy spôsobil, však nezobralo nič na štýle, ktorým si Michal Viewegh získal jednu z prvých pozícií na rebríčku čítanosti u našich západných susedov. Vtipné a ironické odkrývanie pretvárky, do ktorej sme všetci každodenne nútení, je tým, čo spája hlavné postavy románu a tých šťastných z čitateľov, ktorí sa naučili zdravému odstupu od frašky, ktorú nám zo života robia malomeštiacke konvencie. Viewegh čitateľovi trocha nadbieha, keď najvtipnejšou a psychologicky najzvládnutejšou postavou urobí človeka na okraji záujmu všetkých, škaredú Hujerovú bez nádeje na šťastný život. Málokto z čitateľov si nenájde v jej frustráciách niečo, čo by sám niekedy v živote neprežil. To knihu svojím spôsobom predurčuje aj na jej komerčný úspech. Možno aj ako príručka autoterapie pre frustrovaných. Zároveň je knižka aj dobre zvládnutým románom, s postupne sa rozvíjajúcou zápletkou a rafinovane, iba v náznakoch vykonštruovaným rozuzlením.
Paralelne s hľadaním prvého milenca triednej krásavice Evy narážajú postavy aj na druhú neznámu, ktorou je otázka o životnom šťastí. Michal Viewegh však zostáva stále majstrom predovšetkým pri dramatizácii osudov svojich ženských hrdiniek. Muži zostávajú viac-menej kulisou a štatistami pri zápase osudov škaredej Hujerovej a všetkými chlapcami zbožňovanej Evy. Trocha sentimentálne dáva do kontrastu príbehy zlatej obľúbenej mládeže a všetkými ignorovanej triednej špaty. Až to pripomína príbeh o škaredom káčatku. Nepekná hrdinka sa stane úspešnou odborníčkou na krásu, spokojnou bytovou dizajnérkou s dvoma trocha škaredými deťmi a priemerným manželom. A zmyslom pre sebairóniu. Oproti osudom pôvodných hviezd z gymnázia je to však veľká životná výhra. Tí po neúspechoch v partnerských vzťahoch skončia ako starí mládenci v malom byte, kde už ako obstarožní alkoholici pokračujú v infantilnom sebaklame a predvádzaní sa, čo si poctivo nacvičovali ešte počas stredoškolských čias. Všetci sú vlastne obeťami vlastnej štylizácie, v ktorej sa cítia najbezpečnejšie.
Vtipne moralizátorská Vybíjaná je vlastne o vybitých ľuďoch, ktorí sa tešia, že prežili svoju mladosť. O tých, ktorí nepochopili, že v živote nejde len o to nebyť vybitý ako vo vybíjanej. Je to však aj kniha o ľuďoch neustále vybíjaných, ktorým nakoniec nezostáva nič iné, iba cesta k sebe samému. Už len vypustiť slzu a pripomenúť si to známe "Prví budú poslední a poslední budú prví". Dúfajme, že aj prvý preklad Viewegha do slovenčiny bude posledným prekladom.