Iný súčasný spisovateľ Christopher Lascelles ho zobral za slovo a napísal Dejiny sveta v skratke. „Pamätám si, že ako mladý chlapec som sa rozhodoval, že zanechám štúdium histórie, lebo ma znechucovala jej zlá výučba a tie hŕby faktografických údajov, ktoré som nemal nádej zapamätať si,“ spomína Lascelles.
„Znechucovalo ma aj to, že som mal názornú predstavu o tom, kde sa nachádzali všetky tie miesta: je nepochybné, že Napoleona porazili pri Waterloo – ale kde na svete leží to Waterloo?“ A tak napísal vlastnú knihu, ktorej porozumejú učitelia, študenti, odborníci aj bežní laici.
Ako dlho sú tu ľudia? Kedy bola bronzová doba? Kde vznikli prvé civilizácie? Kde boli Ostrovy korenia? Kto bol chán Chubilaj?
Táto kniha odpovedá na tieto otázky a aj na mnohé ďalšie v priebehu rýchlej cesty od Veľkého tresku až po 21. storočie. Nachádza sa v nej aj tridsaťšesť mapiek, špeciálne vyhotovených na pomoc čitateľom, aby si mohli dať do súvislosti udalosti, miesta a ríše.
Výsledkom je historická príručka dôveryhodná svojím širokým záberom a príjemná pomerne skromným rozsahom. Je mimoriadne vhodná ako štartovací mostík na získanie dokonalejšieho prehľadu o svetových dejinách.
Tých, čo by sa radi dôkladnejšie oboznámili so svetovými dejinami, často odrádza od tohto zámeru jeho časová náročnosť a informačná záťaž. Nie každý si nájde dostatok času či odhodlania prečítať si hrubý historický bachant.
Kniha Dejiny sveta v skratke reaguje na tieto problémy. Jej cieľom je poskytnúť stručný a výstižný, ale dostatočne široký prehľad najvýznamnejších vývojových tendencií a udalostí ľudských dejín spôsobom, ktorý je, aspoň dúfam, dostatočne poučný a zaujímavý.
Priznajme si, história sa zväčša vyučuje epizodicky a fragmentárne a študenti potom po celý život nedokážu pochopiť, ako tá či oná jej časť zapadá do celku. Naučíme sa niečo o Veľkom londýnskom požiari, Krištofovi Kolumbovi a druhej svetovej vojne, ale zriedkakedy dostaneme obraz o tom, ako tie veci navzájom súvisia.
„Nevedieť, čo sa stalo pred tvojím narodením, znamená navždy zostať dieťaťom.“
Marcus Tullius Cicero, rímsky politik, rečník
HNonline.sk vám ponúkajú úryvok z novinky Dejiny sveta v skratke:
Vzostup nacionalizmu a liberalizmu (19. storočie)
Na Viedenskom kongrese v roku 1815 sa spočiatku zdalo, že všetko smeruje k obnove starého poriadku. Mnohí ľudia, vyčerpaní dvadsiatim piatimi rokmi vojen, vnímali svojich kráľov a cisárov ako symboly jednoty a mieru, a pokiaľ išlo o feudálov a iných veľkých vlastníkov pôdy, tí určite nemali záujem podporovať hnutia, ktoré sa zasadzovali za ich vyvlastnenie. S Ľudovítom XVIII. sa do Francúzska a s Ferdinandom VII. do Španielska vrátili Bourbonovci. Rakúsko a Prusko, dva najväčšie štáty novoutvoreného Nemeckého spolku, chceli udržať nastupujúce sily nacionalizmu a liberalizmu na uzde. Z iniciatívy ruského cára Alexandra I. sa Rusko, Rakúsko a Prusko spojili do Svätej aliancie, navonok na podporu ideálov kresťanstva. Ich skutočným cieľom však bolo potlačiť všetky prejavy vzbury vrátane liberálnych ideí o potrebe zmeny existujúceho systému.
Ale už Napoleon svojimi reformami, a tým, že povzbudzoval nacionalistické ašpirácie, vypustil z fľaše džina, ktorého bolo čoraz ťažšie potlačiť. V západnej Európe začala vplyvom industrializácie rásť sila a bohatstvo strednej triedy, ktorá prejavovala čoraz intenzívnejší záujem o demokratické idey revolúcie a čoraz menej ochoty zmieriť sa s aktivitami tajnej polície, cenzúrou a autokraciou. K cieľom, o ktoré sa usilovala, patrila sloboda prejavu, právo voliť, reprezentatívna vláda a slobodné hospodárstvo. Francúzska a americká revolúcia ukázali, že status quo nie je večný a nemeniteľný.
Popri rozvoji liberálneho myslenia prichádzala – najmä vo východnej a v strednej Európe – k slovu aj nová nacionalistická agenda etnických skupín, ktoré žili pod jarmom Rakúskej, Osmanskej a Ruskej ríše. Vládnuce triedy si uvedomili, že ak sa nacionalizmu ponechá čo len najmenší priestor, tieto ríše sa rozpadnú. Ich pokusy udusiť ho povedú k povstaniam a vojnám.
Ako prvé, už v dvadsiatych rokoch 19. storočia, povstali Španielsko a Grécko. Kým španielsku revoltu síce s ťažkosťami, ale predsa porazili, gréckemu hnutiu za nezávislosť sa v roku 1832 úspešne podarilo zvrhnúť osmanskú nadvládu. Nasledovalo Francúzsko. Parížania, ktorí mali už po krk cenzúry tlače, pokusov ovládnuť parlament a celkových neliberálnych tendencií kráľa Karola X., ktorý na tróne vystriedal svojho brata Ľudovíta, v roku 1830 povstali. Karol X. bol nútený abdikovať a vzápätí ušiel do Anglicka. Za kráľa zvolili jeho umiernenejšieho bratanca Ľudovíta Filipa Orleánskeho, ktorý bol potomkom brata kráľa Ľudovíta XIV. Ešte v tom roku sa revolúcia rozšírila aj do ďalších európskych krajín, a hoci ešte nenadobudla dostatočný ťah, starý poriadok už nedokázal rozdrviť nové politické ideológie.
V roku 1848 znovu vypukli po celej Európe povstania, tentoraz však už s väčšou silou. Maďari, ktorí sa chceli zbaviť svojich habsburských vládcov, povstali a utrpeli porážku. Česi žiadali zavedenie samosprávy a zrovnoprávnenie s Nemcami a Talianom sa podarilo dočasne vytlačiť Rakúšanov zo severného Talianska.
Vo Francúzsku revolucionári vyhnali z krajiny kráľa Ľudovíta Filipa, po čom nasledovalo vyhlásenie druhej francúzskej republiky. Za jej prezidenta bol zvolený Napoleonov synovec Ľudovít Napoleon Bonaparte, no keď zistil, že podľa ústavy nesmie kandidovať po druhý raz, uskutočnil štátny prevrat, zrušil druhú republiku a dal si udeliť diktátorské právomoci. V roku 1852 nastolil vo Francúzsku druhé cisárstvo a sám sa vyhlásil za cisára Napoleona III. Toto postavenie, v ktorom dosiahol aj viaceré úspechy, si udržal do roku 1871, keď Francúzsko prehralo francúzsko-pruskú vojnu. Ľudovít Napoleon emigroval do Anglicka, kde počas chirurgickej operácie zomrel.
Veľká Británia sa vyhla revolúcii tým, že v poslednom okamihu urobila robotníckej triede isté ústupky. Rusko si na svoju revolúciu muselo ešte nejaký čas počkať.
Pripravené v spolupráci s:
