Životopisný príbeh sopranistky Florence Foster Jenkins prichádza po divadelných doskách už aj do našich kín. Najpríšernejšia speváčka všetkých čas rozhodne dobyje vaše srdce.
Krákanie starej vrany. Kvílenie ranenej lane. Skučanie zdochýnajúcej mačky. Pri počúvaní operného spevu amatérskej americkej sopranistky Nasciny Florence Foster Jenkins pochopíte, že ticho naozaj lieči, že mlčať je zlato a že keď sa povie umenie, môže to značiť skutočne všeličo. Árie rinúce sa z úst speváčky, ktorá zjavne nepoznala význam slova sebareflexia, popierali pravidlá hudby aj zákony biológie a fyziky. Počas druhej svetovej vojny okúšali jej trilkovanie šťastlivci v najhonosnejších hudobných sálach v New Yorku. Dnes tú vzácnu šancu majú už aj slovenskí diváci.
Do lahodných tónov sa môžu započúvať v Činohre Slovenského národného divadla v komédií Je úžasná! a od štvrtku už aj v kinách vo filme Božská Florence. „Jenkins bola vo svojom domnelom opernom umení taká obludná, až bola úchvatná. Prekročila hranice, o ktorých dovtedy speváci a učitelia hudby ani len nechyrovali, že vôbec jestvujú. Je neskutočné, že jej príbeh bol vlastne skutočný,“ hovorí operný spevák Pavol Remenár, ktorý príbeh opernej antiikony dôverne pozná a bol jedným z prvých ľudí na Slovensku, ktorí ho videli aj vo filmovej podobe.
Na hudbe záleží
Divadlo i film mapujú príbeh Florence Jenkins v časoch jej najväčšieho „umeleckého“ rozletu a slávy. Bohatá dedička, ktorá milovala spev, pretože „hudba je to jediné, na čom záleží“, no nevedela zo seba vydať ani pol čistého tónu, usporadúvala koncerty, nahrala platňu a krátko pred koncom života stihla pokoriť aj samotnú baštu hudobného umenia, newyorskú Carnegie Hall.
Jej vystúpenia boli legendami a platňa, nahratá bez hlasovej rozcvičky a hneď na prvý pokus, pretože „na druhýkrát nahrávajú len amatéri“, sa stala okamžitým hitom. Obe boli totiž také zlé, až boli dobré. Na doskách SND sa najfalošnejšieho spievania na svete bude s gráciou už piatu sezónu ujímať Kamila Magálová. Na filmovom plátne ho statočne a so cťou predvádza Meryl Streep.
Florence, Meryl a Kamila
Aké sú? Kým divadelná Florence je prudko komická, na tej filmovej možno aj bez použitia lupy nájsť nánosy pátosu a pokusov o psychologické sondovanie. Magálová je plná života a srší rovnako apetítom, ako aj šibalstvom a sebavedomím. Streepovej zostal už len ten apetít a primerané, ťažko uveriteľné oblé krivky. Vo väčšej časti filmu ju charakterizuje pohľad povädnutej kvetiny, pohyby nemotornej matróny a bohumilá dobrotivosť občas hraničiaca s pribrzdenosťou. No skrátka, nič, len súcitiť.
V podobnom duchu je stvárnená aj druhá najdôležitejšia postava príbehu, Jenkinsovej životný druh St. Clair Bayfield. V podaní Mariána Geišberga má síce boľavé kríže a slabé srdce poctivého alkoholika, no nákazlivým švihom a nezbedníckou iskrou v oku vyznieva v porovnaní s filmovým Hughom Grantom ako jeho o dekádu mladší brat.
Idyla v bubline
„Florence Foster Jenkins žila v bubline, obklopená príliš zhovievavými blízkymi na čele so St. Clairom na jednej strane, a príliš vypočítavými príživníkmi na strane druhej. Príslušníci oboch táborov v nej rovnako dôkladne živili sebaklam fenomenálnej opernej divy. Tí prví blahosklonne privierali oči, lebo vedeli, že okúsila priveľa zlého a že hudba ju doslova drží pri živote. Tí druhí sa jej podlizovali, aby ich sponzorovala, a potom sa jej pri najbližšej príležitosti otočili chrbtom. Život Florence Jenkins aj napriek jej absurdným speváckym výkonom preto nepokladám za komédiu. Vnímam ho skôr ako príbeh, v ktorom sa vzácne vyvažuje zábavné s tragickým,“ hovorí režisér filmu Stephen Frears.
A presne tak film aj pôsobí. Ako by celých 110 minút hľadal sám seba a nevedel sa rozhodnúť, či chce byť radšej absurdnou komédiou, srdcervúcou tragédiou, psychologickou drámou, alebo rovno všetkým dokopy. K žánrovej mäteži prirátajte masky na hranici uveriteľnosti (a iritácie), zopár banálnych odbočení od deja, predvídateľné kroky hlavných hrdinov a dospejete k podozreniu, že nebyť toho príšerného falošného spevu, vlastne by ste sa nemali až tak veľmi na čom baviť.
Tajomstvo jej (ne)úspechu
Po dvoch hodinách v divadle i v kine však bude v divákoch hlodať jedna zásadnejšia otázka. Bola tá Florence hluchá, že nevedela, ako spieva? „Presne. Tak ako je niekto v úvodzovkách obdarovaný absolútnym hudobným sluchom, tak Foster Jenkins trpela protipólom, teda úplnou hudobnou hluchotou. Nepočula, že to, čo spievala, je čistá faloš. Vo svojej hlave sa vnímala ako dokonalá speváčka s anjelským hlasom. A nikto sa neodvážil povedať jej, že to tak nie je,“ vysvetľuje barytonista Pavol Remenár.
„Nie je to však nič výnimočné. V kostoloch môžete niekedy počuť na plné hrdlo spievať ľudí, od ktorých si susedia v pude sebazáchovy čo najďalej odsadajú. Florence nebola výnimočná hudobnou hluchotou, ale jej spojením s dostatkom peňazí a pätolízačov. Dostala sa vďaka nim predsa až do Carnegie Hall.“ A keby sa narodila o storočie neskôr, mohla to dotiahnuť ešte ďalej. Napríklad na medzinárodnú patrónku Hviezdnej roty.