Prečítajte si veľký rozhovor so Štefanom Nosáľom z januára tohoto roku, ktorý vyšiel v piatkovej prílohe Hospodárskych novín HN Magazíne.
Kedy ste si naposledy schuti zatancovali?
Na oslave mojich 85. narodenín alebo na lúčničiarskom večierku, a potom aj po premiére programu Lúčnica a IMT Smile Made in Slovakia. Keď som sa po predstavení išiel pokloniť na javisko športovej haly, tak som sa tou nádhernou atmosférou nechal vyprovokovať.
A na fujaru ešte hrávate?
Môj otec bol výborný fujarista a hráč na píšťalky a ja som to podedil. Fujara vie navodiť radostnú, no i žiaľnu, nostalgickú náladu. Jej zvuk sa prekrásne nesie do diaľky v prostredí hriňovských lazov, kde som sa narodil, vyrastal a kde som pásaval kravy a jahňatá. Neskôr, keď som sa naučil dobre hrať, tak som si k fujare aj rád zaspieval. S fujarou som vystupoval na mnohých domácich i svetových scénach a moje výkony sú zaznamenané i na nahrávkach. Keď mám dobrý deň a náladu, tak si ešte niekedy zahrám aj dnes.
Nedávno ste oslávili deväťdesiatku a neuveriteľných 68 rokov na čele Lúčnice. Na čo ste za tie roky najviac hrdý?
Azda najviac na to, ako sa mi, spolu s mojimi spolupracovníkmi a lúčničiarmi, podarilo náš slovenský folklór dostať na domáce a svetové pódiá. Na začiatku som poznal najmä kultúru z rodného Podpoľania. Neskôr som chodil po výskumoch a zoznámil sa aj s tradíciami ostatných regiónov Slovenska. Originálne prvky, melódie, tanečné kroky i ďalšie autentické prejavy mi potom slúžili ako základ, ktorý som spracoval a umelecky dotvoril. Bolo mi veľkým zadosťučinením, že Lúčnica, SND i ďalšie telesá, s ktorými som spolupracoval, mali s mojimi dielami taký úspech doma i v zahraničí.
Pozrite si zábery z narodeninovej oslavy Štefana Nosáľa
Ste rodák z Hriňovej, neraz ste spomínali, že v detstve ste okrem Podpoľania nič iné nepoznali. Vraciate sa tam dodnes?
Môj rodný dom tam už nestojí, ale sem-tam sa do Hriňovej i Detvy ešte vyberiem. Žije tam moja najmladšia sestra, netere, synovci i vzdialenejšia rodina. No a mám tam i veľa priateľov a známych.
Váš prvý tanec, ako päťročného chlapca, bol vraj hneď aj profesionálny. Spomeniete si však na svoju prvú ozajstnú zábavu?
To, čo spomínate, bola prvá výplata za môj tanečný výkon, keď som mal asi päť rokov. Starý otec prišiel raz domov v nálade, odrezal kúsok mäsa, hodil mi ho a povedal: „Na, chlapče, a tancuj!“ A ja som tancoval, ako som vedel (smiech). Ale prvý skutočne profesionálny tanec som postavil pre Lúčnicu v roku 1950. Volal sa Zbojnícky tanec a hudbu k nemu skomponoval skladateľ Zdenko Mikula. No a prvé zábavy sme si užívali v časoch mojej mladosti, najviac na svadbách či na fašiangy, keď sa zišlo veľa ľudí, hrala muzika a bolo veselo. Niekedy sa však strhla aj bitka, a to sme potom utekali.
A čo prvé vystúpenie na javisku? Hovorí sa, že tanečník musí byť do istej miery aj exhibicionista, vy ste mali rád potlesk publika?
Pr...
Zostáva vám 85% na dočítanie.