StoryEditor

Židovský humor ako terapia zúfalých

21.01.2002, 23:00

O dobrom židovskom humore sa hovorí, že je to pokus "smiechom prehlušiť plač", alebo gogoľovsky povedané, je to "smiech cez slzy". Je dnešný svet opäť na zaplakanie, keďže dochádza k návratu popularity drsného, niekedy až s cynizmom hraničiaceho židovského humoru? Alebo sa súčasníci, nikdy nepoznajúci hlad či strach o vlastný život, no sužovaní pochybnosťou o zmysle svojej existencie, snažia porozumieť, ako sa podarilo jednému z najprenasledovanejších a najperzekvovanejších národov v dejinách ľudstva s chuťou do života prežiť svoj ťažký údel? Tu sa ponúka jedno vysvetlenie renesancie židovského humoru, že takmer všetci sme v súčasnom bezuzdnom trhovom ringu cudzincami, vydedencami bez práva na trochu pozemskej istoty, odsúdencami na humor ako poslednú, človeka zmyslom napĺňajúcu činnosť. Joseph Klatzmann, autor knižky Židovský humor, si nekládol takéto otázky, ale sa pokúsil ukázať, v čom spočíva podstata tohto špecifického humoru. Publikácia, ktorú vydalo bratislavské vydavateľstvo PT iba dva roky po vyjdení originálu v univerzitnom vydavateľstve parížskej Sorbony, je prvou komentovanou zbierkou židovských anekdot v slovenčine. Spôsob, akým je zbierka zostavená, nezaprie, že autorovým cieľom nebolo iba čitateľa pobaviť, ale didaktickým rozčlenením knihy podľa miesta a obdobia vzniku, komentovaním sociálnych, hospodárskych a politických súvislostí mu umožniť pochopenie množstva, z celého sveta pozbieraných anekdot.
Keď sa hovorí o židovskom humore, je nutné ho odlíšiť od antisemitského, pretože prvý je dielom židov, ktorí sa bavia so židmi o židoch a ich problémoch, na rozdiel od druhého, ktorý je zosmiešňovaním a hanobením odlišnej kultúry za jej odlišnosť. Židovské anekdoty sú veľmi silno sebaironizujúce, čo im dáva príťažlivú nekonfliktnú a odzbrojujúcu ľahkosť, ale zároveň to z nich často robí aj praktický návod na riešenie niektorých životných situácií. Na histórii jeho vtipov možno sledovať osudy židovského národa prinajmenšom v posledných dvesto rokoch. Najviac anekdot do druhej svetovej vojny existovalo v oblasti strednej a východnej Európy, kde bola aj najväčšia koncentrácia tohto etnika. Povzdychom nad ich nezávideniahodným osudom je aj jedna z kliatieb, ktorou sa v Rusku židia častovali: "Kiež by si prišiel o všetky zuby až na jeden, aby ťa malo čo bolieť." Okrem biedy, špecifických rituálov izraelitského náboženstva, antisemitizmu a úradnej diskriminácie boli predmetom vtipkovania aj typické postavičky z východoeurópskeho geta -- melamed (chudobný učiteľ náboženstva), šnorer (chudobný, ktorý namiesto pouličného žobrania chodil od domu k domu) a šadchen (dohadzovač manželov pre nevydaté dcéry). V Nemecku sa terčom vtipov stávali najmä úspešní židia, ktorí sa konvertovaním na kresťanstvo pokúšali o integráciu do vyššej spoločnosti. Vtipkovanie ich neopustilo ani v začiatkoch fašizmu, dokiaľ sa dalo veriť, že v hre na fašizmus nejde o život celého národa. Iné boli témy vtipov vo Francúzsku, kde dochádzalo ku konfliktu dvoch druhov židovstva -- aškenázskeho prineseného zo strednej a z východnej Európy, a sefardského, ktorý vychádza zo skúseností židov prichádzajúcich z arabských oblastí Magrebu. Zo Spojených štátov a z Izraela pozbierané anekdoty sú najmä výpoveďou o vyrovnávaní sa s problémami, ktoré so sebou prináša prisťahovalectvo do "vysnívanej krajiny", nevyhnutne spojené s rozčarovaním z každodennej tvrdej a nedokonalej reality. K najnežnejším vtipom v zbierke patria pravdepodobne tie o židovských matkách, posadnutých predstavou o mimoriadnej inteligencii a slávnej budúcnosti svojich detí a až zúfalo sa snažiacich prinútiť svoje deti k chuti do jedla.
Na záver svojej zbierky zaradil Joseph Klatzmann aj analýzu židovského humoru, ktorú Sigmund Freud rozpracoval vo svojej slávnej štúdii Vtip a jeho vzťah k nevedomiu, v ktorej sa zakladateľ psychoanalýzy pokúsil ukázať, v čom spočívajú dobré anekdoty. Možno povedať, že Klatzmannova knižka, koncipovaná ako populárno-náučná práca, ponúka čitateľovi až dva spôsoby zábavy. Dáva mu možnosť sa zabaviť na pozbieraných a do kontextu svojho vzniku zasadených vtipoch, ale okrem toho ukazuje, ako sa dá z humoru urobiť silná zbraň proti nepriazni osudu, ktorý si nikto sám nevyberá. Ako to bolo aj v prípade dvoch židov na začiatku 20. storočia, ktorí sa rozprávajú o hygiene. Jeden z nich hovorí tomu druhému: "Každý rok sa raz okúpem, či to potrebujem, alebo nie".

16. máj 2022 10:27