Umelecky vysoko ambiciózny film z prostredia bitúnkov na okraji Budapešti vyhral filmový festival Berlinale a získal Zlatého medveďa. Film bol zakúpený do slovenskej a českej distribúcie. O tele a duši je symbolická poéma maďarskej režisérky Ildikó Enyedi, ktorá zaujala všetky tri hlavné poroty festivalu a získala navyše ešte jednu neštatutárnu cenu čitateľov denníka Berliner Morgenpost. To je v dejinách festivalu celkom ojedinelé.
O tele a duši vyjadruje túžbu po slobode zvierat
Ildikó Enyedi natočila celovečerný film po deväťročnej odmlke. Jej filmový debut Moje 20.storočie z roku 1989 (Zlatá kamera z Cannes) patril medzi hlavných filmových vyslancov postkomunistickej Európy na Západe. Bol to film, ktorý hovoril o premárnených šanciach ľudstva. Režisérka sama považuje za zbytočné natáčať príliš veľké množstvo filmov a zahlcovať audiovizuálny priestor ďalšími zbytočnými obrazmi.
O tele a duši je brutálna, ale miestami aj romantická dráma o zdanlivo chladnej až autistickej kontrolórke kvality na bitúnkoch Márie Rácz (Alexandra Borbély), ktorej zamestnanci hovoria Snehulienka. Druhým hrdinom filmu je jej kolega, prevádzkový námestník bitúnkov menom Endre (Géza Morcsányi). Obaja majú rovnaké sny o voľnej prírode, obaja snívajú v prostredí spútaných a zabíjaných kráv o voľnosti jeleňov a laní. Obaja po sebe svojím spôsobom túžia, ale v reálnom svete nie sú schopní sa spojiť.
Centrálnou zápletkou je odcudzenie afrodiziák určených pre hovädzí dobytok, čo vyšetruje polícia. Na bitúnky policajti dosadia psychologičku, ktorej sú zamestnanci nútení sa zverovať. Viac ako dvojhodinový film opisuje ľahostajnosť zamestnancov pri zabíjaní kráv, pričom Endre pri prijímaní nového pracovníka žiada, aby mu bolo kráv ľúto. Štylizovaný, ale citlivý film o dvoch totálne osamelých ľuďoch a ich zmarených sexuálnych túžbach je vyjadrením túžby po slobode zvierat.
Film poľskej režisérky bol kritikou prijatý rozporuplne
V podstate rovnakú tému zbytočného zabíjania zvierat vyjadrila poľská režisérka Agnieszka Holland vo svojom filme Cez kosti mŕtvych (Strieborný medveď - Cena Alfreda Bauera). Jej film bol medzinárodný kritikou v Berlíne prijatý rozporuplne, avšak medzinárodná porota ho ocenila.
Holland v Berlíne viedla niekoľko workshopov a povedala, že "prežívame veľkú politickú kontrarevolúciu, ktorá narušuje základy demokracie, ohrozuje Európsku úniu a môže viesť ku globálnym konfliktom, ktorých rozsah si dnes možno ťažko predstaviť. Doba manipulácie s faktami populizmu a diktatúry väčšiny je síce zlá pre spoločnosť, ale dobrá pre film, pretože kinematografia sa zlepšuje všade tam, kde rastie napätie v spoločnosti. "
Poľská režisérka vyslovila obavu, či hlavný financiér poľského filmu - Poľský filmový inštitút - nepodľahne politickým tlakom, čo by obmedzilo tvorivú slobodu filmárov. "V postkomunistickej Európe je súkromný audiovizuálny sektor extrémne slabý a filmári sú preto plne závislí od štátu. Ak by štát zaviedol nejakú formu cenzúry, hľadali by filmári len ťažko iný spôsob financovania, "povedala Holland.
Ana, moja láska - o medziľudských vzťahoch a ich premenách
Na konci festivalu zamiešal kartami favoritov film rumunského režiséra Calina Petera NetZera Ana, moja láska, ktorý nakoniec získal len Strieborného medveďa za mimoriadny umelecký prínos. Netzer bol už v Berlíne ocenený najvyššou cenou - Zlatým medveďom v roku 2013 za výborný film Pozícia dieťaťa. NetZerovi sa teraz podarilo precízne vyjadriť psychopatológie lásky dvoch študentov filozofie.
Ana má záchvaty strachu a berie psychofarmaká, jej partner Toma sa snaží zniesť jej modré z neba v prostredí korupcie, postkomunistických tráum a spoločnosti bez škrupulí. Úloha protagonistov sa však mení, narodí sa syn, Ana stúpa po spoločenskom rebríčku a Toma sa s touto novou situáciou nedokáže vyrovnať. Film vystihuje podstatu medziľudských vzťahov a ich premien.
Fantastická žena čilského režiséra Sebastiána Lelia získala Strieborného medveďa za najlepší scenár a dostala tiež hlavnú cenu pre filmy s homosexuálnou a transsexuálnou tematikou - Teddy Award.
Najlepším režisérom sa stala fínska legenda Aki Kaurismäki, ktorý získal ďalšieho Strieborného medveďa za film Odvrátená strana nádeje. Tento film bol všeobecne považovaný za favorita festivalu. V Berlíne Kaurismäki vyhlásil, že ide o jeho posledný film a že sa ďalej chce venovať iným veciam.
Hlavnou témou nebola politika
Veľkú cenu poroty získal film senegalského režiséra Alaina Gomisa Félicité o chudobnej matke v Kongu, ktorá zháňa peniaze na operáciu syna. Súťažné filmy, ktoré získali ceny, neboli väčšinou primárne politické. "Film, ktorý sa stane nástrojom politiky, je pre mňa nevierohodný," povedal predseda poroty Paul Verhoeven. "Nikto nemá patent na pravdu, svet sa neustále mení. A každý politický príbeh má dve strany - aj ten o Islamskom štáte. "
Obrovským úspechom slovenskej kinematografie je víťazstvo slovensko-českého filmu Piata loď - film získal Krištáľového medveďa v mimosúťažnej sekcii Generácia Kplus. Film si zvolila za svojho favorita jedenásťčlenná detská porota a ocenila najmä jeho originalitu a spôsob, akým režisérka Iveta Grofová interpretovala situáciu dvoch malých detí na slovenskej periférii. Cenu divákov programovej sekcie Panorama získal film Insyriat.