Jozef Boroň je obyčajný človek, manžel, otec a profesionálny vodič. Svoj voľný čas však oveľa radšej ako na pive, trávi fotografovaním. A nie hocijakým. Popri prírode sa vyžíva vo fotení ženských aktov, ktoré miestami pôsobia ako z inej galaxie. Sú otvorené, vyzerajú priam historicky, dýcha z nich emócia. A prečo aj nie, veď fotí deduškom medzi fotoaparátmi, starým Rolleiflexom. A aj vďaka nemu sa jeho zábery dostali do francúzskej knihy elitných fotografov.
Živí sa ako profesionálny vodič, no fotí analógom. Jozefov príbeh možno opísať ako dlhodobý prechod od digitálu až po veľký formát 24x30. „Som samouk a všetko, čo som sa naučil, som čerpal z internetu, teda nikto ma neučil, ani som nebol na žiadnom workshope, čo je teraz v móde: zúčastniť sa takého nezmyslu a stať sa fotografom. Fotografoval som na digitál a len z pasie som si kúpil starý Rolleiflex 6x6. Do vitríny,“ začal svoje rozprávanie.
Po čase zo zvedavosti vyfotil jeden film na výlete v Paríži a bol veľmi prekvapený, aké krásne fotografie nafotil. No nedalo mu to a začal pátrať, prečo stará, skoro zabudnutá vec, dokáže robiť také prekrásne fotografie... A tak sa prestal hnať za digitálnou technikou a nastalo veľké učenie, ktoré trvá dodnes. „Najradšej fotografujem svoje deti, no to nikde neuverejňujem. Moje zameranie je ženský akt a zátišie. A prírodu fotím pre potešenie,“ opísal svoje predmety záujmu.
Fotografovať niečím, čo iní pokladajú za starinu hodnú do múzea, je pre Jozefa výzva. No taká, že s ňou dá aj uspieť. Smeje z tých, čo sa hnali za najnovšími výdobytkami digitálnej techniky a o skutočnej fotografii nevedia vôbec nič. „Je škoda, že pre nich zostanú dvere poznania navždy zatvorené. Pozerať sa na svoju fotografiu na papieri, odfotenú touto krásnou technikou, je zážitok. Nie som najlepší fotograf a ani nikdy nebudem, ale kto je? A chcem ísť touto cestou, ktorá je veľmi ťažká a finančne náročná, ale o to krajšia a hodnotnejšia,“ zamyslel sa fotograf, ktorý v žilinskom byte fotí ženy, ktoré chcú originálne fotografie, akty.
Fascinuje ho ženské telo a jeho krása. Tvrdí, že ženy majú pri fotografovaní prekrásne oči. „Dievčatá sa mi už ozývajú samé, no ak vidím peknú ženu alebo dievča, oslovím ju, žiadny problém. A nikdy netrvám na akte, aj keď ten príde sám. Pózu musí každý fotograf cítiť a vedieť alebo si myslieť, že bude dobrá. Nikdy necvakám bezhlavo, ale vždy je to premyslené. Samozrejme, nie vždy sa mi podarí odfotiť dobrú fotografiu, ale poväčšine som spokojný.“
Ako vníma okolie jeho záľubu okolie, je však druhá vec. Nie vždy totiž ľudia pochopia jeho zámer, ale Jozef sa zabáva a tým, že nie je odkázaný na bezchybný výsledok, všetko berie s humorom. Aj keď troška drahým. „Mať iné zamestnanie ako fotograf je vynikajúca vec. Teraz môže byť profesionálnym fotografom každý, stačí fotiť svadby, stužkové alebo robiť z dievčat voskové figuríny a nechať si za to platiť. Robil som v úspešnej slovenskej firme, kde je 99,9 percent žien, tak som bol obklopený ženami celý deň a vlastne celý život, doma mám tri, tak ako by som mal fotiť niečo iné ako ženy? A vôbec k ženám mám vynikajúci vzťah, aj keď nie som žiadny playboy. Je s nimi väčšia zábava, ako počúvať ´žvásty´ o futbale alebo politike,“ zasmial sa Žilinčan.
Učarovali mu ženy, mužov fotiť nechce a nebude. Veď v nich niet žiadneho pôvabu či nežnosti. Ako sám hovorí, radšej bude fotiť motýle. „Postúpil som na najvyšší stupienok, robiť tzv. kontakt (fotografiu), teda taký veľký, aký je negatív 24x30. Myslím, že je to najväčšie umenie, presne ako za starých čias. Začal som fotografovať na formát negatívu 24 x 30 centimetrov a fotografia v tej veľkosti je už poriadne veľká. Naučiť sa miešať všetku potrebnú chémiu a robiť presne podľa starých receptov, tak to je ďalšia dôležitá vec, čo musí takýto fotograf zvládnuť a to nie je len na pár okamihov v živote, to vás musí naozaj baviť,“ vysvetľuje.
Našťastie, Jozefova manželka vie, čo fotografuje a pozná jeho názory a tiež sa raduje z manželových úspechov. „Fotografujem aj prírodu, ale ženy sú krajšie. Alebo nahé ženy v prírode, to je tiež dobrá kombinácia,“ šibalsky povie fotograf, ktorého zábery sa dostali aj do francúzskej knihy elitných fotografov.
„Je to super pocit a o to je to hodnotnejšie, že fotografia vznikla na veľký formát a takých ľudí tam naozaj nie je veľa, pravdepodobne som sám. Dostať sa medzi takúto špičku vo svete s touto technikou je fantastické. Možno je to náhoda, ale celý život je jedna veľká náhoda. Sú samozrejme lepší fotografi a ich fotky môžu byť krásne, no je to digitál a tam nemáte istotu, či to všetko nevzniklo na počítači a potom sa fotograf mení na „počítačového grafika“. Nemôžem pochopiť, prečo niekto robí z krásnych žien a dievčat voskové figuríny. Ja moju fotografiu neretušujem, ani nerobím žiadny zásadný zásah. Práve teraz je v tejto počítačovej dobe takýto úspech hodnotný. Mnohí si mylne myslia, že musia vraziť tisíce eur do digitálnej techniky a presedieť tisíce hodín za počítačom, aby mali úspech,“ dodáva.
No 95 percent takýchto grafikov úspech nikdy nebude mať, lebo budú podľa Jozefa vytvárať len ostré digitálne gýče. A má Jozef Boroň métu, ktorú chce ešte dosiahnuť? „Fotografovať na veľký formát 24x30 je môj obrovský úspech, to je na Slovensku niečo nepredstaviteľné a nepochopiteľné,“ uzatvára fotograf, ktorého diela niektorí prirovnávajú k Janovi Saudkovi, čo on zásadne popiera.