Len tak-tak unikol hnevu hamburského obchodníka so zbraňami, v občianskej vojne v Nigérii ho takmer trafil MiG a v Guinei-Bissau pristál v centre krvavého prevratu. „Všetci robíme chyby, ale rozpútať tretiu svetovú vojnu, to by už bol poriadny prechmat. Do dnešného dňa som presvedčený, že som za to celkom nemohol. To už však trochu predbieham...“ píše vo svojej novej knihe Outsider majster špionážnych trilerov Frederick Forsyth.
Forsythove romány preložili do mnohých svetových jazykov a niektoré z nich boli sfilmované. Predalo sa vyše 70 miliónov výtlačkov. Vyznačujú sa najmä autenticitou, podrobným skúmaním problémov a ich nápaditým riešením. Sú plné napätia a dobrodružstva, rovnako ako jeho život.
Boris Farkaš číta z knihy Outsider:
Frederick Forsyth ako sedemnásťročný zanechal štúdium, lebo sníval o tom, že sa stane toreadorom. V skutočnosti sa o dva roky neskôr stal najmladším pilotom Britského kráľovského letectva, potom pracoval ako korešpondent pre agentúru Reuters vo Východnom Berlíne a v Paríži a ako reportér BBC v Afrike. Do Londýna sa vrátil celkom bez peňazí a práve finančná tieseň ho priviedla k písaniu. Stal sa otcom moderného trileru, keď napísal svoj prelomový román Šakal o fiktívnom atentáte na generála de Gaulla, ktorý charakterizuje bleskové tempo deja skombinované s presnými faktografickými informáciami.
Odvtedy celý svet pozná jeho ďalšie bestsellery, prevažne špionážne romány – Spis Odessa, Žoldnieri, Diabolská alternatíva, Štvrtý protokol, Vyjednávač, Majster klamu, Božia päsť, Ikona, Pomstiteľ, Afganec, Kobra, Zoznam smrti.
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Outsider – Môj dobrodružný život:
Úprimne, nikdy som neplánoval kariéru spisovateľa. Dlhé obdobia samoty som si nezvolil, prišli samy, potom som si ich obľúbil a napokon sa z nich stala nutnosť.
Nuž, spisovatelia sú zvláštne tvory, a ak sa písaním usilujú uživiť, sú tým zvláštnejší. Má to svoje dôvody.
Prvý spočíva v tom, že spisovateľ polovicu života prežije vo vlastnej hlave. V tomto maličkom priestore vznikajú alebo zanikajú celé svety, často aj súbežne. Ľudia sa rodia, pracujú, milujú, bojujú, zomierajú a nahrádzajú ich iní. Zápletky vznikajú, rozvíjajú sa, menia sa a napokon z nich buď niečo je, alebo sa vyparia dostratena. Je to celkom iný svet ako ten za oknom. Deti za večné snívanie s otvorenými očami karhajú, ale spisovateľ sa bez toho nezaobíde.
Z toho vyplýva potreba dlhých období pokoja, často v úplnom tichu, dokonca aj bez tlmenej hudby, a to mení samotu na absolútnu nevyhnutnosť, čo je prvým dôvodom nášho čudáctva.
Uvedomte si, že odkedy zrušili strážcov majáku, spisovateľské povolanie je jediné, ktoré sa musí vykonávať v úplnej samote. V iných profesiách máte kolegov. Kapitán dopravného lietadla velí posádke, s hercom spolupracujú ďalší herci a štáb, vojak má spolubojovníkov, osadenstvo kancelárií sa stretáva v bufete. Len spisovateľ zatvorí dvere, vyvesí telefón, zatiahne žalúzie a stiahne sa do svojho súkromného sveta. Človek je spoločenský tvor, a tak to funguje už od éry lovcov a zberačov. Pustovníci sú zriedkaví, zvláštni a občas vyšinutí.
Z času na čas spisovateľa zazriete aj v meste – na víne, na večeri, na večierku, vtedy je prívetivý, spoločenský, dokonca sa veselo baví. Ale pozor, toto je len polovica z neho. Druhá polovica si zachováva odstup, pozoruje a zaznamenáva. Toto je druhý dôvod nášho čudáctva – nutkavá potreba držať si dištanc.
Za svojou maskou totiž spisovateľ neprestajne pozoruje. Sleduje, analyzuje, v duchu si zapisuje, ukladá zlaté zrnká rozhovorov a situácií zo svojho okolia – neskôr ich totiž použije. To isté robia herci a z rovnakých dôvodov. Aj oni si robia zásoby na neskôr. Spisovateľ však môže využívať iba slová, čo je omnoho striktnejší prostriedok než filmová scéna či javisko plné farieb, pohybu, gest, mimických výrazov, rekvizít a hudby.
Absolútna potreba samoty a ustavičný odstup od toho, čo Malraux nazval ľudským údelom, vysvetľujú, prečo spisovateľ nikdy nemôže byť úplne vnútri, vždy je vonku. Členstvo v nejakom spoločenstve si vyžaduje odhalenie seba samého, konformnosť a poslušnosť. Lenže spisovateľ musí byť samotár, a teda navždy zostáva outsiderom.
Ako chlapca ma fascinovali lietadlá a chcel som sa stať pilotom. Ale ani vtedy som si sám seba nepredstavoval ako súčasť posádky. Túžil som riadiť jednomiestne stroje; keby si to vtedy niekto všimol, mohol to brať ako varovný príznak. Nik si to však neuvedomil.
Moju neskoršiu lásku k tichu v čoraz hlučnejšom svete a k samote v ére tlačeníc ovplyvnili tri faktory. Predovšetkým, narodil som sa rodičom ako prvý a zostal som jedináčik, tí sú vždy trochu iní. Rodičia by možno priviedli na svet aj ďalších potomkov, ale v roku 1939 zasiahla vojna, a kým sa skončila, pre moju mamu bolo neskoro.
A tak som vyrastal viac-menej osamote. Sám chlapec v detskej izbe si môže vymýšľať vlastné hry, ktoré rešpektujú jeho pravidlá, a ich výsledok je taký, aký chce. Zvyká si, že určuje podmienky, a tak vyhráva. Začína uprednostňovať samotu.
Druhým faktorom mojej odlúčenosti bola druhá svetová vojna. Mesto Ashford, kde som býval, leží veľmi blízko pri pobreží Lamanšského prielivu. Len o tri kilometre ďalej, za vodou, sa nachádzalo nacistami okupované Francúzsko. Istý čas mocný wehrmacht striehol na druhej strane toho pásu sivej vody, čakal na šancu preplaviť sa, vtrhnúť k nám, dobyť a okupovať našu vlasť. Bombardéry luftwaffe prelietali ponad nás na Londýn alebo v strachu unikali pred stíhačmi britského kráľovského letectva a na ústupe zhadzovali obsah svojich bombovníc hocikde v Kente. Niektoré nálety mierili aj na ashfordský železničný uzol, ktorý sa nachádzal len päťsto metrov od nášho domu.
A tak mnoho ashfordských detí strávilo vojnu inde. Evakuovali ich do ďalekých oblastí, ubytovali v pestúnskych rodinách. Zato ja som okrem krátkej prestávky v lete v roku 1940 celú vojnu prežil doma – a nemal som sa s kým hrať. Niežeby mi to prekážalo. Sebaľútosť v tomto príbehu nenájdete. Ticho a samota sa mi nestali záhubou, ale drahými a dlhoročnými priateľmi.
Pripravené v spolupráci s bux.sk.