V cenami ovenčenom románe Uvoľnení autor Neal Shusterman spochybňuje zaužívané predstavy o živote – nielen o tom, kedy sa začína a kedy končí, ale aj o tom, čo naozaj znamená byť nažive. Sila románu spočíva v tom, že autor sa názorovo neprikláňa na jednu alebo druhú stranu. Zamýšľa sa, že aj na „uvoľnenie“ detí na darovanie orgánov môže mať niekto humánny dôvod.
Amerika v budúcnosti sa spamätáva z následkov vojny. Jej výsledkom je uzákonenie „uvoľnenia“, podľa ktorého deti medzi trinástym a osemnástym rokom možno poskytnúť na odobratie a následnú transplantáciu orgánov. Súhlas dávajú rodičia z rozličných dôvodov: dieťa je problematické, sirota v štátnom ústave, rozvedení manželia sa nevedia dohodnúť na výchove... Náboženskí fanatici poskytujú svojho desiateho potomka ako obeť Bohu, desiatok. Niektorí „uvoľnení“ sa mlčky podriadia, iní sa nechcú vzdať. Na ceste za prežitím sa náhodou stretnú traja mladí ľudia: búrlivák Connor, životaschopná sirota Risa a spočiatku poddajný ľudský desiatok Lev. Ak sa im podarí dožiť osemnástky, zachránia sa. Cesta je to však dlhá a nebezpečná.
Prečítajte si úryvok z knihy Uvoľnení:
Riaditeľa opäť škrtí kravata a do tváre mu neprúdi krv. Právnik otvorí kufrík. „Prosím vás, slečna Zverencová. Uvoľnenie nie je smrť a som si istý, že všetci v tejto miestnosti by sa cítili príjemnejšie, keby ste nenaznačovali čosi také neskrývane poburujúce. Fakt je, že sto percent z vás bude stále žiť, ibaže osobitne.“ Siahne do kufríka a podá jej farebnú knižočku. „Toto je brožúra zo zberného tábora Twin Lakes.“
„Je to dobré miesto,“ pridá sa riaditeľ. „Snažíme sa tam posielať všetkých našich uvoľnených. Uvoľnili tam aj môjho synovca.“
„Určite sa potešil.“
„Zmena,“ zopakovala sociálna pracovníčka. „To je všetko. Podobne ako keď sa z ľadu stane voda a z vody oblaky. Budeš žiť, Risa. Ibaže v inej forme.“
Lenže Risa už nepočúva. Zmocňuje sa jej panika. „Nemusím byť hudobníčka. Môžem robiť niečo iné.“
Riaditeľ Thomas smutne pokrúti hlavou. „Obávam sa, že na to je už neskoro.“
„Nie, nie je. Mohla by som cvičiť a stať sa býkom. Armáda ustavične potrebuje nové prírastky!“
Právnik podráždene vzdychne a pozrie na hodinky. Sociálna pracovníčka sa predkloní. „Risa, prosím ťa,“ napomenie ju. „Aby sa dievča dostalo do armády, musí mať na to postavu a veľa rokov náročného fyzického tréningu.“
„Takže nemám na výber?“ opýta sa Risa, ale keď sa obzrie, odpoveď je jasná. Čakajú tam dvaja strážcovia, majú sa postarať, aby si vôbec nemohla vyberať. Keď ju odvádzajú, pomyslí si na pána Durkina. S trpkým smiechom si uvedomí, že jeho želanie sa ešte môže splniť. Jedného dňa jej ruky možno naozaj uvidí hrať v Carnegie Hall. Ibaže zvyšok Risy pri tom nebude.
Do internátu sa nesmie vrátiť. So sebou si nezoberie nič, lebo nič nepotrebuje. Tak to s uvoľnenými chodí. Iba hŕstka jej priateliek sa prešmykne dolu do prepravného centra, narýchlo ju objímajú, ronia slzy a celý čas sa obzerajú cez plece zo strachu, že ich prichytia.
Pán Durkin nepríde. To Risu raní najväčšmi.
Spí v hosťovskej izbe v uvítacom centre domova a na úsvite ju naložia do autobusu plného detí, ktoré prevážajú z veľkého komplexu štadu na iné miesta. Niektoré tváre sú jej známe, ale nikoho zo spolucestujúcich naozaj nepozná.
Z druhej strany uličky sa na ňu usmeje celkom pekný chlapec, podľa vzhľadu armádny býk. „Ahoj,“ pozdraví ju. Flirtuje jediným spôsobom, ktorý býci poznajú.
„Ahoj,“ odvetí Risa.
„Presúvajú ma do štátnej námornej akadémie. A teba?“
„Mňa?“ narýchlo vymýšľa niečo pôsobivé. „Do akadémie slečny Marplovej pre veľmi nadané deti.“
„Klame,“ povie chudý, bledý chlapec vedľa Risy. „Je uvoľnená.“
Býk sa prudko odtiahne, akoby bolo uvoľnenie nákazlivé. „Aha. Tak... to je škoda. Maj sa.“ Ide si sadnúť dozadu k iným býkom.
„Vďaka,“ oborí sa Risa na chudého chalana.
Ten iba pokrčí plecami. „Aj tak je to jedno.“ Vystrie k nej ruku. „Samson,“ predstaví sa. „Aj ja som uvoľnený.“
Risa sa takmer zasmeje. Samson. Také mocné meno pre takého krpáňa. Nepodá mu ruku, ešte stále sa hnevá, že ju odhalil pred pekným býkom.
„Čo si urobil, keď ťa uvoľňujú?“ opýta sa ho.
„Nejde o to, čo som urobil, ale čo som neurobil.“
„A čo si neurobil?“
„Nič,“ odvetí Samson.
Risa tomu rozumie. Neurobiť nič je bezpečná cesta k uvoľneniu.
„Tak či tak by zo mňa nikdy nič nebolo,“ povie Samson. „Ale teraz mám aspoň štatisticky vyššiu šancu, že časť zo mňa raz niekde na svete dosiahne niečo významné. Radšej budem čiastočne slávny ako úplne zbytočný.“
Fakt, že jeho zvrátená logika je celkom pochopiteľná, ju ešte väčšmi nazlostí. „Dúfam, že si užiješ zberný tábor, Samson.“ Odíde si pohľadať iné miesto.
„Sadnite si, prosím!“ kričí vpredu sprievodkyňa, ale nik ju nepočúva. Autobus je plný detí presúvajúcich sa z miesta na miesto, hľadajú si spriaznené duše alebo pred nimi unikajú. Risa si sadne k oknu, sedadlo vedľa nej je prázdne.
Jazda autobusom bude iba prvý úsek jej cesty. Pri nástupe jej vysvetlili – spolu s ostatnými deťmi –, že najskôr ich odvezú do centrálneho prepravného centra, kde zverencov z desiatok štátnych domovov rozdelia do autobusov, ktoré ich odvezú na miesto určenia. Risin nasledujúci autobus bude plný Samsonov. Skvelé. Už sa zamyslela nad možnosťou, že sa prešmykne do iného autobusu, ale čiarový kód na páse by jej to nedovolil. Všetko je dokonale zorganizované a zabezpečené proti zlyhaniu. Ale Risa aj napriek tomu zvažuje všetky možné scenáre, ktoré by mohli viesť k úteku.
Vtedy si za oknom všimne rozruch. Niečo sa deje vpredu na ceste. Na druhej strane diaľnice stoja policajné vozidlá, a keď autobus prejde do iného pruhu, zazrie na ceste dve postavy: deti bežiace cez premávku. Jedno drží druhé okolo krku a ťahá ho za sebou. Ženú sa rovno k ich autobusu.
Keď autobus prudko odbočí doprava, aby sa deťom vyhol, Risa sa udrie hlavou o sklo. Vnútro sa zaplní vzdychmi a výkrikmi, zotrvačnosť po náhlom zabrzdení hodí Risu do uličky. Bolí ju bok, ale nie je to nič strašné. Iba modrina. Vstane a rýchlo zhodnotí situáciu. Autobus sa nakláňa. Stojí v priekope pri ceste. Čelné sklo je rozbité a zakrvavené. Krvi je veľa.
Deti okolo nej sa ohmatávajú. Podobne ako ona, nik nie je vážnejšie zranený, hoci niektorí kričia väčšmi než iní. Sprievodkyňa sa pokúša upokojiť hysterické dievča.
Uprostred chaosu dospeje Risa k nečakanému poznaniu.
Toto sa nemalo stať.
Systém je pripravený na tisíce nepredvídaných udalostí, aby zverenci niečo nepokašlali, ale neporadí si s obyčajnou autonehodou. V nasledujúcich sekundách je všetko otvorené.
Risa uprie zrak na predné dvere autobusu, zadrží dych a rozbehne sa k nim.
Pripravené v spolupráci s bux.sk