Zblížil sa s ňou až na prahu dospelosti. Bol pri nej aj v deň osudného kolapsu píše Magazín DNES+TV.
Aký ste mali s mamičkou vzťah?
Absolútne fantastický. Mali sme sa veľmi radi. Len sme to mali zložitejšie – keď som bol malý, mama bola extrémne vyťažená. Obchádzala až tridsať koncertov mesačne, takže ma od druhej triedy vychovávali babička s dedom v Porube, u ktorých som aj býval.
Cnelo sa vám vtedy po mame?
Babička s dedom sa o mňa starali bezchybne, takže som žiaden smútok nepociťoval; bral som to, že to tak má byť.
Nebolo mamičke ľúto, že ju vaše detstvo minulo?
Myslím, že jej to ľúto bolo, ale doba bola iná ako dnes, keď si speváčky môžu ľahko najať pestúnky. Vtedy boli dve možnosti: buď koncertovať, alebo kariéru ukončiť a vychovávať dieťa. Aj preto sa veľa speváčok rozhodlo deti vôbec nemať.
Ako vyzerali chvíle, keď ste boli spolu?
Urobili sme si napríklad krátky výlet do Beskýd, ale väčšinou sme trávili spoločný čas sami doma. Mama chcela mať v súkromí skôr pokoj, bez návštev. Naopak, milovala akýkoľvek televízny šport, takže sme sledovali majstrovstvá sveta v hokeji a fandili. Televízia, „cigárko“ – a bola maximálne spokojná.
Bola vážne taký technický antitalent, ako naznačovala v rozhovoroch?
Úplne. S počítačom nevedela robiť vôbec, mobilu sa dlho bála, ale keď som jej pred tromi rokmi takmer vnútil dotykový telefón, tak sa s ním nakoniec naučila pracovať veľmi obstojne, že si aj zálohovala dáta alebo si dokázala spravovať svoj súkromný profil na Facebooku.
Aká ešte bola?
Ostravská, rázovitá, nikdy sa na nič nehrala. Nikoho neohovárala a keď sa jej niečo nepáčilo, povedala vám to do očí, ale nikoho to nenaštvalo, ľudia si to skôr vážili. Bola obrovská profesionálka a trémistka, čo bol dôvod, prečo všetky koncerty dávala nie na sto, ale na stopäťdesiat percent.
A tiež bola veľmi dôverčivá. Vždy jej trvalo, kým pochopila, že to s ňou niekto nemyslí úplne dobre. Mohli ste do nej hučať, ale nemalo by to zmysel, nedala by si povedať. Ku všetkým rozhodnutiam musela dospieť sama.
Dôverčiví ľudia sa ľahko spália...
Mama sa spálila nespočetnekrát. Príklad: volám jej a ona mi bokom hlási, že u nej zazvonil nejaký človek a že s ním podpísala zmluvu na elektrinu. Aká elektrina? Čo to bolo za človeka? Overovala si si to? Samozrejme, nič si neoverila, tá zmluva bola nevýhodná a musela sa potom prácne rušiť. Typická situácia.
Čo bolo pravdy na rečiach, že pila?
Rozhodne nebola pravda, že by sa musela kvôli alkoholizmu liečiť. Správala sa ako každý druhý muzikant, na koncertoch sem-tam nejaké mecheche asi bolo, ale pri tom som nebol. Potom mala určité obdobie, keď bola prakticky bez práce...
Po zamatovej revolúcii. O spevákov jej kategórie nebol záujem, mama dokonca spievala niekde v bare v Rožnove, veľmi zlé obdobie, takže sa sem-tam asi s niekým stretla, popíjali, preberali muziku. Ale viem naisto, že posledných pätnásť rokov nepila vôbec.
Po vystúpení si dala maximálne jedno pivo. Ani doma nepila. Keď sme za ňou raz za dva mesiace prišli na chalupu, dala si s mojou ženou pohárik šampusu.
Kto prišiel s nápadom, že budete spoločne hrať?
To sa začalo rodiť asi pred dvadsiatimi dvoma rokmi, keď som viedol pivnicu, kde sa schádzala partia chalanov z „tancovačkovej“ kapely. Tí mi raz ponúkli, či si s nimi nechcem zahrať, tak som to skúsil. A po čase mi mamka povedala: Nechcete natočiť môj repertoár, že by sme potom skúsili odohrať nejaké akcie?
Kto bol vo vašom pracovnom vzťahu šéf?
Ani jeden z nás. My sme sa neskutočným spôsobom rešpektovali. Jeden z nás dvoch vždy nadhodil nápad, a ak mal ten druhý výhrady, tak sme to okamžite zmietli zo stola. Tak sme robili len to, na čom sme sa obaja stopercentne zhodli.
Po jej smrti sa ozvalo pár ľudí s názorom, že ste ju preťažovali.
No, objavil sa len jeden človek, a to pán Vávra. Vítězslav Vávra. Muzikant a jej druhý exmanžel, ktorý mame neskutočne ublížil a ktorého ona bytostne nenávidela.
Prečo?
Mne sa mama s dôvodmi osobne nezverovala, a tak o tom viem až od mojej ženy, ktorej to mama dokázala povedať ako žena žene. Ako jej pán Vávra po ich rozvode volával, že potrebuje požičať peniaze, že nemá na byt, že nemá do čoho pichnúť a či by mama nemala nejaký kšeft a že poďme na kávičku...
Jediné, čo viem od mamy osobne, je, že vzťah s pánom Vavrom považovala za svoj najväčší životný omyl. Nech si teda tento človek hovorí, čo chce.
Tiež muzikant Petr Janda povedal, ako sa mu vaša mamička raz zverila, že sa cíti unavená.
Ale to viem presne, o aký išlo koncert – hrali sme kúsok od Ostravy a bola hrozná horúčava. Mama mala šatňu vo vonkajšom stane, kde bol ten pocit horúčavy ešte silnejší, dospievala a potom sa o tom s Petrom bavili. To však bolo hlavne počasím. Po tomto koncerte zase mala štrnásť dní voľno, potom sme išli hrať na Vyšehrad a tam to zase klasicky pálila.
A ako to teda bolo podľa vás s jej zaťažením?
Na každom koncertnom termíne sme sa dohovárali. Keď povedala, že chce mať trojtýždňové voľno, aby si oddýchla na chalupe, tak sme to tak naplánovali. Skôr som jej hovoril – ak chceš, „dáme volníčko“. Ale ona bola skôr ten opačný hlas – ja nemôžem mať mesiac voľna, mne odídu hlasivky, ja potrebujem spievať, hovorila.
Musela spievať z finančných dôvodov?
Určite nie. Keby zo dňa na deň prestala koncertovať, tak by do konca života nemusela pohnúť prstom. Mala dom, bola zaistená, brala dôchodok. Už sme sa aj začínali baviť o tom, že ešte tak rok by sme hrali, urobili ešte jeden album a potom by sme to postupne nejako ukončovali.
Ale ona sa nechcela spievania vzdať, pretože to bol pre ňu životný motor. Milovala javisko a publikum.
Nespievala tak trochu aj kvôli vám a vašim kolegom v kapele – aby ste mali živobytie?
To určite nemusela, my sme mali dosť práce. S istotou vám na to neodpoviem, ale podľa mňa vedela, že nás tých šesťdesiat koncertov ročne uživí a že finančnou núdzou nikto z nás netrpel.
Mala niekedy predtým vážnejšie zdravotné problémy?
Prvý kolaps, o ktorom viem, prekonala pred štyrmi rokmi – stalo sa jej to doma. Volala mi, že jej prišlo zle v sprche, nemohla chytiť dych. Volal som okamžite záchranku, sadol do auta a išiel za ňou na chalupu. Keď som dorazil, záchranka už bola u nej a mama bola pri vedomí. A že vraj to bude v pohode, hovorila, že asi ten horúci vzduch v sprche. Do štrnástich dní už zase stála na pódiu.
Skolabovala vraj tiež pred mesiacom pri vystúpení v Karlových Varoch.
V tých Varoch išlo o niečo trošku iné. Mama bola totiž tak trochu lajdáčka, čo sa týka liekov – keď jej došli lieky na tlak, aj týždeň trvalo, kým si ich zaobstarala. Nepovažovala to za také nevyhnutné. To vyšlo najavo aj vo Varoch – vzala si liek na tlak tesne pred predstavením, ale už si nechala pre seba, že päť dní predtým lieky vynechávala.
Takže ten kolaps sme prisudzovali tejto príčine. Vzápätí som začal rušiť ďalšie koncerty a že mama pôjde domov, ale ona trvala na tom, že nič rušiť nechce, že to zvládne. A je fakt, že to potom odspievala v podstate normálne.
Ona na seba veľmi ohľady nebrala?
Skôr nie. Doktorom sa nevyhýbala, ale je pravda, že sme ju do toho doma museli trochu tlačiť.
Osudný koncert v Čáslavi v stredu 22. marca. Ako ten deň prebiehal?
Začalo sa to klasicky – mamu som vyzdvihol na chalupe a vydali sme sa spoločne ešte s jedným kolegom na koncert. V aute sranda ako vždy, vtipy, riešili sme aj program jesenného Věra Heidi Tour. Prišli sme do šatne, mama dostala kávu, vodu, zobla si tam kúsok nejakej pripravenej šunky.
Urobili sme zvukovku, potom išla do šatne, ako zvyčajne mala svoju trému. Nastúpili sme na pódium, mama zaspievala prvú pesničku – všetko mi pripadalo úplne v poriadku. Zaspievala druhú – stále som necítil žiadny problém. A zrazu sa otočila a povedala mi: Ja nemôžem dýchať, čo mám robiť?
Čo ste urobili?
Povedal som jej: Tak to stopni, poď dozadu. Už sa nám to raz stalo v tých Varoch, tak som bol celkom pokojný. Obišli sme zozadu pódium, každý z jednej strany. Mama tam už stála opretá o stenu a opakovala, že nemôže dýchať, že potrebuje ísť na záchod.
Tak sme ju tam okamžite zaviedli, ja som odbehol po jej inhalátor s kyslíkom, ktorý používala, a keď som sa vrátil späť, vyzerala horšie. A potom povedala vetu, ktorá ma bude asi navždy mraziť v chrbte: Je po mne. Nato som rýchlo odbehol po jej ďalší inhalátor, ktorý mala kvôli astme, a keď som sa vrátil, tak to už bolo veľmi zlé.
Čo záchranári?
Tých sme volali okamžite, medzitým do zákulisia dobehli dve dámy zo zdravotníctva, ktoré boli náhodou v hľadisku. To už mama začala strácať vedomie, položili sme ju na zem, potom prestala dýchať, začalo sa s oživovaním, s masážou srdca. Počas ďalších minút prišla záchranná služba a začala sa klasická resuscitácia.
Nás z kapely vyhodili pred dvere – chodil som tam a späť, nevedel som, čo mám robiť. Keď niekto vyšiel z dverí, pýtal som sa – už ste ju „nahodili“? Začal som tušiť, že čím dlhšie to trvá, tým je to horšie.
Ako dlho to trvalo?
Lekárom sa mamu podarilo oživiť po štyridsiatich piatich minútach. To som už tušil, že je to veľmi zlé. Potom priletel vrtuľník. Priletel na neďaleké futbalové ihrisko, kam sme mamku previezli autom, a odletel s ňou do Prahy do Motola.
Tam ma potom odviezol kolega a lekári mi povedali, že mamka je na CT. Potom som sa dozvedel, že je tam nejaký problém s pľúcami a že kvôli tej zástave srdca je zasiahnutý i mozog. Ešte sa však nevedelo, v akom rozsahu.
Čo ste robili ďalej?
Prespal som v Prahe a na druhý deň som išiel znovu do nemocnice, kde mi oznámili, že sa nič nemení, že musí urobiť veľa ďalších vyšetrení. Potom som sa vrátil do Ostravy kvôli rodine, hlavne babička – mamina mamička – to niesla dosť zle.
Ďalšie dni som pendloval medzi Ostravou a Prahou tam a späť. Nakoniec mi lekári povedali: Nám tu aj tak nepomôžete, choďte domov a buďte s mamičkou hlavne v myšlienkach. Takže som bol s nimi päťkrát denne na telefóne, stále hovorili to isté – že stav je nemenný, teda kóma.
V nedeľu večer ste sa dozvedeli, že vaša mamička zomrela.
Už v nedeľu ráno mi oznámili, že je to veľmi zlé, a bol som požiadaný, či by sa mamka stala darcom orgánov. Po zvážení som nakoniec súhlasil, načo sa dohodlo, že kvôli orgánu sa počká až do pondelka, lenže k tomu už nedošlo – organizmus celkovo zlyhal, o ôsmej hodine večer v nedeľu mamka zomrela.
Hovorili ste spolu niekedy, hoci náhodou, o starobe, o smrti?
Párkrát tá téma padla – napoly zo žartu, odľahčene. Spomínam si, že sa mamka bála situácie, že by sa o ňu niekto musel starať. To by som ja nechcela, hovorila, to sa na to radšej vykašlem.
Aká situácia sa vám okamžite vybaví, keď si na ňu spomeniete?
Mám dve. Tá prvá je, keď začala strácať vedomie – to budem mať pred očami asi do konca života. A tá druhá – ako s ňou stojíme po vystúpení, všetci ľudia stoja, tlieskajú, kričia. Mama bola po každom predstavení unavená, ale šťastná, že tých ľudí zase dostala. A to sa jej podarilo vždy.