Bez ohľadu na rekordných dvanásť sošiek pre výsek zo života Jana Masaryka sa skutočnou, hoci nekorunovanou víťazkou dvojhodinového prenosu stala moderátorka Adela Banášová, ktorá jeho podstatu vystihla trefným žartom: "Sledujete udeľovanie cien filmu Masaryk. Pardon, cien Český lev".
A po ceremoniáli sa ďalej pretriasalo, či valcoval svojich konkurentov naprieč kategóriami takými výnimočnými kvalitami, alebo skôr vďaka obratnému marketingu. Obsiahol projekciu pre politikov a diplomatov, týždenné nasadenie v jedinom kine na sklonku roka, len aby splnil pravidlá pre zaradenie do slabšieho roku 2016, či uvedenie na Berlinale, hoci mimo súťaž s rozpačitým zahraničnými recenziami, píše idnes.cz.
Jednoznačnosťou svojho verdiktu sa zdali byť zaskočení aj niektorí z akademikov. Výroky "To sme trochu prehnali" sa na raute stretávali s argumentom "České levy nie sú porota". Inými slovami, víťaza neurčuje dohoda, ale štatistika, navyše sa hlasuje tajne a nikto nevidí členom Českej filmovej a televíznej akadémie do obývačiek, či si všetky filmy naozaj pustili, alebo sa nechali strhnúť nevídanou kampaňou a posvätným menom Masaryk.
Boj s duševnou chorobou
Film Julia Ševčíka natočený podľa scenára Petra Kolečka a Alexa Königsmarka je bezpochyby ambiciózny - odráža sa to v jeho distribučnej stratégii, v medzinárodnom obsadení, ale predovšetkým v úlohe, ktorý si vytýčil: zobraziť mimoriadne komplikovanú osobnosť Jána Masaryka, a urobiť to navyše na ploche relatívne krátkeho časového obdobia, uvádzajú v recenzii lidovky.cz.
Za rámec snímky možno považovať údajný Masarykov niekoľkomesačný pobyt v sanatóriu pre duševne chorých po jeho odchode do USA na samom konci roka 1938. Po Mníchove doterajší veľvyslanec vo Veľkej Británii upadá do depresie, a dokonca sa mu vracia duševnú choroba, ktorú mu diagnostikovali už pred štvrťstoročím pri jeho vtedajšom pobyte v USA. (Zariadenie vo Vinelande v New Jersey, kde vtedy pobýval a kam sa vo filme vracia aj tentoraz, je však predovšetkým pomocná škola, päťdesiattriročný muž by sa v nej teda zrejme vynímal ešte podivnejšie ako pred rokmi dvadsaťpäťročný mladík.)
Stará sa o neho nemecký utečenec doktor Stein, ktorého trucovitý a detinský Masaryk príležitostne označuje za nacistu. Zo sanatória občas Jan vyrazí prednášať, vtedy tiež okrem iného spozná svoju budúcu priateľku, hudobnú kritičku Marciu Davenportovú (v skutočnosti ju stretol až v roku 1941).
Nenávisť k Benešovi
Predovšetkým sa ale diváci spolu s Masarykom vracajú k predchádzajúcim udalostiam. Je im ukázané, ako si nekonvenčný diplomat dokázal vyhodiť z kopýtka: špásuje so ženami, šnupe kokaín a extaticky tancuje - to všetko sa ale odohráva v dosť povrchnej skratke a bez veľkého presvedčenia. Karel Roden má síce pekne vytvorenú "masarykovskú" plešinu a v okuliaroch sa svojmu predobrazu celkom podobá, ale v týchto scénach citeľne chýba živočíšna charizma a osobné čaro, ktoré by z neho malo vyžarovať.
Najkomplexnejšie sa snímka venuje Masarykovmu diplomatickému úsiliu, keď sa ako veľvyslanec v Británii krátko pred Mníchovom snaží dosiahnuť vypočutie u špičiek britskej a tiež francúzskej politiky a prinútiť ich, aby neopustili Československo v jeho odhodlaní bojovať proti nemeckej agresii. Rokovania, ktoré vedie, sú zložité a vyčerpávajúce (nanešťastie aj pre divákov), a keď už to vyzerá, že sa snáď predsa podarilo vykresať akúsi nádej, prichádza krach.
Filmový Masaryk sa dostáva do ostrého rozporu s Eduardom Benešom, obzvlášť ho zasiahne, keď sa dozvie, že si údajne Beneš od mocností objednal ich ultimátum ako alibi k ústupkom. Sám sebe Masaryk vyčíta zlyhanie a Beneša nenávidí. Napriek tomu sa onedlho stane ministrom zahraničia v jeho exilovej vláde - a tu už sa snímka s divákmi lúči. Neukazuje teda nielen zložitý začiatok, ale ani vypätý a bizarný koniec Masarykovho osobného i verejného života. Bez oboch je pritom jeho portrét len kusý a nedostatočný.
Zvolený výsek, podaný navyše v pomerne nespojitých preskokoch z jedného miesta a času do iného, na zobrazenie a vysvetlenie Masarykovho údelu nestačí. Z významnej časti tiež film predvádza svoju ústrednú postavu v štádiu ataku duševnej choroby - teda môže ťažko vypovedať o jej skutočnom charaktere či názoroch.
Publikum nevie, v čom môže filmu veriť
Tiaž zodpovednosti za zdedené meno i republiku, komplikované spomienky na otca, rozpor medzi povinnosťou a bohémsku povahou, to všetko je tu skôr len snaživo popísané, poskladané vedľa seba a povrchne ilustrované. Zo všetkých týchto ingrediencií sa nedarí vytvoriť skutočne silnú a dramatickú syntézu. Viac ako o prepracovaný portrét Masarykovej osobnosti ide o ďalšiu dišputu dobových postáv nad mníchovskou traumou, akú ponúklo napríklad televízne České storočie. A pravdu povediac Masaryk nepôsobí ani o mnoho výpravnejšie. Angažmán zahraničných hercov do príslušných rolí je síce dobrý a nasledovaniahodný počin, ich výkon však bohužiaľ väčšinou tiež zodpovedá skôr televíznym štandardom.
Celkovo Masaryk vyzerá ako pokus spestriť trochu úmornú hodinu dejepisu trochou fabulácie, špekulácií a pikantností. Pričom vo výsledku publikum ani nevie, ako veľmi a v čom vlastne môže Masarykovi veriť.