Jude Law sa zrejme pri príprave úlohy Vladimira Putina nemusel obávať „následkov“ tak, ako si to možno predstavoval.
Nie preto, že by Kremeľ v praxi nemal dosah, ale preto, že filmová interpretácia so slovenskou premiérou datovanou na 26. februára sa príliš pohodlne usádza v obraze, ktorý ruský štát a jeho popkultúra roky masírujú pre domáce publikum aj celý svet.
V reportáži pre The Guardian to tvrdí ruská novinárka žijúca v Nemecku, Nataša Kiselevová.
Tento obraz je jednoduchý: Putin ako takmer nadľudská postava, ktorá nestarne, nerobí chyby, všetko vidí dopredu a o krok predbieha protivníkov.
Bývalý príslušník tajnej služby sa v ňom mení na „ruského Jamesa Bonda“: toho, kto vie viac, než povie, a vždy si necháva niečo v zálohe.
Popkultúra a štát: spoločná výroba mýtu
Kiselevová tvrdí, že Kremeľ a ruský zábavný priemysel často ťahajú za jeden povraz. V televízii vznikajú príbehy, ktoré síce nepoužijú priamo Putinovo meno, no divákovi poskladajú rovnakú skladačku: „záchranca“ prichádza z prostredia bezpečnostných zložiek, je vybraný zvnútra elít a jeho misia je stabilizovať krajinu.
Ako príklad uvádza seriál, v ktorom vystupuje fiktívny dôstojník tajných služieb s takmer ikonickou vizážou a životopisom. Posolstvo je čitateľné aj bez explicitných narážok: v tejto logike môže Rusko zachrániť iba „náš človek“ zo služieb.
Výsledok? V Rusku už dávno dominuje skôr vyrobený obraz Putina než jeho reálny politický príbeh. A keď sa naň napojí aj západná produkcia, hoci s ambíciou kritiky, môže sa stať, že namiesto demontáže kult ešte viac spevní.
Čarodejník z Kremľa: symptom, nie príčina. Lenže…
Film režiséra Oliviera Assayasa, adaptácia satirického románu Giuliana da Empoliho Kremeľský mág, sa podľa novinárky na prvý pohľad snaží presunúť pozornosť z Putina na mechanizmy moci okolo neho.
Ťažisko príbehu má ležať na postave spin doktora Vadima Baranova (Paul Dano) a na politickom stroji, ktorý vyrába realitu aj ilúzie. Niektoré postavy vystupujú pod skutočnými menami, iné sú zjavne modelované podľa reálnych aktérov z prelomu tisícročí.
Problém je však v tom, ako film narába práve s Putinom. Kiselevová tvrdí, že jeho filmová verzia pripomína „návod na romantizovanie lídra“: mladý, atletický, špión.
Muž, ktorého mocní oligarchovia a stratégovia prídu takmer prosiť, aby prevzal krajinu. A on, štýlovo zdržanlivý, naznačí, že by najradšej vládol z tieňa, lebo vlády prichádzajú a odchádzajú, no on chce trvalý vplyv.
Je to dramaticky vďačné. Lenže podľa autorky je to zároveň jadro exportného mýtu: Putin ako chladný, osudom „vybraný“ stratég, ktorý sa k moci dostal takmer proti vlastnej vôli. „V skutočnosti sa nič také nestalo,“ píše Kiselevová v interpretácii udalostí z konca Jeľcinovej éry.
Nie prosby, ale konkurz
Kiselevová pripomína, že v zákulisí nešlo o romantickú výzvu vyvolenému, ale o tvrdý výber nástupcu. Prezidentstvo sa vtedy správalo skôr ako konkurz a kandidátov nebolo málo. Kľúčovú rolu mal zohrávať oligarcha Boris Berezovskij, ktorý rátal s tým, že po výmene hlavy štátu bude mať vplyv na skutočné riadenie krajiny.
Do úvah mali patriť viaceré mená, vrátane Borisa Nemcova, Sergeja Kirijenka či Sergeja Stěpašina.
Podľa novinára Romana Badanina, ktorý sa Putinovou biografiou dlhodobo zaoberá, zapadol Putin do parametrov, ktoré elity hľadali: mal pôsobiť zrozumiteľne pre verejnosť, nesmel byť komunista a zároveň nemal vyzerať ako „pro-západný“ liberál. Ideálom bol lojálny štátny úradník.
Kiselevová cituje aj svedectvo podnikateľa Šalvu Čigirinského, ktorý mal byť v blízkosti Berezovského. V jeho podaní Putin nevynikal charizmou ani ambíciou.
Práve naopak: dôležité bolo, že mal pôsobiť ovládateľne a predvídateľne, aby neohrozil skupinu ľudí okolo Jeľcina, často označovanú ako „Rodina“ či „The Family“. Tá mala podľa tejto verzie predovšetkým záujem na vlastnej bezpečnosti.
„Špión“ ako dodatočne dorobená značka
Výrazná časť mýtu stojí na Putinovej minulosti v KGB. Lenže podľa citovaných zdrojov je bondovská predstava skôr neskorší marketing než presný opis práce v tajnej službe. Príbehy o „náboroch“ a operatíve z drážďanských rokov mali byť podľa Kiselevovej dobudované postupne, aby zapadli do heroického rámca.
Zaujímavý detail v texte: posilnenie vizuálnej a popkultúrnej paralely so špionážnym hrdinom mohlo nabrať tempo aj vtedy, keď sa Daniel Craig stal novou tvárou Jamesa Bonda.
Jeho strohejší štýl a „tvrdší“ Bond podnietili porovnávania, ktoré ruské médiá a internetové publikum ďalej živili. Kiselevová pripomína aj epizódu z Moskvy, kde sa objavili upravené plagáty, ktoré Craigovu tvár vymenili za Putinovu.
Jude Law ako darček pre domácu propagandu
Kiselevová uzatvára, že rozdiel medzi Craigom a Lawom je v lokálnej recepcii. Jude Law je v Rusku populárny naprieč generáciami, a preto sa jeho obsadenie dá doma ľahko predať ako „potvrdenie významu“ Ruska či drobný diplomatický úspech. Aj to je dôvod, prečo filmový Putin nemusí vyvolať pobúrenie, ale skôr spokojné prikývnutie.
Významná je aj neprítomnosť niektorých prvkov novšej politickej reality: ak príbeh siaha do nedávnych rokov, no obchádza masové protesty, opozíciu či Alexeja Navaľného, propagandistický efekt sa podľa autorky len zvyšuje.
V ruskej filmovej a televíznej tradícii pritom Putin často funguje ako všadeprítomný, no neviditeľný „nadriadený“: jeho portréty visia v kanceláriách, jeho hlas prichádza „zhora“. Assayasov film mu po novom dáva tvár. A práve to môže byť moment, keď sa mýtus ešte viac zhmotní.