Keď pred dvoma rokmi dostal brazílsky spisovateľ Paulo Coelho nemeckú literárnu cenu Bambi, porota svoj verdikt zdôvodnila slovami, že cena bola udelená tomu, kto "verí v osud a dar človeka a jeho schopnosť uchovať plameň humanizmu vo svete temnoty". Ako varovanie pred autorovým sebadojímajúcim pohľadom na svet je to výstižné. Po úspešných románoch v najnovšom diele trochu zmenil svoje témy a siahol po zobrazení života brazílskeho dievčaťa, ktoré odchádza do Švajčiarska ako tanečnica, no postupne sa z nej stáva prostitútka. Ako priznáva autor v záverečnej poznámke, v mladosti aj on zažil obdobie extrémnej slobody, s ktorou súviseli mnohé excesy, takže v jeho románe Jedenásť minút (Sofa, 2003) sa iba potvrdzuje príslovie o tom, že čo sa naučíme v mladosti, v staršom veku akoby sme našli. Coelho sa rozhodol "serióznym spôsobom dotknúť sa sexuality", čo mu môžeme, ale nemusíme veriť. Hlásateľ celosvetovej harmónie vnikol do sveta žien zarábajúcich predajom vlastného tela so sizyfovským zámerom urobiť zo sprofanovaného sexu posvätnú záležitosť, pri čítaní jeho knihy sa však vynárajú aj otázky, či tam náhodou nevkĺzol aj preto, aby sa mohol verejne popredvádzať svojimi erotickými fantáziami a teóriami o sexe a láske. Možno by na tento zámer lepšie poslúžia esej, keďže si však Coelho vybral román, vykreslil dve hlavné a niekoľko vedľajších, veľmi stroho nahodených postáv. Príbeh je spočiatku veľmi jednoduchý, mladé dievča prijme ponuku prvého cudzinca, ktorého stretne a krátko nato odlieta do Európy. Osamelá Mária v cudzom meste, kde ju nikto nepozná, dlho nevydrží iba pri tancovaní samby a využije ponuku na dobre zaplatenú noc s neznámym mužom -- veď predsa chce priniesť domov kopu darčekov a rodičom kúpiť nový dom. Prvá skúsenosť so speňažením vlastného tela je pre ňu taká inšpiratívna, že sa hneď na druhý deň hlási do služby v luxusnom nevestinci, kde prostitútky zarábajú celkom slušne a za noc zvyčajne nemávajú viac ako troch zákazníkov. Jedno z prvých poučení jej kolegyne je, aby si dala pozor a do žiadneho zákazníka sa nezaľúbila. Ako to už býva zvykom v prvoplánových filmoch a knihách, láska na seba nenechá príliš dlho čakať...
Kvôli pokoju v rodine sa asi nedozvieme, či sa Paulo Coelho pripravoval na napísanie tohto románu aj praktickým obcovaním, isté je, že sa veľmi svedomite pripravil z teoretickej stránky. Cituje základné modly sexuálnej spisby, podľa ktorých dostali svoje názvy sadizmus aj masochizmus, v jednej pasáži prerozpráva dejiny prostitúcie, až komicky pôsobia jeho rozpravy o ženskom orgazme, pri ktorých si pripadá ako veľký priekopník -- asi už veľmi dlho nevidel, o čom sa píše v dnešných ženských časopisoch.
Nebol by to Paulo Coelho, keby sme sa z jeho pera nedočkali hneď niekoľkých konvenčných múdrostí vo forme viet, ktoré by sme asi hneď mali bežať vytesať do kameňa: "Túžba nie je to, čo vidíš, ale to, čo si predstavuješ." "Najsilnejšia láska je tá, ktorá ukazuje svoju krehkosť." Knižnosťou a neprirodzeným psychologizmom často vŕzgajú tiež úryvky z Máriinho denníka, čo si zrejme uvedomoval aj autor, keď si občas jej ústami povzdychol: "Bože môj na nebi, veď sa stávam až príliš intelektuálnou!!!" Z ľahkovážneho dievčaťa Coelho nakoniec vytvoril mimoriadne komplikovanú a bystrú bytosť s nutkaním kohokoľvek poučovať nielen v oblasti sexu, ale aj bežných vzťahov a predovšetkým lásky. Spravil z nej hovorkyňu svojho sexuálneho manifestu, ktorý by mal svoje opodstatnenie kdesi na začiatku šesťdesiatych rokov, dnes je to už len čerstvá kuriozita medzi románmi autora, ktorému sa podarilo dojať milióny ľudí. Začínal vždy u seba.
StoryEditor