Imperial War Museum
StoryEditor

Vo vojne v Tobruku bojovali aj naši. Bol to prvý záchvev víťazstva nad Hitlerom

08.12.2016, 23:00
Autor:
HNstyleHNstyle
V sobotu 10. decembra si pripomenieme 75. výročie ukončenia bránenia Tobruku v Afrike, obkľúčeného fašistickou armádou Nemecka a Talianska, v ktorom po boku Britov a Austrálčanov bojovali poľskí, českí aj slovenskí vojaci.

Išlo o jedno z prvých spojeneckých víťazstiev  v boji proti Hitlerovi, ktorého armáda stála vtedy pred bránami Moskvy, a zdala sa byť neporaziteľnou.

Česi a Slováci v bojoch o Tobruk

Československý zahraničný odboj v rokoch druhej svetovej vojny je spätý s troma hlavnými bojiskami. Vedľa jednotiek na Západe a Východe sa sformovali exilové bojové sily aj v oblasti Stredného východu, kde opakovane zasiahli do frontových operácií. Ich najdôležitejšie vystúpenie je spojené s obranou strategicky dôležitého prístavu Tobruk na líbyjskom pobreží. Vznik vojenských jednotiek v tomto regióne bol úzko prepojený s osudom československých jednotiek v Poľsku. Po nemeckom útoku v septembri 1939 museli ustupovať a nakoniec padli do sovietskeho zajatia, nasledujúce mesiace strávili v internácii na území ZSSR.

Po zložitých rokovaniach sa podarilo väčšinu z internovaných evakuovať, podľa pôvodných predpokladov sa mali pripojiť k exilovým jednotkám vo Francúzsku. V dvoch transportoch cez Turecko sa však podarilo prepraviť iba menšiu časť Čechoslovákov, potom ďalšiu prepravu do Francúzska znemožnil nemecký postup. Nasledujúce transporty preto mierili na Stredný východ. V čase, keď francúzska armáda na európskom kontinente v júni 1940 kapitulovala, sa skupina dvestošiestich československých vojakov nachádzala v Bejrúte, kde čakali na prepravu k československým jednotkám v Európe. Ich postavenie značne zdramatizoval vstup Talianska do vojny na strane hitlerovskej Osi. Nová situácia totiž Čechoslovákom uzatvorila cestu do Francúzska alebo do jeho kolónií v severnej Afrike. V Libanone, ohrozenom nepriateľským postupom, im pritom hrozilo zajatie.

​Preto sa rozhodli ustúpiť na územie susedného britského mandátneho územia v Palestíne, kde začali formovať jednotku exilovej armády. Pomyselný základný kameň československých vojenských síl na Strednom východe bol položený 29. júna 1940 v tábore Az Sumeria, kde sa utečenci sústredili. V priebehu leta roku 1940 sa v novom tábore v Gedere neďaleko Tel Avivu sformoval Československej peší pluk 4 Východný pod velením plukovníka Josefa Koreša. Išlo však iba o rámcovú jednotku, pretože nemala ani zďaleka dostatok mužov, aby sa naplnili predpokladané stavy. S ohľadom na túto skutočnosť sa k 1. novembru 1940 podarilo pluk reorganizovať na Československý peší prápor 11 Východný, paralelne s ním bolo vybudované aj Československé výcvikové stredisko Východné. Tým mali prechádzať novo prichádzajúci dobrovoľníci a získať potrebné znalosti pred ich zaradením k bojovému útvaru.

Stav jednotiek na Strednom východe dopĺňali okrem mužov internovaných v Sovietskom zväze aj ostatní utečenci z protektorátu, ktorí prišli do Palestíny po trase cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu. Túto takzvanú balkánsku cestu ale na jar roku 1941uzatvorilo ťaženie wehrmachtu proti Grécku a Juhoslávii. Okrem toho sa príslušníkmi československého vojska stávali občania židovského pôvodu, ktorí už po Mníchove, prípadne po vzniku protektorátu, hľadali azyl v stredomorskom regióne. Ďalším zdrojov vojakov sa stali československí muži, ktorí v oblasti Stredného a Ďalekého východu pôsobili pracovne ešte pred vojnou a po jej vypuknutí zareagovali na výzvu vstúpiť do exilovej armády. Mnohí z nich pracovali napríklad v britskom ropnom priemysle v Iráne. Na jar roku 1941 dostal prápor za úlohu strážiť zajatecký tábor v Agami na predmestí egyptskej Alexandrie, a tiež neďaleké letisko a strategicky dôležitý prístav. Túto svoju úlohu prápor plnil od 18. marca, čakal ho však oveľa dramatickejší osud.

Československý peší prápor 11 Východný bol 31. mája 1941 ako súčasť britskej 23. pešej brigády generála Alexandera Gallowaya vyslaný na front, k tomu dňu mal 763 členov. Jeho prvým operačným priestorom sa stala oblasť Západnej púšte v Egypte, kde vojaci držali obranné postavenia a vykonávali strážnu službu. Potom prevzal obranu letísk Al-Kassába, Maátin Bagguš a Fuka pred hrozbou nepriateľských vzdušných výsadkov.

Už na konci júna však dostal spolu s britskou 23. brigádou rozkaz k presunu do oblasti Sýrie. Tu sa československí vojaci dostali do boja s francúzskymi jednotkami lojálnymi kolaborantskému režimu vo Vichy. Ich protivníkmi boli predovšetkým príslušníci 6. pluku Cudzineckej légie a rôznych koloniálnych útvarov. Dejinným paradoxom v niektorých prípadoch bojovali Česi proti Čechom, lebo časť príslušníkov Cudzineckej légie tvorili československí občania. Mnohí z nich sa neskôr pripojili k československým jednotkám na Strednom východe.

Po skončení bojov sa príslušníci československého práporu podieľali na správe sýrskeho územia, ktoré bolo pod spojeneckou vojenskou kontrolou. Túto monotónnu funkciu, spočívajúcu predovšetkým v strážnej službe, vykonávali až do začiatku októbra 1941, kedy sa pripravili k presunu na nové pôsobisko.

Československý peší prápor 11 Východný bol presunutý do Egypta a odtiaľ do prístavu Tobruk na líbyjskom pobreží obklopenom vojskami Osy. Prístav mal kľúčový strategický význam, cez neho mohlo prebiehať zásobovanie jednotiek bojujúcich v púšti, pretože mohol prijímať aj veľké nákladné lode, súčasne predstavoval významný oporný bod. Z Tobruku bolo tiež možné ovládať životne dôležitú pozemnú trasu do Egypta. Mesto bolo od 11. apríla 1941 obkľúčené talianskymi a nemeckými pozemnými jednotkami, proti ktorým ho bránili britské a austrálske pluky.

Československý prápor bol do pevnosti prepravený z alexandrijského prístavu po mori na palubách torpédoborcov Hasty a Napier. Dňa 21. októbra zaujal obranné pozície v západnom perimetri pevnosti a v nasledujúcich týždňoch odrážal útoky nepriateľa. Obranná línia sa opierala o malé pevnosti a guľometné hniezda, a tiež mínové polia. Vojaci tiež vykonávali bojové hliadky a prieskumnú činnosť v priľahlých oblastiach. Tieto akcie vykonávali až do prelomenia nepriateľskej blokády, ku ktorému došlo 10. decembra 1941.

Československý peší prápor 11 Východný zostal pod velením podplukovníka Karla Klapálka v Tobruku aj po presunutí ťažiska bojov do vzdialenejších oblastí. Prápor tvoril súčasť posádky pevnosti tiež v nasledujúcich mesiacoch, v Tobruku bol umiestnený až do 7. apríla 1942.

Na jar roku 1942 sa v Palestíne uskutočnila mobilizácia československých štátnych príslušníkov, vďaka ktorej sa zásadným spôsobom zvýšil početný stav exilových vojenských jednotiek. Československý peší prápor 11 Východný tak mohol byť v máji (oficiálne však spätne k 24. aprílu) zreorganizovaný na Československý ľahký protilietadlový pluk 200 Východný. Pluk tvorili tri prápory označené 500, 501. a 502. Stav pluku k 1. augusta 1942 tvorilo 1 266 vojakov. V tom istom čase mala Skupina čs. armády v Strednom východe (aj vrátane výcvikového strediska) spolu 1636 mužov. V nasledujúcich mesiacoch boli jednotlivé časti pluku pridelené na ochranu strategických objektov v Palestíne, Libanonu a v oblasti severnej Afriky. Prápor 500. plnil funkciu protileteckej obrany prístavu a rafinérie v Haife, prápor 501. bol zase dislokovaný v Bejrúte.

Na samom konci roka 1942, 31. decembra, bol celý Československý ľahký protilietadlový pluk 200 Východný presunutý späť do Tobruku, kde sa stal súčasťou britskej 17. protilietadlovej brigády a bol poverený protivzdušnou obranou prístavného mesta pred náletmi nemeckej luftwaffe operujúcej hlavne zo základní na okupovanej Kréte. Pri nálete 20. januára 1943 príslušníci pluku zostrelili útočiaci nemecký dvojmotorový bombardér Junkers Ju 88. Protilietadlový pluk bránil Tobruk až do konca severoafrického ťaženia a konečnej kapitulácie síl Osi na africkom kontinente. Tobruk predstavuje najdôležitejšie bojisko československých jednotiek na Strednom východe, počas dvoch nasadení tu tiež utrpeli takmer polovicu z celkovej straty na životoch.

Pôsobenie československých vojenských síl na Strednom východe bolo celý čas sprevádzané myšlienkou na ich premiestnenie do Veľkej Británie a začlenenie do Československej samostatnej brigády. Diskusie na túto tému prebiehali už v roku 1941, ale vzhľadom na  situáciu na africkom bojisku, kde dlho reálne hrozila porážka spojeneckých síl, by každá bojová jednotka chýbala. Odchod z oblasti bol možný až po konečnej porážke nemecko-talianskych síl v Tunisku v máji 1943 a vytlačení mocností Osi z celého afrického kontinentu.

Začiatkom júla 1943 sa v Alexandrii nalodilo 1 326 príslušníkov československých vojenských síl na Strednom východe na transportnú loď Mauretania, ktorá s nimi vyplávala na cestu k britským brehom a 12. augusta zakotvila v Liverpoole. Nasledovala slávnostná prehliadka pred prezidentom Edvardom Benešom, ktorá uzavrela túto slávnu kapitolu bojov československej exilovej armády. Vojaci boli potom pridelení do už existujúcich jednotiek. Na Strednom východe zostalo len 256 mužov, nutné množstvo, potrebné na prevádzku Československej vojenskej misie v Jeruzaleme a Československého administratívneho štábu. Aj tí odchádzali do Británie v priebehu nasledujúceho roka a k Novému roku 1945 bolo na Strednom východe už len 60 vojakov.

Československými vojenskými jednotkami na Strednom východe prešlo približne dva a pol tisíc vojakov. Z nich padlo, zomrelo na následky zranenia alebo choroby, vrátane superarbitrovaných zo zdravotných dôvodov, celkom 43 mužov. Ich hroby boli rozptýlené do širokej oblasti od vojnového cintorína v Tobruku až po pohrebiská v Haife, Jeruzaleme či Tel Avive. Miesta posledného odpočinku Čechov a Slovákov, ktorí sa už domov z blízkovýchodného bojiska nevrátili, sú v mnohých prípadoch udržiavané dodnes.

Bojisko na Strednom východe je vo všeobecnom povedomí trochu prekryté nasadením československých jednotiek v Británii a Sovietskom zväzu, avšak úplne nespravodlivo. Čechoslováci sa po boku spojencov plne zapojili do likvidácie vichystickej moci v oblasti a ich účasť v obrane Tobruk patrí k najdôležitejších kapitolám českých a slovenských vojenských dejín.

Ivo Pejčoch, Vojenský historický ústav Praha



Poliaci v boji o Tobruk

19. decembra 1939 gen. Władysław Sikorski poslal list gen. Maurice'ovi Gamelinovi, v ktorom navrhuje vytvoriť poľskú vojenskú jednotku popri francúzskej Levantskej armáde. Jednotka sa mala skladať z ochotníkov evakuovaných z Rumunska a Maďarska. Francúzi súhlasili na vytvorenie poľskej brigády v Sýrii.

10. januára 1940 poľské Ministerstvo pre vojenské záležitosti požiadalo vojenského attaché v Budapešti a Bukurešti, aby pripravili evakuačný plán poľských vojakov na stredný východ. Rozkazom z 2. apríla gen. Sikorski založil brigádu karpatských strelcov. Za veliteľa brigády bol menovaný plk. dipl. Stanisław Kopański. Francúzska strana pridelila organizovanej poľskej brigáde vojenský tábor cudzineckej légie, ktorý sa nachádzal neďaleko mestečka Homs v Sýrii. 

19. júna francúzska armáda kapitulovala. Veliteľ brigády rozhodol, že jeho jednotka nezloží zbrane. 24. júna prišiel z Londýna telegrafický rozkaz od najvyššieho veliteľa, aby sa brigáda presunula do Palestíny ale s podmienkou, že ak by francúzska Levantská armáda nekapitulovala, majú ostať v Sýrii. Nasledujúceho dňa Levantská armáda kapitulovala. Začala sa evakuácia brigády do Palestíny, ktorá bola obsadená Britmi, a následne poľské oddiely prešli do Egypta. V decembri 1940 poľské jednotky na strednom východe mali 6300 vojakov.

12. januára 1941 brigáda dostala názov Samostatná brigáda karpatských strelcov. Zároveň došlo k reorganizácii jednotiek a k prechodu pod britské velenie. Brigáda sa mala skladať z: veliteľstva, troch peších práporov, ľahkého delostreleckého pluku, protipancierovej-delostreleckej divízie, hulánskeho pluku, ako aj zo služieb a zbraní.
V apríli britské veliteľstvo rozhodlo vyslať poľskú brigádu do bojov na územie Grécka. Preto sa SBKS musela pripraviť na bojovanie v horách. Vo chvíli, keď už prvá časť brigády bola nalodená, došlo k šťastnej zmene plánu. Súviselo to so všeobecnou vojenskou situáciou v tejto oblasti.

V dňoch od 19. do 28. augusta 1941 Samostatná brigáda karpatských strelcov bola v tajnosti preplavená do Tobruku. Poľská jednotka, ktorá sa skladala zo 4863 vojakov vymenila unavené austrálske oddiely, pripravené na evakuáciu. Tobruk v tom čase obliehali talianske divízie, ktoré boli súčasťou XXI. zboru a v prielome boli dva pluky z nemeckej 21. tankovej divízie. 

3. októbra SBKS prešla najdlhší a najťažší úsek obrany Tobruku – prielom. Nad týmto obranným úsekom sa vypínal pahorok  Ras el Medauar 209, na ktorom od mája 1941 boli Nemci, a tak mali výborný výhľad na obliehanú pevnosť až po breh mora. Vzdialenosť od nepriateľských pozícií bola od 200 do 800 metrov. Nemci a Taliani mali „v prielome“ značnú prevahu streliva. Na začiatku poľskej brigáde podliehali austrálske a britské oddiely a neskôr aj 11. československý prápor pplk. Karla Klapálka.

Karpatská brigáda v Tobruku bojovala formou zákopovej vojny. Počas dňa poľské stanovište ostreľovalo talianske a nemecké delostrelectvo, a v noci sa nepriateľ bránil pred útokmi streľbami z guľometov a mínometov na prednú líniu. 

Počas nočných náletov v dňoch 11. a 13. októbra 2. peší pluk divízie Karpatských hulánov pod vedením rtm. Antoniho Smodlibowského vykonal dva útoky na vražedné sídlo „Twin Pimples 89”, pričom počas tejto akcie bola zničená nepriateľská skupina. Do zajatia sa dostali 3 talianski zajatci, z ktorých jeden Poliakom povedal o pripravovanom generálnom útoku na Tobruk. O tejto skutočnosti, ktorá bola potvrdená aj z iných zdrojov, bolo poinformované britské veliteľstvo v Egypte.

V polovici októbra došlo k zmene na stanovisku veliteľa pevnosti - gen. Morsheada zastúpil gen. Scobie. Nový veliteľ sa spýtal gen. Kopańského, ako dlho budú môcť ostať vojaci karpatskej brigády v prielome pred vydaním sa na útok 8. armády, s ktorým sa počítalo začiatkom novembra. Gen. Kopański odpovedal, „že rekord v prielome, ktorý dosiahli Austrálčania bol 4 týždne, a že Poliaci by mohli vydržať o týždeň dlhšie“. Vtedy nikto nepočítal s tým, že poľskí vojaci dosiahnu rekord desaťtýždňového pobytu v prielome.

V noci z 12. na 13. novembra 1941 do Tobruku prišiel gen. Sikorski, veliteľ Poľských ozbrojených síl na západe, ktorí dekoroval vojakov brigády krížmi Virtuti Militari a Krížmi za chrabrosť. Hlavný veliteľ, nepozerajúc sa na nebezpečenstvo, vykonal aj kontrolu prvej línie poľskej obrany. Bol to jediný prípad príchodu  tak vysoko postaveného veliteľa spojencov počas obliehania Tobruku.

Vzhľadom na ťažkú situáciu obrany, gen. Auchinleck urýchlil ofenzívu o dva týždne. 18. novembra sa začala operácia britskej 8. armády pod názvom „Crusader”.  V prvej fáze bojov  sa Britom nepodarilo natrvalo spojiť s posádkou Tobruku. Až v noci z 25. a 26. novembra  britské oddiely vytvorili koridor do Tobruku.  Po týchto neúspechoch britská 8. armáda na začiatku decembra prešla opäť do útoku a prinútila taliansko-nemecké oddiely k ústupu. V noci z 9. na 10. decembra oddiely SBKS začali útočiť. 2. a 3. prápor brigády dobili pahorok White Knoll. 10. decembra bolo obliehanie Tobruku skončené, armáda začala s prenasledovaním nepriateľa.

Po opustení pevnosti karpatská brigáda prešla pod britský XIII. zbor. V tom istom čase nemecko-talianske sily, oveľa početnejšie od spojeneckých, zaujali pozíciu v oblasti Gazali, kde sa nachádzala dokonale pripravená obranná pozícia, prelínaná početnými zbraňami a rozmiestnenými ťažkými guľometmi.

V dňoch 15. a 16. decembra brigáda bojovala smerom na El Adena, pričom nútila nepriateľa, aby opustil ním zabrané územie. 17. decembra počas prenasledovania sa poľské oddiely dostali na juh dernenskej cesty, kde bola zorganizovaná obrana. V bitke pod Gazalou brigáda zajala 59 dôstojníkov a 1634 talianskych a nemeckých vojakov. Cesta do Cyrenajky bola otvorená. Gazala bola prvým úplným poľským víťazstvom od septembra roku 1939.

Počas bojov v líbyjskej výprave zo Samostatnej brigády karpatských strelcov zahynulo 7 dôstojníkov a 132 vojakov.

Zbigniew Wawer, poľský historik

Obrancovia Tobruku

Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, 10. decembra 1941, britské vojská po 244 dňoch obkľúčenia nemecko-talianskymi vojskami, oslobodili líbyjsky Tobruk, na obrane ktorého sa od  22. októbra 1941  podieľal aj  Československý peší prápor 11 – Východný. Táto jednotka vznikla  v Palestíne po zrušení československého pešieho pluku 4 ako súčasť Československej vojenskej skupiny na Strednom východe zriadenej 1. novembra 1940.

K obkľúčeniu Tobruku nemecko-talianskymi vojskami došlo počas prvej ofenzívy Afrikakorpsu generála E. Rommela na severoafrickom bojisku, ktorá sa začala 31. marca 1941. Po obsadení El Agheily Rommelove zväzky postupovali pozdĺž pobrežia Stredozemného mora a vytlačili britské vojská až za hranice Egypta. V ich tyle, asi 100 km za líniou frontu, zostal nedobytý Tobruk, v ktorom od 11. apríla 1941 v obkľúčení kládla odpor britská posádka. V tom čase ju tvorilo asi 35 000   príslušníkov jednotiek z dvoch austrálskych divízií  a menších obrnených jednotiek.

Obrancovia Tobruku vytvorili obrannú líniu dlhú asi 50 km obopínajúcu mesto v polkruhu s polomerom asi 10 až 15 km. Tvoril ju  rozsiahly systém  pevnôstok, zákopov, drôtených zátarasov, protitankových prekážok a  mínových polí, opierajúci sa o ťažko priechodný terén.

Československý peší prápor 11 pod velením podplukovníka Karla Klapálka  bol po príchode do Tobruku podriadený poľskej Samostatnej brigáde karpatských strelcov gen. Stanislava Kopańského. V jej zostave zaujal obranné  postavenie, ktoré sa nachádzalo po oboch stranách cesty z Tobruku do Derny. Hlavnou bojovou úlohou práporu bolo vykonávať intenzívnu hliadkovú a prieskumnú činnosť, ako aj zmariť prípadné pokusy nepriateľa o prienik  po ceste alebo cez úžľabinu severne od nej.

Príslušníci práporu ju plnili až do oslobodenia mesta a jeho najbližšieho okolia, ku ktorému došlo v priebehu útočnej operácie britskej 8. armády s krycím názvom Crusader. Na druhý deň bol prápor vyňatý zo zostavy poľskej brigády, ktorá sa zapojila do prenasledovania ustupujúcich jednotiek protivníka a zostal pôsobiť v priestore Tobruku až do 7. apríla 1942. Onedlho po jeho odchode do Palestíny, 21. júna 1942, nemecko-talianske vojská Tobruk dobyli a zajali vyše 30 000 vojakov tobruckej posádky.

Počas päť a pol mesiaca trvajúceho nasadenia v priestore Tobruku, z toho 49 dní v obkľúčení, prápor mal 14 padlých a 81 ranených. Medzi padlými boli aj vojaci pochádzajúci zo Slovenska Vincent Mesároš, Ján Kapusta a Karol Weiner.

Odvahu a obetavosť príslušníkov práporu pri obrane Tobruku československá vláda v Londýne okrem iného ocenila vyznamenaním štyroch desiatok jeho dôstojníkov a vojakov Československým vojnovým krížom 1939. Nositeľmi tohto vyznamenania sa vtedy stali aj vojaci práporu pochádzajúci zo Slovenska Pavol Bohuš, Hynek Zmítko, Štefan Sedlák, Ján Gura a Jozef Hercz.

Po druhýkrát boli československí vojaci nasadení do obrany Tobruku a letísk v jeho okolí počas prvého polroka 1943 v zostave Československého 200. ľahkého protilietadlového pluku, ktorý vznikol po zrušení pešieho práporu 11 v palestínskom tábore Bath Galim 22. mája 1942.

Do československého vojska, ktoré vzniklo a pôsobilo na Strednom východe a v severnej Afrike v rokoch 1940 – 1943 nastúpilo dovedna 2 489 osôb.  Tretinu z nich predstavovali vojaci pochádzajúci zo Slovenska. História ich boja proti nemecko-talianskym vojskám predstavuje neoddeliteľnú súčasť našich národných vojenských dejín z obdobia 2. svetovej vojny a zasluhuje si, aby sa na ňu nezabúdalo.

Jozef Bystrický, Vojenský historický ústav, Bratislava

01 - Modified: 2022-10-07 13:00:14 - Feat.: - Title: Exprezident Schuster pre HN: Svetu dnes chýbajú veľké osobnosti 02 - Modified: 2022-10-04 11:03:02 - Feat.: - Title: Otrava alkoholom, cirhóza, samovražda. Zmobilizovaní Rusi nestíhajú ísť na front 03 - Modified: 2022-09-28 08:00:50 - Feat.: - Title: Na Ukrajine pripravujú pokyny, ako postupovať v prípade ruského jadrového útoku 04 - Modified: 2022-09-27 09:00:00 - Feat.: - Title: Situácia je šialená, bohatí Rusi platia desaťtisíce za miesta v súkromných tryskáčoch, aby ušli z krajiny 05 - Modified: 2022-09-27 06:50:14 - Feat.: - Title: Zúfalí Rusi nezvládajú situáciu. Muž nechcel ísť na front, pokúsil sa upáliť
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
08. október 2022 00:47