Viedeň má na svetovej mape umenia svoje pevné miesto, o tom niet pochýb. To, že k našim rakúskym susedom sa za umeleckými dielami oplatí cestovať minimálne trikrát do roka, dokazuje aj každoročný prílev turistov, rady na lístky v galériách aj v bežnom dni cez týždeň či ohlasy médií. Galéria Albertina za to vďačí aj svojej unikátnej zbierke, ktorú od založenia v roku 1776 buduje, a časť ktorej sa teraz opäť rozhodla ukázať. V letných mesiacoch (až do 19. marca budúceho roka) láka na diela Andyho Warhola, Gerharda Richtera či Alexa Katza. Výstava moderného umenia Albertina Contemporary – od Andyho Warhola k Anselmovi Kieferovi stojí za návštevu, lebo nemusíte ostať len pri nej.
Vlastný poklad
„V Albertine malo už od jej založenia súčasné umenie vždy obrovský podiel na rozširovaní zbierky, v priebehu každého príslušného obdobia. A v pôvodnom zámere, ktorý započal už zakladateľ, vojvoda Albert, galéria pokračuje a dnes práve moderné umenie na papieri predstavuje hlavné zameranie galérie a jej výstavnej politiky. Prezentácia svojich vlastných diel je teda tradičné poslanie Albertiny,“ povedala pred HN Ivana Novoselac-Binder z viedenskej galérie.
Ťažisko výstav Albertina Contemporary spočíva v umení druhej polovice 20. storočia, v ktorej sa naplno rozvinula rozmanitosť postmoderného umenia. Je to séria výstav, rovnako ako Albertina Photography, ktorá predstavuje časti vlastných zbierok galérie. „Uvádzame ich v pravidelných intervaloch. Ich časové zaradenie či výber samotných diel sú volené s ohľadom na veľké výstavy, ktoré práve prebiehajú, ako napríklad výstava Jime Dine či Od Chagalla k Malevičovi a podobne,“ dopĺňa Novoselac-Binder.
Garáž a lá Warhol
V centre záujmu tohtoročnej prezentácie je približne 80 majstrovských diel. „Slúžia na ilustráciu mnohostrannej povahy postmodernizmu, siahajúcej od figuratívnych až k abstraktným dielam, od farebnej estetiky až po politické témy, a zároveň poskytuje jasnú predstavu komplexnosti paralelných trendov v uplynulých niekoľkých desaťročiach,“ vysvetľuje.
Keď sa vyberiete na výstavu, omámi vás veľkosť. Nie veľkosti v zmysle rozsahu výstavy, tá sa rozprestiera na ploche približne pätnástich miestností, ale práve veľkosť diel, ktoré sa tvorcovia rozhodli dať dokopy. Vo význame slov Ivany Novoselac-Binder môžete začať vnímať výstavu už do prvého diela, ktorým je Great triptych od Seana Scullyho. Rozprestiera sa pred vami už v momente, keď schádzate schodmi do „suterénu“ galérie. V abstraktnej ľahkosti pokračujete pri obrazoch Gerharda Richtera (široké spektrum rozmanitosti – jeho abstraktné práce, obrazové portréty aj krajiny), až kým sa na chvíľu neposadíte pri Warholových komerčných pretekárskych autách, ktoré vytvoril v sérii ako zákazku pre Mercedes. V popartovom duchu osvieži aj Roy Lichtenstein či Tom Wesselmann.
Život na záver
To sa už však dostávame k Alexovi Katzovi a jeho veľkej skupine veľkých portrétov. Jeho Black hat (žena s čiernym klobúkom a čiernymi okuliarmi) sa vám nadlho vryje do pamäti práve svojou jednoduchosťou a odstupom, sentiment diela nie je práve kvôli jeho stvárneniu jasné identifikovateľný. Autor je známy svojimi obrazmi, ktoré sú typické jednoduchými farbami a zobrazujú každodenný život a voľný čas.
Výstava končí pri štyroch obrovských kolážach Anselma Kiefera, ktoré presne podľa Novoselac-Binder už naznačujú náročnosť života, politiky, doby. Okružnú jazdu dielami druhej polovice 20. storočia však nemusíte skončiť tu. Zámerom galérie bolo, aby tieto diela perfektne dopĺňali aktuálne výstavy, ktoré v Albertine tiež sú. A to je napríklad Jim Dine so svojou sériou vlastných portrétov, ktorými dokumentoval svoj život, s príznačným názvom Nikdy som sa nepozeral inam. „Zvyčajne prezentovaný ako popartista tu ukazuje svoje inú, úplne odlišnú stránku jeho diel. K tomu pasuje aj stála zbierka Od Moneta k Picassovi, ktorá ukazuje majstrovské diela moderného umenia až do neskorých 60. rokov, aj s prácami Pabla Picassa,“ uzatvára Novoselac-Binder.