Pravdepodobne to nie je náhoda, že putovná výstava, ktorá od svojho prvého začatia pred štyrmi rokmi v londýnskom Victoria and Albert Museum zjazdila pol sveta, našla svoje útočisko vo futuristicky dizajnovanom Museu del Dissen v Barcelone práve v tejto dobe. Bola totiž otvorená 25. mája a o štyri dni neskôr v tom istom meste začal týždenný hudobný kolotoč s názvom Primavera Sound, o ktorom priebežne informovali Lidovky.
Usporiadateľom sa načasovanie zjavne oplatilo. Väčšina návštevníkov výstavy v čase festivalu bola opaskové z festivalovými náramky, hovorila babylonskou spleťou jazykov a vstupenky v predpredaji boli už niekoľko dní pred festivalom vypredané. Práve na časy, keď sa v Barcelone pod festivalovou hlavičkou nehralo.
Ostatne, David Bowie, hoci na Primavera za jej sedemnásťročnú históriu nikdy nekoncertovali, by mohli takmer poslúžiť za jej "logo". Nielenže jeho hudba inšpirovala desiatky umelcov, ktorí tu vystúpili, ale on sám až do smrti spĺňal predpoklady na zaradenie do hlavných dvoch dramaturgických smerov festivalu: jednak progresívny aktuálne tvorbu, jednak stálu kreativitu hudobnej legendy.
Pre oči i pre uši
Pri vchode do expozície návštevník obdrží slúchadlá a malý prijímač na závesné stuhe, samozrejme oranžové - táto farba je v image výstavy prevládajúci. Pri prechádzaní miestnosťami a ich zákutiami mu potom do uší znie zvuk, ktorý sa viaže k jednotlivým exponátom, pesničky, premietané v klipoch, hudba, už si spájame s konkrétnymi obdobiami Bowieho života, alebo zvukovej stopy hraných filmov, v ktorých spevák účinkoval ako herec a ktorých zostrih je k videniu v malom improvizovanom kine.
Počas zhruba dvojhodinovej prehliadky sa návštevník môže pokochať množstvom Bowieho osobných memorabílií, od dvanáctistrunnej akustickej gitary, na ktorú spevák v roku 1969 hral svoj prvý hit Space Oddity, cez rukopisy mnohých textov, plagáty (vrátane skorých vystúpení ešte pod občianskym menom David Jones) až napríklad po miniatúrnu lyžičku na šnupanie kokaínu, ktorú používal v hektickej polovici 70. rokov pri natáčaní filmu Muž, ktorý spadol na Zem.
Tri roky života
Lenže to, čo na výstave David Bowie Is jednoznačne prevláda, sú exponáty spojené s vizuálnou zložkou Bowieho tvorby. Či už sa jedná o videoklipy, premietané na televízne obrazovky aj projekčné plochy, súčasti odevov, ako sú topánky alebo pokrývky hlavy, alebo celé kostýmy, navlečené na figurínach.
Práve pri ich prezeraní Bowieho fanúšika skoro obchádzajú mrákoty, veď má možnosť na vlastné oči vidieť oblečenie, ktoré tak dôverne pozná z fotografií, koncertných záznamov, klipov alebo obalov dosiek. Obleky všetkých spevákových prevtelení, od Ziggyho Stardusta po Bieleho vojvodu.
Ale veľa sa toho pri tejto "statickej módnej prehliadke" tiež dozvie. Svoje excentrické kostýmy okrem iného pre Bowieho turné k albumu Aladdin Sane priamo z obrazovky komentuje ich tvorca japonský návrhár Kansai Yamamoto. Alebo obsiahly popisok k ikonickému plášťu v podobe potrhanej britskej vlajky z titulu albumu Earthling nielen prezrádza autora návrhu Alexandra McQueena, ale aj jeho inšpiráciu, ktorej bol kostým gitaristu kapely The Who Pete Townshend zo 60. rokov.
Na možné ľahké sklamanie z tejto úžasnej výstavy, ktorá skutočne dokáže doslova vnoriť do Bowieho sveta, sa musí pripraviť len ten, kto speváka objavil až s posledným albumom Blackstar a udalosťami okolo jeho úmrtia. Výstava totiž prvýkrát v Londýne začala v marci 2013. V tej dobe Davidovi Bowiemu ostávali ešte skoro tri roky života.