Tereza Ramba hrá vo filme Dana Sváteka (režiséra tematicky spriaznených Úsmevov smutných mužov) mladú slobodomyseľnú ženu Míšu, ktorá zdanlivo ukradne budúcej svokre (Barbara Lukešová) jej usporiadaného synčeka (Miloslav König).
Lenže v skutočnosti sa do pasce chytí ona sama. Najmä z onoho prostého a celkom bežného dôvodu, a to že mladý pár zostane aj s malým dieťaťom bývať práve u manželových rodičov.
Trailer si pozrite vo videu:
Ako podľa šablóny
Svokrin dozor a manželova častá neprítomnosť sa podpisujú na Míšinej psychike, a keďže už predtým mala radostný vzťah k alkoholu, siaha teraz po ňom čoraz častejšie. Možno k tomu má aj genetickú dispozíciu, pretože jej otec (Martin Finger) mal rovnaké problémy a dodnes zápasí s ich následkami.
Ďalej je to tiež ako podľa šablóny: čím väčšia je závislosť, tým menej si to hrdinka odmieta priznať, až dôjde ku skutočnej kríze. Potom nastúpi neľahký proces liečby a zotavovania sa, zakončený studenou sprchou v podobe zistenia, že triezvosť je iba nutná podmienka pre začatie normálneho života, a nie voucher na úspech a spokojnosť.
V ďalšej fáze tak prichádza pokorná rekonštrukcia vzťahu k sebe aj k ostatným a opatrné získavanie spoľahlivej opory pre ďalší život. Súčasťou uzdravovania je – ako sa v literárne spracovaných príbehoch závislosti logicky často stáva – aj odvaha verejne zdieľať svoju skúsenosť a touto autoterapiou pomôcť aj ostatným.
Čím sa filmový príbeh dostáva tam, odkiaľ vyšiel, teda k blogu. Napriek názvu neevokuje film formu denníkových zápisov, ale ide o štandardné rozprávanie, ktoré je iba členené do kapitol so vznosnými, ľahko ironickými názvami (napríklad Cez močiar Styx).
Záverečné zhrnutie
Modelový príbeh je oživený drobnokresbou čiastkových situácií, na ktoré je nazerané aj s dávkou humoru, pokiaľ to okolnosti dovoľujú. Tereza Ramba a Miloslav König sa presvedčivo zhostili úlohy páru prechádzajúceho krízou.
Predstaviteľka hlavnej úlohy predvádza divákom aj vierohodnú premenu od veselej rebelky k žene zahnanej do kúta, ktorá sa už nezaobíde bez pomoci druhých. Napriek tomu má Zápisník alkoholičky svoje zreteľné limity. Skutočne drásavým svedectvám s podobnou tematikou, aké prinášajú najmä dokumentárne filmy, konkurovať nemôže.
A ako dráme jej chýba predsa len osobitnejšia výpoveď, k čomu má našliapnuté napríklad vysvetľovanie vzťahu dcéry a otca postihnutých rovnakým prekliatím. Vo filme to však nedôjde tak ďaleko, aby sa táto téma skutočne rozvinula.
Ak však táto snímka prinesie diváčkam (a samozrejme aj divákom) ponaučenie, že piť víno z hrnčeka je možno prvý krôčik k problému, potom asi splní svoj účel.