Miroslav Tížik
Na Západe už asi pätnásť rokov možno sledovať nárast nezamestnanosti najmä v mužskej časti populácie, pričom v najdynamickejšie sa rozvíjajúcom sektore služieb prevahu získavajú ženy. Ženy tam už dnes nie sú iba nezávislé od svojich manželov, ale stávajú sa často dôležitejším zdrojom rodinných príjmov ako ich "polovičky". U nás zasa, naopak, pretrváva model žena v kuchyni a muž živiteľ. Takáto dvojakosť mužsko-ženských vzťahov ľudí konfrontovaných s oboma modelmi znepokojuje. Aký vzťah medzi pohlaviami je prirodzenejší a čo je iba slepou uličkou módy?
Do skromnej a často predsudkami ovládanej diskusie u nás prednedávnom vstúpil český preklad knižky Ann Oakleyovej: Pohlaví, gender a společnost, ktorú vydalo pražské vydavateľstvo Portál. Na rozdiel od iných spoločenskovedných publikácií na túto tému si dala autorka, anglická sociologička, záležať na tom, aby dôkladne vysvetlila, aké rozdiely medzi mužmi a ženami majú genetický pôvod, v ktorom období vývoja človeka ešte môže dochádzať k modifikácii pohlavných znakov a akou mierou nás skutočne formujú hormóny. K biologickým predispozíciám okrem pohlavných orgánov a fyziognómie tela priraďuje najmä vyššiu úmrtnosť jedincov mužského pohlavia. Potraty plodov chlapcov, vyššia novorodenecká úmrtnosť, náchylnosť na infekcie, samovražednosť a kratšia dĺžka života, sa všeobecne dotýkajú mužskej časti populácie.
To, čo sa v angličtine nazýva gender, teda rod, však nesúvisí s biológiou, ale sa spája s kultúrnymi predstavami a prívlastkami, ktoré sa pripisujú mužom a ženám. Na základe porovnávania množstva kultúr, od prírodných národov v Tichomorí a Afrike, až po rozdiely vo vyspelých západných krajinách, ukazuje, ako to vlastne s tou "prirodzenou" agresivitou, podnikavosťou a sebapresadzovaním sa mužov oproti citlivosti, domáckosti a nežnosti žien vlastne je. Pomocou množstva testov a výskumov znázorňuje, aký zásadný vplyv majú, napríklad, úzkostlivé a prísne matky na rozvoj osobnosti svojich synov a dcér. Do akej miery nadobudnú vlastnosti označované ako maskulínne a až nakoľko sa dá formovať aj v mužovi to, čo býva považované za femínne.
Oakleyová sa nevyhla ani rodovým rozdielom v kriminalite a vysvetľuje, prečo bývajú drobné krádeže potravín , kozmetiky a oblečenia v obchodoch najmä ženskou záležitosťou, na rozdiel od sklonu mužov kradnúť knihy. Podľa nej, čím viac sa človek venuje určitej činnosti, tým je pravdepodobnejšie, že jeho delikvencia bude zameraná najmä na túto činnosť. Podrobne a vyargumentovane sa venuje aj tomu, do akej miery výchova a spoločenské prostredie formujú rozvoj intelektu, profesionálnych schopností, sebadôvery, ale aj prežívania vlastnej sexuality či vzťahu k vlastným deťom. Jej záverom je, že tých skutočných rozdielov, ktoré získavame v genetickej výbave alebo zásluhou nerovnako rozdeľovaných hormónov nie je až tak veľa ako rozdielov, ktoré od narodenia prijímame od ľudí, medzi ktorými žijeme. Ann Oakleyová sa nedrží rozšíreného spôsobu uvažovania nad vzťahmi medzi pohlaviami, podľa ktorého sú ženy obeťami mužov. S nadhľadom ukazuje, ako sú rovnako ako ženy aj muži obeťami spoločenských konvencií, predstáv, ako by mali "skutoční chlapi" vyzerať. V tomto osude sú si obe pohlavia rovné.
StoryEditor