Mučiteľ, vrah, beštia – Josef Mengele. Kníh, ktoré zobrazujú príbeh nacistického zločinca, sú na svete stovky.
Očakávať, že mladá spisovateľka, ktorá sa rozhodne Mengeleho príbeh spracovať vo svojom románovom debute, príde s niečím novým, je naivné. Ibaže nie je. Affinity Konarovej sa to v románe Mischling podarilo.
Mengele a deti
Konarová zaujme už hneď na úvod netradičnou formou rozprávania, ktoré si vybrala. V knihe zobrazuje príbeh dvojičiek Perly a Staši, ktoré sa dostali do koncentračného tábora Osvienčim a ako dvojičky zaujali Mengeleho, ktorý ich umiestnil do svojej nemocnice. Spisovateľka príbeh dvojičiek a Mengeleho rozpráva prostredníctvom sestier, ktoré sa v rozprávaní príbehu striedajú.
Mengele dievčatá umiestni vo svojej ZOO, kde sa stretnú s ďalšími deťmi, ktoré trpia pod Mengeleho rukami. Dievčatá sa striedajú a opisujú fungovanie stroja na bolesť, ktorý riadi Mengele. V tzv. ZOO bolo umiestnených až 3000 dvojičiek. Vojnu však prežilo iba 200 z nich.
A treba povedať, že Konarová tento náročný štýl rozprávania zvládla dokonale. Kniha sa číta na jeden nádych a ťažko sa vám bude odkladať. Aj preto sa krátko po vydaní preložila do desiatok jazykov. Na Slovensku ju prinieslo vydavateľstvo Ikar vo výbornom preklade Otakara Kořínka.
Bezcitný Mischling
Prekladateľovi sa do slovenčiny podarilo preniesť Konarovej jazyk, ktorý je „bezcitný“. Hrôzy koncentračného tábora, desivých pokusov na deťoch a všade prítomnej smrti opisuje Konarová očami detí. Aj napriek tomu im však akoby chýbajú emócie a opisujú situácie, ktoré by každého vydesili, chladne. Nie je to však úplne tak.
Dvanásťročné dvojičky aj v koncentračnom tábore žijú vo svete svojej fantázie, ktorá sa pretavuje do lyrických obrazov. Konarová nehrá na prvú signálnu sústavu. To, čo sa na jednej strane zdá bez emócií, je zároveň veľmi citlivé. Konarová pred hrôzami Osvienčimu utiekla do sveta detí a sveta metafor. A v tom je skryté tajomstvo jej úspechu. Takýto román o Osvienčime a Mengelem nenapísal ešte nikto.
A ako ďalej?
Autorka nezostáva iba pri koncentračnom tábore. Vojna skončí, Mengele uteká pred Spojencami a my sledujeme nielen pochod smrti väzňov, ktorých nemeckí vojaci premiestňujú pred blížiacimi sa vojskami, ale aj život v povojnovom Poľsku. Cítiť, že Konarová má poľské korene a že sa poctivo venovala výskumu predtým, ako knihu napísala.
Aj napriek opisovaným hrôzam a jazyku, ktorý sa môže zdať byť bez emócií, sa celou knihou nesie hlavne nádej. Nádej, ku ktorej sa všetci utiekajú a ktorá im pomáha zvládnuť zlo, aké si nevieme predstaviť v našich pohodlných a šťastných životoch. Zlo, ktoré treba pripomínať, aby sa naň nezabudlo. Aby sme umlčali tých, ktorí tvrdia, že neexistovalo. Ak si to zlo budeme pripomínať, budeme sa ho snáď báť dostatočne na to, aby sme ho nikdy nezopakovali.