Ak by sme mali Thomasa Bernharda posudzovať podľa množstva jeho textov preložených do slovenčiny, mohli by sme sa domnievať, že takýto pán v podstate ani nikdy neexistoval. Oveľa silnejší je pocit jeho prítomnosti v susednom Česku, veď len v nakladateľstve Prostor, ktoré Bernaharda v českej kotline adoptovalo a pravidelne ho hýčka, nedávno vyšla už jeho deviata kniha a na tento rok sa pripravuje ďalšia, ktorá prinesie výber z jeho poviedok. Thomas Bernhard patrí k tomu najlepšiemu, čo Európa a Rakúsko dali svetovej literatúre za posledné polstoročie. Je rovnako významný ako básnik, prozaik, dramatik či kritik spoločnosti. Dôkazom dobrého zmyslu pre literárne žánre a formy je aj najnovší prírastok s názvom Imitátor hlasů, ťažko zaraditeľný, ale dobre čitateľný súbor vyše stovky krátkych, jedno- až dvojstránkových textov, kde sa to hemží smrťou a čudnými výjavmi zo zdanlivo bežného života. Bernhardova kniha je ďalším dôkazom, že masovým vrahom môže byť človek aj bez rizika, že ho za to spoločnosť bude akýmkoľvek spôsobom obmedzovať či dokonca siahať na jeho život. Práve naopak, môže sa premeniť na čosi ako svedomie alebo varovný hlas, ktorý síce nehovorí celkom jasnou rečou, ale každý si v tom svoju moralitu môže nájsť. Aj vtedy, keď tam žiadna nie je. V Imitátorovi hlasov autor veci do veľkej miery iba popisuje a takmer nič nehodnotí, teda aspoň na prvý pohľad. V skutočnosti sa dá všetko povedať aj bez zbytočných úvah a komentárov výberom tém, udalostí a ich podaním. Groteskný tón jednotlivých textov je v mnohých prípadoch paródiou novinových správ, ich úsečnosti a výrečnosti, ktorá má často veľmi absurdné vyznenie. Za jeho galériou vrahov, samovrahov, tragických nehôd aj banálnych nedorozumení môžeme nájsť tému odcudzenia, ľahšie založené typy skôr poteší tragikomický rozmer textov, nad ktorými sa často dá ľahko pousmiať. Bernhardovi vždy ležala v žalúdku rakúska spoločnosť, tentoraz jej výraznejší úder zasadil iba na záver knihy v podobe malého pamfletu o Viedni ("největší hřbitov fantazie a myšlenek") a génioch, ktorých núti páchať samovraždy a potom parazituje na ich posmrtnej sláve. V tejto knihe nejde o veľkú politiku, sú to obrazy hasičov, ktorí v panike utekajú s napnutou plachtou pred padajúcim samovrahom, korešpondencie prichádzajúcej dlho po matkinej smrti či rozprávanie o tom, aké nebezpečné je cestovať v Káhire vo výťahu. Cestovať s Bernhardom je bezpečné.
Plodnost
V Portugalsku se zabití nebo zdechlí psi nezahrabávají do země jako u nás, nýbrž sa nechávají zetlít, dokud na vzduchu nevyschnou. Například v Alenteju se povalují psi vpravo a vlevo u silnice, pokud je vůbec někdo odvleče stranou, s nataženýma nohama a ztuhlými ocasy. Setkali jsme se s rolníky, kteří házeli mrtvé psy pod pomerančovníky a měli pak nejméně dvojnásobnou úrodu.
StoryEditor