Na Facebooku sa to šíri ako mor, hovorí mladý aforista a digitalizátor Tomáš Ulej o ľudových nadávkach, ktoré sprístupnil verejnosti. Okrem nich v rámci projektu Ľudo Slovenský zdigitalizoval aj príslovia a porekadlá a najnovšie sa zameral na ľudové piesne. Fiktívna ikona znovuzrodenej ľudovej slovesnosti a národného kultúrneho dedičstva Ľudo Slovenský sa teda znova hlási o slovo.
Znova slovenské, znova tradičné, a tentoraz aj ľubozvučne skrútené do melódie. Nájdete ho na internete. Noty, texty a audio simulácie melódií „ľudoviek“ budú dostupné na stránke www.ludoslovensky.sk.
Múdrosti na počkanie
Stránky sú vytvorené pre potreby ľudí, čiže aj interaktívne. „Ľudo sa vás opýta ,povedz, s čím potrebuješ poradiť‘ a keď zadáte ,láska‘, vypíše všetky texty o láske,“ priznáva autor. Vyskočia vám teda príslovia ako: „Láska, dlžoba a smrad nedajú sa zatajiť.“ „Studené rúče – horúce srdce. – Studené rúče – horúca láska.“ „Lásku tratí, kto pozde platí.“ Podobné to bude aj s piesňami, na ktorých teraz pracuje.
Podľa etnologičky Jany Ambrózovej je Ulejov projekt sympatický aj preto, že nie je odborník. „Uvedomuje si však hodnoty nášho kultúrneho dedičstva a pomáha jeho sprístupňovaniu. Takého aktivity majú úžasný potenciál vzdelávať a inšpirovať ľudí,“ domnieva sa Ambrózová.
Ulej čerpal predovšetkým z tvorby nedoceneného jazykovedca Zátureckého, ktorého niekoľkokrát prepisovanú, kategorizovanú, a teda mimoriadne prácnu databázu prísloví, nadávok či hádaniek mu od stola vrátil dokonca aj vtedajší redaktor Matice slovenskej Pavol Dobšinský. Napríklad: O láske: „Sto frajerov a jeden muž.“ O manželstve: „Ožeň sa, obes sa, na jedno ti padne.“ O pití: „Kto často pije na zdravie, príde o zdravie.“ O jedle: „Šošovica dobrá vára, tá ľuďom zadok otvára.“ Kniha vyšla až o 20 rokov neskôr.
Minulosť nemlčí
Podľa autora je naďalej potrebné už prežité ľudové diela navracať do súčasnosti. „V tých slovách a hudbe sú myšlienky našich predkov, nielen suché informácie o tom, ktorý kráľ kedy priniesol aký edikt. Medzi riadkami zisťujeme, že mali vlastne podobné problémy ako my. A niekedy aj veľmi vtipné,“ hovorí Ulej. Sledovanie myšlienkových tokov predošlých generácií autor prirovnáva k veľmi osobnej rodinnej skúsenosti. „Je to, ako keď uvidíte fotku svojej starej mamy z mladosti. Tušíte, že ste museli po nej niečo zdediť, ale tá podoba vás prekvapí,“ zamýšľa sa.
O sebe a svojich koreňoch sa teda z ľudových diel môžeme čo-to dozvedieť. Odborníčka na našu pôvodnú kultúru Ambrózová hovorí, že zaujímavé sú aj folklórne odlišnosti v jednotlivých regiónoch, medzi generáciami a jednotlivcami. Nielen retrospektíva je podľa nej určujúca pri objavovaní niekdajších ľudových múdrostí. „Moja skúsenosť je rôzna,“ hovorí Ambrózová. „Niektorí priatelia si cez pátranie po folklóre upevnili vzťah k starým rodičom, zblížili sa s rodiskom, zdokonalili v tanci a hudbe. Niekomu treba dať len dobrý príklad a pridá sa, napríklad lokálni kultúrni pracovníci. Neverili by ste, ako veľa to pre ľudí znamená,“ hovorí.
„Zlý“ folklór
Napríklad využívanie ľudových motívov v textoch a melódiách populárnej hudby však vždy nevyjde práve najdôstojnejšie. „To, že mnohé kapely samy od seba pracujú s pôvodnou tvorbou, je dôkazom, že je aj pre ne inšpiratívna a niekde v nás funguje ako archetyp. Ale, samozrejme, každý to robí so sebe vlastnou mierou vkusu. Zuzana Mojžišová alebo hoci aj Čechomor lepšie, Senzi Senzus a podobné kapely musia trhať uši každému, kto má rád skutočnú ľudovú hudbu,“ vysvetľuje autor.
Taktiež humorno-hanlivé označenia podľa odborníčky boli a sú prirodzenou súčasťou slovenčiny, kedysi dokonca ešte pestrejšou. „Odkrývali svojskú poetiku, tvorivosť a obrazotvornosť vidiečanov. Amatérsky etnograf Ján Lazorík napríklad iba v jednej šarišskej dedine identifikoval vyše sto rôznych nadávok pre mužov rôznych charakterových vlastností,“ osvetľuje Ambrózová.
„Všeobecne je veľký záujem o ľudovú hudbu, definitívne však dominujú nadávky, navštívilo ich už viac ako milión ľudí. Keď ľudia zistili, že vulgarizmy na ,p‘ a ,k‘ zďaleka nie sú jediné, na Facebooku sa to začalo šíriť ako mor,“ priznáva resuscitátor zaprášených, avšak stále nie práchnivých slov.
Po ironizovaní, nadávaní a zamýšľaní sa tak teraz prichádza na rad aj spievanie. Vízia projektu Ľudo Slovenský chce však presiahnuť samu seba. „Chceli by sme byť použiteľní aj pre odbornú verejnosť. Ak to preženiem, aby aj o sto rokov vedci mohli čerpať z toho, čo sme pripravili,“ dodáva Ulej.