Na začiatku je tmavé plátno a hlas muža, ktorý sa vidí vo veľmi zlom svetle. Je frustrovaný, neúspešný vo vzťahoch, naozaj nepekným spôsobom plešatý a čaká ho práca na scenári, ktorá evidentne presahuje jeho momentálne možnosti. A to aj napriek tomu, že jeden z jeho scenárov bol pred pár rokmi nominovaný na Oscara. Keďže ide o film o scenáristoch, dozvieme sa, že používanie vnútorného monológu na vykreslenie rozpoloženia postáv je úbohou barličkou, hlavný hrdina filmu Adaptácia, vedomý si tohto podliezania filmových latiek, však na podobné upozornenia nedbá. Príliš málo sa mu darí, aby bol iba súčasťou vydarených vecí.
Nicolas Cage sa v poslednom čase nemôže sťažovať na nedostatok hereckých príležitostí, iba pred dvoma týždňami sme ho aj na Slovensku mohli vidieť v tragikomédii Podvodníci v úlohe neurotického zlodeja, Adaptácia mu navyše dala rovno dve príležitosti, keď si zahral dvojúlohu jednovaječných súrodencov. Obaja bratia sú scenáristi, no nedelí ich výzor, ale povaha. Jeden píše stupídne a vďaka tomu úspešné scenáre pre akčné filmy a s ničím si neláme hlavu, druhý má vyššie umelecké ambície a oveľa nižšie sebavedomie. U človeka, ktorý si neustále ako magickú tantru opakuje slová z úvodu filmu, to ani neprekvapuje. Pre poriadok treba uviesť, že postava scenáristu Charlieho Kaufmna? nie je na rozdiel od jeho komerčného brata Donalda celkom vymyslená, muž s týmto menom má "na svedomí" filmy ako V koži Johna Malkovicha, ale aj samotnú Adaptáciu. Akokoľvek sa Nicolas Cage v tomto filme snažil, slávy v podobe rôznych ocenení sa dočkali iné postavy, a to predovšetkým Meryl Streepová v úlohe spisovateľky so záhadným životom skrytým za romanticky vyznievajúcu knihu či Chris Cooper v úloha zlodeja a podozrivého ochranára vzácnych orchideí, ktorého so spisovateľkou spája viac než len kniha opisujúca jeho kvetinový boj odohrávajúci sa na hrane zákona.
Pseudobiografická Adaptácia je napriek tomu predsa len najsilnejšia v Charlieho postave prežívajúcej tvorivú krízu kombinovanú s nedostatkom iného než ručného sexu a s nedostatkom pochopenia u opačného pohlavia. Ak sa vo filme náhodou objaví pár idylických a veľmi romantických scén, vždy to skĺzne pod perinu, kde si osamelý scenárista v prudkých pohyboch masíruje svoje prirodzenie. Tam sa však jeho fantázia končí a adaptácia takmer prírodopisnej knihy bez výraznejšieho deja ho prinúti pohnúť veci dopredu tým, že priamo vstúpi do spisovateľkinho života. Skôr zadnými dverami ako hlavným vchodom, skôr ako neželaný voyeur ako vítaný hosť...
Písanie o písaní je často len ďalším prejavom krízy a nedostatku námetov, existujú však aj vzácne výnimky. Adaptácia sa nakoniec od statického zúfalstva prepracuje až k niekoľkým (v dobrom zmysle) akčným scénam, nenápadne poteší priaznivcov bizarných autohavárií a odhalí o mužoch takmer všetko, čo o sebe taja.
StoryEditor