Keď babské reči stačia na román

John Updike (1932) patrí k najvýznamnejším americkým autorom súčasnosti. Ani pomerne vysoký vek mu nebráni v tom, aby chrlil literárne postrehy rozličnej dĺžky. Slovenské kníhkupectvá aktuálne ponúkajú jeho dvadsiaty román, ktorý síce vyšiel na svetlo božie pred dvomi rokmi, na umelé svetlo v našich kníhkupectvách však -- s primeraným časovým odstupom -- až teraz.
Updike, pozorovateľ a detailný analytik americkej spoločnosti, je známy ľudským prístupom k vlastnému okoliu. Jeho knihy síce často podávajú informácie o malých ľudských zvrátenostiach, no zaobídu sa bez mentorského pátosu, čo je pre čitateľa (ktorý je koniec koncov tiež iba príslušníkom svojho rodu) viac než prijateľné.
Titul posledného autorovho románu Hľadaj moju tvár je úryvkom z biblického žalmu, čo pravdepodobne súvisí s celkovým zameraním literáta na hľadanie Božej prítomnosti v obyčajných smrteľníkoch. Celý dej je vlastne jediným dlhým a vyčerpávajúcim rozhovorom dvoch postáv: mladej emancipovanej novinárky a kunsthistoričky Kathryny D´Angelo a starej výtvarníčky Hope Chafetzovej, známej najmä vďaka bývalým manželom, vedúcim osobnostiam americkej výtvarnej scény. Mladica sa na celý deň votrela do domácnosti umelkyne, aby ju spovedala z jej životných zážitkov, úzko spätých s vývojom umenia dvadsiateho storočia. Knižná Hope je v skutočnosti iba polofiktívnou postavou, polovymyslenou podobou reálnej výtvarníčky, manželky Jacksona Pollocka Lee Krasnerovej. Jej tri románové manželstvá s Krasnerovou nemajú mnoho spoločného, slúžia však ako dobrá metodická pomôcka na objasnenie situácie v americkej výtvarnej scéne v čase, keď New York predbehol Paríž. Literárna Hope postupne trávila čas svojho života s abstraktným expresionistom, dadaistom a pop-artistom, čo Updike celkom uvedomelo premenil na populárny výklad dejín umenia, charakteristiku bohémskej spoločnosti a objasnenie vzniku nových tvorivých postupov. Keďže autor použil množstvo faktov z biografie Jackson Pollock: An American Saga a z antológie Abstract Expressionism: Creators and Critics, znie uveriteľne. Poniektorým postavám ponechal skutočné mená, iné sú akýmisi zlúčeninami viacerých osôb, aby čo najlepšie sledovali zámer stručného vysvetlenia súvislostí.
Aby kniha, ktorej tematická náplň by zaujala len nepatrné množstvo potenciálnych čitateľov, disponovala kvalitami, ktoré očakáva radový prijímateľ, teda čítavosťou či ostrovtipom, Updike pomedzi trochu zdĺhavé fiktívne interview analyzuje náladu, postavenie i fyziognómiu oboch žien. Keďže hlavnou postavou je predsa len Hope, autor jej venuje viac času i energie. Prostredníctvom jej myšlienkových pochodov predstavuje prijímateľovi celkovú premenu americkej spoločnosti, kontrasty medzi ideálmi či spôsobom života minulej a terajšej mládeže, postoj k sexu, práci aj náboženstvu. Pocit intimity vyvolávajú najmä pasáže, ktoré približujú emocionálne rozpory starnúcej umelkyne. Sedemdesiatnička, ktorá musí celý deň znášať prítomnosť nového dotieravého elementu -- novinárky, kolíše medzi chvíľkovou nenávisťou k jej drzej mladosti a takmer materinským citom, ktorý v nej Kathrynina existencia vyvoláva. Hope v hlave rozoberie svoju spoločníčku do najmenších detailov. Nielenže si všíma vonkajšie podrobnosti ako je zvláštna látka dievčenských nohavíc či jej spôsob vyprázdňovania plného nosa, uchyľuje sa aj k fantazírovaniu o jej nahom tele či sexuálnom živote. Práve tieto drobné ľudské "úchylky", ktoré poznajú azda všetci, robia z monotónneho tristostranového rozhovoru o umení s pôžitkom čítanú záležitosť.