Navonok a v mnohých ohľadoch ako iní štrnásťroční tínedžeri: hrá na flaute v školskej kapele, každý týždeň trénuje basketbal, na hodinách angličtiny číta básne Roberta Frosta a zbožňuje Michaela Jacksona. Lenže Ginny je autistka. A svoj príbeh rozpovedala v novinke Vo svete Ginny Moonovej.
Vo svete autistky
Deväťročnú Ginny traumatizujúcim spôsobom vzali vlastnej matke, ktorá ju týrala a zanedbávala, a posielali z jednej pestúnskej rodiny do druhej. Ginny napokon našla svoj „Navždydomov“ – bezpečné miesto s rodičmi, ktorí ju pestujú ako v bavlnke. Vari to nie je presne to, v čo dúfajú všetky deti v náhradnej starostlivosti?
Ginny má však iné plány. Kradne, klame a zneužíva dobré úmysly tých, čo ju ľúbia, len aby opäť získala to, čo jej v súčasnom živote najviac chýba – svoju Bábiku. Dokonca sa aj dá sa kvôli tomu uniesť, ale realita ju zrádza a zneisťuje. Pre Ginny je dôležité čosi iné, ako pre nás. Napríklad dôležité je začať presne deviatimi bobuľami hrozna na raňajky.
Je posadnutá Bábikou, ktorú v deviatich rokoch musela nechať vo vtedajšom domove. A stále má nutkavé plány na útek z domova, kde ju majú radi a konečne si ju chcú ponechať navždy. Autor Benjamin Ludwig sa s manželkou už krátko po svadbe stali pestúnmi a osvojili si autistického dospievajúceho.
Vo svete Ginny Moonovej je jeho prvý román, sčasti inšpirovaný rozhovormi s ostatnými rodičmi počas basketbalových tréningov na Špeciálnej olympiáde. Ginny rozpráva svoj príbeh v prvej osobe, čím sa tento román zároveň stáva autentickým autoportrétom jej svojského, i keď pre okolie bizarného spôsobu vnímania vonkajšieho sveta. Je to príbeh outsiderky, ktorá sa snaží zaradiť, niekam patriť a porozumieť životu.
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Vo svete Ginny Moonovej:
UTOROK 7. SEPTEMBRA 18.54
Plastové elektronické bábo nechce prestať plakať. Moji Navždyrodičia síce tvrdia, že by malo byť ako naozajstné, ale nie je. Neviem ho nijako upokojiť. Ani keď ho pohojdám. Ani keď ho prebalím a dám mu napiť z fľaše. Keď robím ššš, ššš, ššš a dám mu cmúľať svoj prst, iba zíza a vreští a vreští a vreští. Ešte raz si ho pritúlim a v mysli si hovorím: Pekne a jemne, pekne a jemne.
Potom vyskúšam všetko, čo Gloria zvykla robiť, keď som vrešťala ako pavián. Podložím mu hlavu rukou a hojdám sa na špičkách nôh. „Už je lepšie. Už je lepšie,“ klesám hlasom hore a dole, akoby som spievala. Potom poviem: „Prepáč.“ No ono nie a nie prestať. Uložím ho na svoju posteľ, a keď plač zosilnie, začnem hľadať svoju Bábiku. Tú naozajstnú. Hoci viem, že tu nie je. Nechala som ju v Gloriinom byte.
Pri plačúcich deťoch cítim veľkú, veľkú úzkosť, a tak ju musím pohľadať. Prikazuje mi to môj mozog. Hľadám ju po zásuvkách. Prehľadám skriňu. Hľadám všade, kde by Bábika mohla byť. Dokonca aj v kufri. Je veľký a čierny a má tvar škatule. Vytiahnem ho spod postele. Rozopnem celý zips. Moja Bábika v ňom nie je.
Zhlboka sa nadýchnem. Musím ten plač nejako zastaviť. Ak dám bábo do kufra a dostatočne ho obložím dekami a plyšovými zvieratami a zasuniem kufor späť pod posteľ, potom ho už možno nebudem počuť. Bude to, ako keby som vypla ten zvuk vnútri môjho mozgu. Mozog sa nachádza v hlave. Je to tmavé, tmavé miesto, kam nikto nedovidí, okrem mňa. Takže to aj urobím.
Uložím plastové elektronické bábo do kufra a začnem zhrabovať deky. Zakryjem mu nimi tvár, pridám vankúš a plyšové zvieratá. Predpokladám, že o niekoľko minút ten zvuk ustane. Lebo na to, aby ste mohli plakať, potrebujete dýchať.
UTOROK 7. SEPTEMBRA 19.33
Ja som už osprchovaná, no plastové elektronické bábo ešte vždy plače. O tomto čase už malo byť ticho, no nie je. Moji Navždyrodičia sedia na gauči a pozerajú film. Moja Navždymama má nohy namočené v lavóre. V poslednom čase sa ponosuje, že jej opúchajú. Vojdem do obývačky a stanem si rovno pred ňu a čakám. Lebo je žena. Som v oveľa väčšej pohode v prítomnosti žien ako mužov.
„Ahoj, Ginny,“ ozve sa moja Navždymama, zatiaľ čo môj Navždyotec zastaví prehrávač. „Čo sa deje? Zdá sa, že mi chceš niečo povedať.“ „Ginny,“ povie môj Navždyotec. „Zasa si si dohrýzla ruky? Tečie ti z nich krv.“ To boli dve otázky, takže nič nehovorím. Potom sa ma moja Navždymama opýta: „Ginny, niečo nie je v poriadku?“ „Ja už nechcem to plastové elektronické bábo,“ odpoviem. Odhrnie si vlasy z čela. Veľmi sa mi páčia jej vlasy. Toto leto mi dovolila, aby som jej skúsila urobiť vrkoč.
„Ubehlo už skoro štyridsať minút odvtedy, čo si sa šla osprchovať,“ povie. „Pokúšala si sa ten plač nejako zastaviť? Na. Prilož si tam toto, kým ti to niečím neprelepíme.“ Podáva mi servítku. „Dala som mu fľašu a vymenila plienky trikrát,“ poviem. „Kolísala som ho a ono nie a nie prestať, a tak som...“ prestanem rozprávať. „Teraz už vydáva iné zvuky,“ poznamená môj Navždyotec.
„Netušil som, že narobí až taký hluk.“ „Mohla by si ho nejako umlčať, prosím?“ požiadam Navždymamu. A potom zasa: „Prosím?“ „Je úžasné počuť ťa žiadať o pomoc,“ povie mi Navždymama. „Patrice by bola na teba hrdá.“ V diaľke na konci chodby opäť začujem plač, a tak hľadám nejaký úkryt.
Pamätám si, že vždy, keď som nevedela utíšiť svoju Bábiku, Gloria vyšla zo spálne v tom byte. Najmä ak mala u seba priateľa. Niekedy, keď moja Bábika plakala a ja som začula prichádzať Gloriu, schmatla som Bábiku a vyliezla som von oknom. Silno pridŕžam servítku a privieram oči. „Ak ho zastavíš, už vždy budem žiadať o pomoc,“ sľubujem a znova otvorím oči. „Idem sa tam pozrieť,“ povie môj Navždyotec.
Vstáva. Keď ide okolo mňa, myknem. Hneď nato si uvedomím, že on nie je Gloria. Zvláštne sa na mňa pozrie a vyjde na chodbu. Počujem, ako otvára dvere od mojej izby. Plač zasa zosilnie. „Nie som si istá, či to bol dobrý nápad,“ ozve sa moja Navždymama. „Chceli sme, aby si videla, aké to je mať v dome naozajstné dieťa, ale nevyvíja sa to tak, ako sme zamýšľali.“ Plač v mojej spálni už ani nemôže byť silnejší.
Môj Navždyotec sa vracia. Jednu ruku má vo vlasoch. „Strčila ho do kufra,“ oznamuje. „Čože?“ „Musel som ísť za zvukom. Najprv som ho nikde nevidel. Napchala ho tam s kopou diek a plyšových zvieratiek, zatiahla zips a strčila späť pod posteľ.“ „Ginny, prečo si to urobila?“ spýta sa moja Navždymama. „Nechcelo prestať plakať.“ „Nuž hej, ale...“ Môj Navždyotec jej skočí do reči.
„Pozri, pokiaľ to hneď nezastavíme, privedie nás to všetkých do blázinca. Pokúšal som sa ho vypnúť, ale ani ja som to nedokázal. Dostali sme sa do závozu. Zavolajme pani Winklemanovú.“ Pani Winklemanová učí zdravovedu. „Hovorila, že dnes ráno dala Ginny telefónne číslo pre prípad núdze,“ pripomenie mu moja Navždymama. „Je na kúsku papiera. Pozri, či nie je v jej ruksaku.“ Vyjde na chodbu a znova otvára dvere do mojej spálne. Prikryjem si uši. Vychádza von s ruksakom.
Moja Navždymama nájde papierik a vyťahuje telefón. „Pani Winklemanová?“ počujem ju hovoriť. „Áno, pri telefóne Ginnina mama. Ospravedlňujem sa, že volám tak neskoro, no obávam sa, že máme problém s tým bábom.“ „Neboj sa, Navždydievča,“ povie mi môj Navždyotec. „O niekoľko minút bude po všetkom a potom budeš môcť ísť do postele. Mrzí ma, že ten hluk je taký silný a otravný. Naozaj sme si mysleli...“
Moja Navždymama skladá telefón. „Vraví, že vzadu na krku má dierku. Treba do nej strčiť spinku a zatlačiť ňou gombík, ktorým sa vypne.“ Vchádza do pracovne, opäť z nej vychádza a kráča chodbou k mojej spálni. Začínam počítať. Keď narátam do dvanásť, plač ustane. A ja môžem opäť dýchať.
STREDA 8. SEPTEMBRA 14.27
Počas štvrtej hodiny, vtedy máme spoločenskú (občiansku?) výchovu, mi pani Lomosová prišla odovzdať odkaz. Je moja výchovná poradkyňa. Nosí veľké kruhové náušnice a množstvo mejkapu. „Tvoji rodičia prídu do školy na stretnutie,“ povedala. „Potom ťa odvedú domov, takže keď začuješ popoludňajšie hlásenie a zazvoní zvonček, zostaň v Učebni číslo päť so slečnou Danovou. Môžeš si zatiaľ robiť domáce úlohy. Zavolajú ťa. Chcú, aby si sa zúčastnila na tom stretnutí."
A tak som práve teraz v Učebni číslo päť, kam chodievam na jazykovú prípravu so všetkými ostatnými deckami so špeciálnymi potrebami. Ja som totiž autistka a zaostávam vo vývoji. Včera mi nikto nespomenul dnešné stretnutie. Predpokladám, že sa bude týkať plastového elektronického bába.
Slečna Danová má službu pri autobuse. Vidím ju z okna: má na sebe oranžovú vestu. Stojí pri autobuse číslo sedemdesiatštyri. Teda pri mojom autobuse. Pred ním a za ním sú ďalšie autobusy. Nastupujú do nich dlhé zástupy detí. V hale zostali všetky športujúce deti, ktoré čakajú na tréning. Alison Hillová a Kayla Zadambidgeová už odišli.
Obe chodia na vyučovanie do Učebne číslo päť spolu s Larrym a so mnou. Autobusy zvyčajne odchádzajú o štrnásť tridsať, no mne nestačia tri minúty, aby som sa napojila na internet. Už dlhší čas sa snažím sama dostať na internet, hoci mi ho nedovolia používať bez niekoho dospelého. Raz, keď som bola s Carlou a Mikom, strčila som Carlin počítač pod sveter a odniesla ho do šatníka.
Práve som ťukala Gloria LeBla... na googli, keď sa otvorili dvere a Carla ma našla. Vzala mi počítač, a keď som sa jej postavila na odpor, šermovala mi rukami pred očami a vrešťala a ziapala. A to ma strašne vyľakalo. Raz, keď som v škole pracovala na úlohe o veľkých šelmovitých, pokúsila som sa vygúgliť Gloria predáva hlavne mainské mývalie mačky, lebo takto si Gloria zarába.
Učiteľka ma však prichytila, a keď som prišla do novej školy v novom Navždydomove, moji noví Navždyrodičia mi pre moju bezpečnosť zakázali akýkoľvek prístup na internet. Maura povedala, že ma s Brianom majú veľmi radi a že internet proste nie je bezpečný. Myslela tým proste nie je bezpečný, lebo vieme, že hľadáš Gloriu, hoci druhú časť vety nedopovedala. A moja Navždymama má pravdu, pretože Gloria je naspäť v byte s mojou Bábikou.
Neviem, v ktorom meste sa ten byt nachádza. Potrebujem zistiť, či našla moju Bábiku alebo či už uplynulo priveľa času a ja prichádzam príliš neskoro. Ak nie je neskoro, musím ju chytro vybrať z kufra, aby som sa znova mohla o ňu vzorne starať, keďže Gloria niekedy zmizne na veľa, veľa dní. Okrem toho k nej chodí množstvo mužských priateľov. A ona sa rozzúri a mláti hlava-nehlava. A Donald tiež, keď je v meste.
Naozaj by som si želala, aby som tu mohla byť častejšie, no nemôžem, hovorievala mi Crystal s veľkým C, keď som jej rozprávala, čo robí Gloria. Daj si len záležať, aby si sa vzorne starala o svoju Bábiku, ako hovorí aj tvoja mama. Vždy zostane tvojou maličkou bábikou, nech sa deje, čo sa deje. Vynáram sa späť z hlbín svojho mozgu a začnem si hrýzť prsty na rukách.
Vchádza Larry. Skladá ruksak na lavicu, opiera sa francúzskymi barlami o stenu a sadá si. Francúzske barly sú iné ako obyčajné, Larry ich má navyše pripevnené na telo. Pre ne vyzerá ako kobylka lúčna. Larry má hnedé vlasy a hnedé oči. Moje oči sú zelené. Okrem toho si v jednom kuse pospevuje a nemá rád matiku rovnako ako ja. „Čau, maličká,“ povie. Opravím ho: „Larry, nie som maličká. Mám trinásť. Stále ti to ešte nedochádza? Je to úmorné.“
Úmorné znamená, keď niekto dookola opakuje stále to isté a ľudí to dráždi, napríklad keď mi Patrice neprestajne opakovala, že ja sama som bola maličká ako tá bábika, keď som bola v byte s Gloriou. To mi hovorila vždy, keď som sa jej pokúšala vysvetliť, že tam musím ísť a presvedčiť sa, či je v poriadku. Vôbec tomu nerozumela. Larry si popreťahuje ruky a zívne.
„Človeče, som taký zmorený. To je ale dlhý deň,“ povie. „Musím tu byť dovtedy, kým ma mama nevyzdvihne, aby sme šli na sestrin volejbalový tréning.“ „Mal by si si robiť domácu úlohu, kým čakáš,“ upozorním ho, lebo to mi povedala pani Lomosová. Vyťahujem knihu na jazykovú prípravu a nalistujem si stranu päťdesiatsedem s básničkou Edgara Allana Poa. Pf,“ povie Larry.
„Idem pozrieť, čo nového na facebooku. Včera som si ho založil.“ Vstane, opäť vsúva ruky do bariel a kráča k počítaču. Očami ho sledujem. „Aj ty si na facebooku?“ pýta sa ma Larry, keď dôjde k počítaču. Ani sa neobzrie. Niečo ťuká. Prezerám si ruky. „Nie,“ odpoviem. „Potom sa, maličká, musíš prihlásiť.“ Zahľadí sa na mňa. „Pozri, ukážem ti to. Sú tam všetky príma decká, jasné?“
Larry dookola opakuje jasné? Podľa mňa je to jeho jasné? väčšinou len výraz navyše. „Nesmiem používať internet bez dospelého.“ „Ach tak. Už si spomínam,“ povie Larry. „Prečo ti to rodičia nedovolia?“ „Lebo Gloria je na internete.“ „Kto je Gloria?“ „Gloria je moja rodná mama. Kedysi som žila s ňou.“ Prestanem rozprávať. „Dá sa ľahko nájsť?“ chce vedieť Larry. Pokrútim hlavou. „Nie. Pokúšala som sa ju nájsť na internete už trikrát, keď som bola v mojich Navždydomoch, ale vždy mi to zarazili.“
„Ako sa volá?“ pýta sa Larry. „Gloria,“ odpovedám. Cítim, ako ma dvíha zo stoličky. Cítim príjemné vzrušenie a som pripravená, lebo viem, že Larry mi pomôže. „Gloria aká?“ Nakloním sa dopredu a neveriacky naňho hľadím ponad rám okuliarov. Odhŕňam si vlasy z tváre, no padajú mi späť. Škoda, že nemám čelenku. „Gloria LeBlancová,“ odpovedám. Už dávno som nahlas nevyslovila meno LeBlancová. Tak som sa totiž volala.
Keď som sa nasťahovala k novým Navždyrodičom, akoby som za sebou zanechala svoje pôvodné ja. K Brianovi a Maure Moonovcom. Teraz sa teda volám Ginny Moonová, no zostali vo mne ešte kúsky môjho pôvodného ja. Takže teraz akoby som bola pôvodná Ginny Moonová. „Vyhláskuj to,“ vyzve ma Larry, a tak mu to vyhláskujem.
Larry to naťuká a potom odstúpi a ukáže na stoličku. Sadám si. A mám ju pred očami. Gloriu, ktorá ma zbila a potom ma s plačom objímala. Gloriu, ktorá ma nechala celý čas samu v byte, no dávala mi piť obľúbené nápoje, keď sme sedeli na gauči a pozerali strašidelné filmy, a ktorá vravievala, že je bystrá hlavička a vyzná sa v tlačenici – môžu si o nej hovoriť, čo chcú. Veď predsa zložila maturitné skúšky s veľkou parádou – čo si môj mozog preložil do obrazu slávnostnej prehliadky dievčat v pekných sukniach, ako šibrinkujú paličkami so stuhami a skandujú. Gloriu, druhú najdesivejšiu osobu, čo poznám. Gloriu, moju rodnú matku.
Vyšlo v spolupráci s:
