Prisťahovalci? Drogy? Sex? Alternatívny život? Svet na pokraji kolapsu? Nič z módnych tém tentoraz nezaujalo rakúskych filmárov tak, aby sa tomu venovali. A ak je niektoré z týchto exkluzívnych tém zaujali, tak z druhej strany - zo strany normality. Medzi 23 celovečernými hranými filmami tohtoročného Festivalu rakúskeho filmu v Grazi Diagonale 2017 (28. 3. - 2. 4.) by sme ťažko našli obvyklé ťažké politické alebo sociálne filmy. Akoby filmárov v alpskej krajine odradil boom politiky a politikárčenia v súčasnom svete, trvalo prebiehajúcej krízy a ťažko riešiteľné sociálne problémy.
Informovať o týchto ťažkých témach si vzala za cieľ televízia. Filmári sa snažia ukázať, že aj na prvý pohľad zvláštni ľudia žijú alebo chcú žiť normálny život. Hrané filmy, ktoré na Diagonale bežali, boli najčastejšie osobné spovede, príbehy dospievania alebo záznam udalostí z osobného života. Veci, ktoré zažíva alebo môže zažiť každý z nás. Film zaťažený prevahou súčasných globálnych kríz sa vracia do ticha rodín, do zázemia ľudských vzťahov, tam, kam búrky zvonku nedoliehajú.
Festival bol koncipovaný ako výber toho najlepšieho, čo v Rakúsku vzniklo a čo už má distribučnú kariéru za sebou. Ale zároveň tu bežali aj horúce novinky - okrem iného 22 premiér celovečerných filmov, hraných filmov i dokumentov. Teda podobná koncepcia bilančných festivalov ako napríklad české Finále Plzeň alebo Týždeň slovenského filmu. Niektoré z filmov rakúskeho Diagonalu sa premietnu o pár dní neskôr práve na plzenskom Finále.
Tak blízko, tak ďaleko
Väčšina hraných filmov sa odohrávala v pokojnom Rakúsku, tam, kde ešte funguje sociálne zázemie a príroda je ako-tak v rovnováhe. Festival Diagonale ukázal, ako veľmi rakúskym filmárom záleží na všetkom rakúskom, na pokojných štvrtiach veľkých miest, na horských lúkach, na živote, ktorý má svoj poriadok. Mentalita podobná tomu, čo máme u nás. A napriek tomu sú vzájomné česko-rakúske filmové vzťahy stále vzdialenejšie, než by sa zdalo. Českí aj slovenskí filmári sa v poslednej dobe snažia nadviazať s Rakúšanmi intenzívnejšie koprodukčné kontakty.
Tohtoročný český Febiofest napríklad uviedol filmový debut rakúskej režisérky Terezy Kotyk Doma je tu. Tichý príbeh koprodukovaný s Českom je akýsi tichý a ťažko uchopiteľný filmový experiment: Hannah žije s matkou, českou imigrantkou, a malým bratom v bývalej olympijskej dedinke v Innsbrucku. Čas vypĺňa vlúpavaním sa do honosnej, ale funkcionalisticky chladnej modernej vily, kde žije osamelý podnikateľ Max. Postupne sa medzi oboma rozvinie bezslovná komunikácia prostredníctvom predmetov, ktoré tu oba presúvajú. Hudbu pre túto minimalistickú romancu zložila Markéta Irglová.
Na Medzinárodnom festivale filmových klubov Febiofest Bratislava prebehla v marci 2017 rámci tzv. Industry Days panelová diskusia Slovensko - Rakúsko: filmoví susedia. Diskusia bola pokusom analyzovať súčasný stav, keď výraznejšie prepojenie oboch susedných krajín viazne, pretože rozdiely v zásadných parametroch jednotlivých filmových štruktúr v oboch krajinách sú príliš veľké. Organizátorov zaujala téma, ako pomôcť ostatným v snahe prepojiť obe kinematografie nielen finančne, ale aj tematicky.
"Je pre mňa stále prekvapujúce, že dve susedné krajiny, ktorých hlavné mestá sú od seba vzdialené tridsať minút autom, spolupracujú v mnohých oblastiach, ale keď príde na film, je to akoby železná opona nikdy nezmizla. Podobná situácia je aj pri českom filme, "povedal k tejto bratislavskej akcii umelecký riaditeľ MFFK Febiofest a organizátor Industry Days Přemysl Martinek.
Rakúskych filmárov však zaujíma predovšetkým Rakúsko. Koprodukcií na poli hraného i dokumentárneho filmu je v Rakúsku stále dosť málo, a ak sú, tak predovšetkým s Nemeckom. Rakúskych filmárov ťaží predovšetkým to, čo sa deje v Rakúsku, situácia ich poľnohospodárstva, škandál okolo rakúskej banky Hypo Alpe Adria, viedenská Štátna opera, rakúski hluchonemí, rakúske psie útulky, prípadne imigranti zo Sýrie a Iraku.
Aj keď je to paradoxné, české a slovenské témy tu rezonujú menej. Má to čo robiť nielen s rastúcim európskym egocentrizmom, ale aj s tým, že Rakúšania pomerne často opisujú rodinné histórie rakúskych Chorvátov a rakúskych Slovincov, pretože tí sa do Rakúska dostali počas existencie Juhoslávie oveľa častejšie ako obyvatelia vtedajšieho Československa.
Jeden z dokumentárnych filmov tohtoročného Diagonale (Za hranicami - Brezmejno) sa odohráva na hraniciach Rakúska a Slovinska. Je zaujímavé, že hlavným producentom tohto filmu je berlínska firma Jana Cisar Filmproduktion, ktorá sa trvalo zaoberá témami strednej a východnej Európy. A samozrejme ďalším dôvodom rakúskej národnej hrdosti vo filme je aj to, že pre väčšinu natočených filmov je hlavným odberateľom televízia, ktorá dáva prednosť témam zrozumiteľným doma.
Drogy z druhej strany
Za jeden z najzaujímavejších filmov tohtoročného Diagonale považujem film Najlepšie zo všetkých svetov (Die beste aller Welten). Režisér Adrian Goiginger (narodený 1991) tu rozpráva príbeh svojej mladosti z rodného Salzburgu, keď sa ešte platilo šilingami a jeho matka bola závislá na ópiu a heroíne. Nie je to však história drog, je to história lásky.
Matka Helga (Verena Altenberger dostala za túto rolu hlavnú cenu za ženský herecký výkon) má svojho sedemročného syna rada, ale nevie sa zbaviť drogovej závislosti. Okná bytu sú zakryté dekami, v byte sú stále rozostlané postele, na ktorých spia známi Helgy, väčšinou narkomani. Dohľad sociálneho pracovníka je náhodný, dnes by sa takýto príbeh mohol ťažko odohrať, pretože dieťa by sociálna služba matke okamžite vzala. Chlapec Adrian (výborná rola Jeremyho Milikera) prihliada, ale situácia ho nijako zvlášť nevzrušuje. Robí si domáce úlohy, chodí do školy, číta si. Len občas má sny o príšerách. Myslí si, že jeho pravý otec zomrel a ochotne prijíma "náhradného otca" Güntera.
Celý príbeh skončí vypálením bytu, cesty matky a syna sa rozdeľujú, ale z titulkov na konci sa dozvedáme, že Helga sa roku 1999 zbavila závislosti v ústave, začala pracovať s narkomanmi ako sociálna pracovníčka a v roku 2012 zomrela na rakovinu. "Náhradný otec" sa stal tiež sociálnym pracovníkom a Adrian dobrodruhom, ako vždy túžil.
Migranti, ktorí nekradnú
Málokedy sa v kinematografii objaví film, ktorý situáciu narkomanov nedramatizuje. Narkoman sa vo filme stal predovšetkým hrdinom neseným na vlne klišé. Proti klišé a predsudkom bojuje aj filmová komédia Na spôsob migrantov (Die Migrantingen) v réžii Armana T. Riahiho. V nej sa majiteľ neúspešnej reklamnej agentúry Marko a neúspešný herec Benny (obaja hrdinovia nie sú pôvodom Rakúšania, ich rodiny prišli do Rakúska už pred mnohými rokmi, ale obaja sú perfektne integrovaní) dostanú do rolí skutočných migrantov v televíznom programe o etnicky zmiešanom štvrti na okraji Viedne s názvom "Rudolfsgrund".
Ich hlavných problémom je to, že život skutočných migrantov nepoznajú. Televíznej redaktorke obaja imponujú, ale televízia potrebuje, aby boli zachytení buď ako obete migrácie alebo ako zlodeji a násilníci, ktorí sa živia prostitúciou a distribuujú drogy. Obaja protagonisti sa teda pre televízny dokument stanú zlými mužmi Omarom a Titom. Snažia sa zo svojich rolí nevypadnúť, dokonca si nechávajú radiť od skutočných migrantov, ale zároveň chcú uviesť tému migrácie a emigrácie na správnu mieru. Televízia nakoniec odvysiela niečo úplne iné, než bolo dramaturgicky naplánované, vznikne škandál, ale diváci sa dozvedia, čo imigrantov trápi skutočne a nie mediálne. Politicky nekorektná komédia pravdepodobne bude patriť k hitom rakúskych kín. Divácky film domácej výroby je v Rakúsku podobne ojedinelý fenomén ako u nás.
K typickým predstaviteľom súčasného rakúskeho filmu patrí film To nás teda dostalo (Was hat uns bloss So ruiniert) od režisérky Marie Kreutzer. Film bežal už na festivale Das Filmfest v Prahe vlani v októbri. Pojednáva o generácii tridsiatnikov, ktorí zistia, že ich alternatívny život s bioproduktami veľmi nefunguje.
Nie je to film o akýchsi divných, netypických rodičoch, ale o ľuďoch, ktorých stretávame každodenne. Je to film o generácii, ktorá inzeruje, že je "v pohode", ale v skutočnosti to tak celkom nie je. Ich hlavným problémom je dezorientácia, ktorú im prinesie nová zodpovednosť, keď prídu deti. Bez nich sa alternatívny životný štýl dodržiava ľahko, ale premenu pekne charakterizuje jeden z dialógov medzi rodičmi o plienkach - pre jedného nechať dieťa bez plienok znamená oslobodenie dieťaťa a nezaťažovanie prírody, zatiaľ čo pre druhého dať dieťaťu plienky je hygiena.
Hlavná hrdinka je nastávajúca filmová režisérka, ktorá všetko zaznamenáva na kameru. Na začiatku má sen o šťastnej rodine a priateľoch, na konci zmätok v duši z toho, čo vlastne chce. Nie je to ani kritika ani adorácia alternatívnych spôsobov života, ale film o potrebe normálnosti a návratu k nej.
Taký normálny cirkus s hercami od cirkusu
Túžba po normalite poznamenala tohtoročné rakúske filmy viac ako kedykoľvek predtým. Zaznamenať trend v kinematografii, to je napokon úloha festivalu, ktorý chce nielen filmy prezentovať, ale aj pomenovať tendenciu, kam smerujú.
Hlavné témy - možnosti medzikultúrnej výmeny medzi globálnymi momentami a lokálnymi limitmi a téma dospievania zaujali rakúskych filmárov najviac. Ich snahou bolo ukázať normalitu životov a prostredia, ktoré zvyčajne pokladáme za exkluzívne - to sa podarilo napríklad Rainerovi Frimmer a Tizzy COVIM v rakúsko-talianskom filme Mister Universo. Film pojednáva o krotiteľovi levov menom Tairo Caroli a hadej žene Wendy Weber. Obaja hrajú sami seba, obaja ukazujú pozlátko cirkusu z druhej strany, z vnútra špinavých klietok, zo stálych prejazdov medzi mestami, zo svojich mobilných príbytkov.
Normalita nepríliš normálneho sveta je to, čo poznačilo festival Diagonale najviac. Možno je realita bez obvyklých klišé a bez očakávaného pozlátka to, čo potrebujeme vidieť a spoznať už preto, že skutočná a mediálna realita sa v posledných rokoch od seba tak vzdialili.