Minulý režim obmedzoval vydávanie nových kníh prísnym schvaľovacím procesom, ktorý po jeho páde automaticky zanikol. Kritériá sa zmenili, teoreticky novému dielu vo vydaní nič nebráni. Mnohí vydavatelia dosvedčia, že sú zasypaní rozmanitými rukopismi a boli to práve oni, čo museli v sebe nájsť poriadny kus asertivity, aby množstvo grafomanov odradili od ich zámeru a pritom ich neurazili.
Nevedkove dobrodružstvá
Vyspelé krajiny sa vyznačujú tým, že písmo, okrem pár výnimiek na okraji spoločnosti, ovláda prakticky každý. Dôsledkom odstránenia analfabetizmu je rozšírenosť zvláštnej túžby zanechať za sebou písomnú pamiatku. Hoci knihy väčšina populácie pravidelne nečíta, stále majú v spoločnosti istú prestíž, že "o tom raz napíšem knihu" sa zastrája nejeden ožran. Akási skrytá negramotnosť je v malej zručnosti písať zaujímavo, originálne, ale aj gramaticky správne a zmysluplne. Porotcovia rôznych literárnych súťaží na Slovensku potvrdia, že do písania sa často tlačia aj ľudia, ktorí literatúre dovtedy príliš neublížili a neovládajú ani základné pravidlá písania. V západných krajinách pre takýchto snaživcov univerzity organizujú tzv. kurzy tvorivého písania, kde sa dá zvládnuť aspoň remeslo, a pri reálnom zhodnotení vlastných síl ich absolvent skončí aspoň ako priemerný novinový recenzent, ktorý sa uživí zverejňovaním svojho čitateľského denníka.
Poležať si na poličke
Sebareflexia je však vzácny jav, a tak po svete chodí plno ambicióznych majiteľov rukopisov. Najjednoduchším spôsobom, ako v prípade nutkavej potreby priviesť knihu na svet, je vydať ju vlastným nákladom. Podľa niekoho to nemá úroveň, niekto iný zase vydoluje z histórie pár odmietaných autorov, ktorí sa neskôr stali svetoznámymi. Vydať knihu vlastným nákladom znie niekomu hrdo a disidentsky, pre iného je to priznanie zlyhania. Pri skromnom počte kusov, vzdaní sa autorského honoráru, komplikovanej grafiky a tvrdej väzby sa dá kniha priviesť na svetlo sveta aj približne za 20-tisíc korún. Kalkulácia je rôzna, závisí od papiera, tlačiarne a ďalších faktorov, tá istá brožúra sa dá pokojne vydať aj za desaťnásobok, napríklad ak získate štedrý grant (čo je pri beletrii či poézii skôr sen), kde len na lektorský posudok niekto schváli viac peňazí ako treba na samotné vytlačenie publikácie.
Najbežnejším spôsobom je však s rukopisom osloviť vydavateľa, ktorý by niesol celé náklady. Ak kniha vyjde týmto spôsobom, netreba sa vždy tešiť na úspech. Nielen kvalita textu, ale aj vydavateľ, rozhodujú o zmysle celého snaženia. Na Slovensku napočítame možno desať vydavateľstiev, ktoré sú aspoň trochu známe, popri nich pôsobia desiatky menších a úplne zapadnutých vydavateľov. Ani vydanie u niekoho z prvej desiatky ešte nič neznamená, kniha často prepadne pre zlý (neexistujúci) marketing, zlú grafiku, slabý vzťah s médiami, zlú distribúciu a mnohé ďalšie faktory, ktorých synergický efekt môže byť veľký. Ak aj akýmkoľvek spôsobom vydáte knihu a bude vás blažiť pohľad na dielko ležiace na poličke vedľa uznávaných literárnych autorít, môže byť veľmi frustrujúce vedomie, že sa kniha nedostala takmer ku žiadnym čitateľom. Na kvalite pritom až tak nezáleží, knihu môjho najobľúbenejšieho debutanta si od vydania pred dvoma rokmi podľa jeho vydavateľa na Slovensku kúpilo asi 95 čitateľov. Ten to však tušil a na zadnú stranu obálky napísal skeptický text o tom, že do literatúry vstupuje v nevhodnom období...
Money, money, money
Jedenáste prikázanie na Slovensku znie: na písaní kníh nezarobíš. Presné číslo, keď sa kniha sa stáva zisková, závisí od finančnej politiky vydavateľa, aj preto sú odhady rôzne, pohybujú sa niekde medzi tisíc dvesto a dvetisíc predanými kusmi. V posledných rokoch je uvádzanie nákladov kníh v tiráži veľmi výnimočné, azda aj preto sa mnoho ľudí domnieva, že ešte stále vychádzajú knihy v desiatkach tisícov kusov. V skutočnosti sú to (najmä pri domácej tvorbe) iba stovky a zo strany vydavateľov ide o charitu, na ktorú si zarobia vďaka vydaniu iných titulov, napríklad premiérových spomienok pred voľbami či knižnými trhákmi sprevádzanými ich sfilmovanými verziami a obrovskou reklamou. Ak chcete zarobiť, musíte napísať kuchársku knihu, predtým však musíte mať podobnú reláciu v televízii.
Umenie nepísať
Otázka, ktorú by sme si mali často položiť, je, aký má vlastne význam snažiť sa pretlačiť medzi úzku elitu, ktorá sa nepresadila peniazmi, ale veľkým talentom. Nutkanie čosi napísať pociťujú asi všetci ľudia, ktorí majú aspoň platonický vzťah k literatúre, pri čítaní mnohých diel sa často objavuje známy pocit "takéto niečo by som vedel napísať aj ja". Literatúra pritom nepotrebuje iba autorov, ale predovšetkým čitateľov. Aj oni pôsobia na danú kultúru blahodarne, ich rastúci počet je pritom vítaný nielen zo strany vydavateľov a kníhkupcov, ale aj ako signál rastúcej kultúrnosti krajiny (ešte keby tak štát nezvýšil DPH na knihy). Priveľa nových diel, ktorých časť by obišla zákony trhu a zdravého rozumu, znižuje celkovú kvalitu domácej tvorby, v očiach verejnosti sa premieňa na čosi podradné a menej hodnotné ako akékoľvek prekladové dielo. Posledné, čo slovenská literatúra potrebuje, je pokles dôvery.