Navštíviť diktatúru a po návrate domov ju chváliť ako krajinu sľubnej budúcnosti? Na tieto otázky sa vo svojej knihe Pol Potov úsmev (Absynt) snaží odpovedať švédsky spisovateľ Peter Fröberg Idling.
Prečo nič nevideli?
Idling však nenapísal iba ďalšiu knihu o brutálnej diktatúre Červených Khmérov, ktorí v roku 1975 dobyli Phnom Penh a vyhlásili Demokratickú Kampučiu. Vyštudovaný právnik, ktorý materiál na svoju knihu zbieral dva roky priamo v Kambodži, sa pozrel na príbeh svojich štyroch krajanov. Tí v roku 1978 Demokratickú Kampučiu navštívili. Prišli teda v čase, keď už boli popravené státisíce ľudí a ďalšie státisíce umierali od hladu a chorôb.
Aj keď navštívili krajinu, v ktorej vlastná vláda zlikvidovala štvrtinu svojich obyvateľov, ich svedectvo bolo v prospech Pol Pota a jeho režimu. Priniesli svedectvo o krásnej krajine, ktorá sa snaží postaviť na vlastné nohy, kde sú všetci šťastní. Idling sa vo svojej knihe snaží nájsť odpoveď na to, ako je to možné.
Keď autor plače
Autor oslovil švédsku štvoricu, ktorá diktatúru navštívila a priniesla obraz mierumilovnej krajiny. Vyhľadal tiež Kambodžanov, ktorí sa so Švédmi stretli. Idling nechce kvarteto Švédov, ktorí nevideli vraždenie miliónov, odsúdiť. Chce pochopiť, čo sa stalo. Neodsudzuje iba Pol Pota, ale aj hru mocností s Kambodžou.
To, čo dáva knihe silu, je okrem krátkych úderných kapitol aj to, že Idling sám zo seba urobil jednu z hlavných postáv knihy. Čitateľ tak môže sledovať štvoricu pomýlených Švédov, životný príbeh kambodžského študenta vo Francúzsku menom Saloth Sar, ktorý sa zmenil na krvavého diktátora Pol Pota, ale aj príbeh Petera Fröberga Idlinga. Príbeh o tom, ako spoznáva krvavé dejiny Kambodže, ako sa snaží pochopiť svojich krajanov a príbeh o tom, ako tvrdo ho osud Kambodže zasiahol. Knihy ako tá Idlingova sú vzácnosť. Sú totiž presvedčivé a naliehavé aj vďaka tomu, že autor je posadnutý témou, o ktorej píše. V spojení s výborným autorovým štýlom písania je to dokonalá kombinácia.
Dokazuje to Idlingov záznam o tom, ako navštívil bývalú väznicu, kde kambodžskí komunisti popravovali nepriateľov ľudu. Dnes tam už visia iba fotografie obetí: „jedna fotografia mi utkvie v pamäti. Viem si ju predstaviť aj o polnoci. Je na nej malý chlapec. Má maximálne päť rokov. Malý nepriateľ ľudu. Akoby z oka vypadol môjmu mladšiemu bratovi, keď bol dieťa. Pripraví ma o poslednú podvedomú obranu. O podvedomé rozdelenie na „my“ a „oni“. Dosadnem na schody pred budovou a rozplačem sa.“
