Pri mojich knihách opisujúcich dekády minulého storočia mojím najväčším problémom bolo nájsť priliehavý prívlastok k jednotlivým dekádam. Tentoraz som s tým nemal žiadny problém. Nazvem to Slobodné 90. roky a basta. Tie začiatky boli skutočne o slobode. Slobodné voľby, sloboda cestovania, sloboda zvierat, sloboda podnikania, sloboda viery, sloboda rozhodovania o sebe. Práca už nebola povinnosťou. Človek sa mohol slobodne rozhodnúť, či bude podnikateľom, alebo sa zaradí medzi bezdomovcov. Pre mňa symbolom slobody tej doby bola sympatická víťazka súťaže Miss monokiny Lenka Žažová z Bratislavy. Vidieť krásnu ženu s nádherným odhaleným poprsím sediacu na vyblýskanom Harleyi, to bola pre mňa sloboda, o akej som vždy sníval. Po rokoch, keď vrcholom erotického zážitku pre mužov boli striedmo odeté cvičenky na Strahove, to bol skutočne silný závan slobody. Deväťdesiate roky boli ozaj slobodné, aj keď trochu divoké. Začalo sa to divokou privatizáciou. Mali sme tu malú aj veľkú privatizáciu. Stredná nebola. Škoda. Tej by som sa bol rád zúčastnil. Vždy ma lákala zlatá stredná cesta.
...
Keď sa teraz pozerám na tie deväťdesiate roky, vidím, aká to bola doba kvasenia. Zoberme si napr. len to kvasenie v politike. Dovtedy sme mali vlastne len jednu stranu. Vlastne dve strany. Straníkov a nestraníkov. Bolo to veľmi prehľadné. Chaos, ktorý nastal po rozšírení počtu strán, spôsobil, že je pomerne ťažké určiť, kto kam patrí. Politici, ktorí sa dostali k moci, majú jedno spoločné. Chovajú sa ako zlodeji, ktorí rozbili výklad a majú len niekoľko minút na to, aby pobrali, čo sa dá, predtým ako dorazí polícia. Prichádza k prerozdeleniu majetku, aký u nás nemá obdobu. Zvolený model privatizácie jeden typ záujemcov o privatizáciu uspokojil, iných ponechal veľmi neuspokojených. Osobne patrím do tej druhej skupiny. K ničomu som sa nedostal, aj keď som bol vlastníkom kupónovej knižky. Vyslovujem hypotézu, že celá privatizácia bola podvod. Napriek tomu, že mnohodimenzionálny proces transformácie nemôže mať žiadne jednoduché, monokauzálne riešenie, pevne dúfam, že potrebná syntéza skôr komplementárnych než substitučných hypotéz je pre mňa stále ešte nádejou k niečomu sa dostať (použil som Klausove definície ako uspokojiť masy). Ak povieme šesťdesiate, sedemdesiate alebo osemdesiate roky, vieme približne, čo si predstaviť – od životného štýlu cez umenie, módu, dizajn, populárnu hudbu, sexuálne správanie ľudí až po politiku, ekonomiku a významné myšlienkové smery. Pri deväťdesiatych rokoch je to trochu zložité. Ak by ste chceli niečo o tejto dekáde vygooglovať, skúste pojem ninetieth. To sa však našincovi vyslovuje dosť ťažko, niekomu sa možno viac pozdávajú „90.“ roky. Väčšina informácií sa týka hudby. Informácie o javoch a fenoménoch tohto obdobia chýbajú. Ostáva len spoľahnúť sa na vlastnú pamäť. Vlastne, jedna informácia, ktorá sa viaže presne na koniec roku 1999 a posledný rok druhého milénia, tam je. Napokon sa, našťastie, ukázala ako pomyselná. Koniec sveta nenastal, a tak sme mohli vplávať do rokov, keď mobil mali pomaly už aj deti, digitálny fotoaparát prestal byť atrakciou, internet spojil ľudí na celom svete. Fotoaparáty na kinofilm odkráčali na šrotovisko dejín. Mobilné telefóny s fotoaparátom boli stále čosi ako hodinky s vodotryskom. O GPS nikto ani nechyroval. Notebooky boli pekelne drahé, ťažké a vláčili ich iba špičkoví manažéri, ktorí takto zároveň posilňovali. Nebola to žiadna idylka. Spoločné nažívanie Čechov a Slovákov začína škrípať. Ani spoločné nažívanie človeka a prírody nie je zďaleka idylické. Klimatické zmeny, anomálie, topenie ľadovcov sú reálnym javom.
...
Písať knihu o udalostiach, ktoré všetci prežili na vlastnej koži, nie je ľahké. Labyrintom udalostí deväťdesiatich rokov prešla väčšina z nás. Akokoľvek som sa snažil byť nestranným pozorovateľom udalostí, nájdu sa aj takí, ktorí sa urazia a nahnevajú. Pre tých by som spolu s Fridrichom Veľkým konštatoval: „Kto chce byť priateľom so všetkými, nakoniec všetkých priateľov stratí.“ Nepresnosti nie sú úmyselné. Nepracujem s archívmi, v Googli si overujem len mená, dátumy. Hlavným zdrojom mi bola vlastná pamäť a poznámkový blok s výstrižkami, ktorý má 300 strán, z toho asi 17 poliatych červený vínom, teda nečitateľných. Sľubujem, že všetky nepresnosti odstránim pri druhom vydaní tohto diela. To je aj nepriama výzva čitateľom, aby knihu kupovali v hojnom počte a umožnili tak jej druhé vydanie.
Šesťdesiate roky priniesli alternatívne životné štýly a inšpirácie. Rockovú hudbu, poéziu beat generation, emancipáciu mladej generácie, sexuálnu revolúciu, študentské revolty, príklon k východným kultúram. Dodnes si myslím, že to bola jedinečná, neopakovateľná dekáda slobody v celej histórii ľudstva. A musím dodať, že ďalšie podobné obdobie nastalo v deväťdesiatych rokoch 20. storočia v súvislosti s pádom železnej opony, liberálnou vládou prezidenta Billa Clintona a rozvojom internetu, e-mailu a leteckej dopravy. Spätne musím konštatovať, že to bolo prvýkrát v našej novodobej histórii, keď sa perióda slobody a celkového vzostupu a renesancie ducha neskončila tragicky. Pri spätnom pohľade si uvedomujem, že päťdesiate roky som prežil od pieskoviska až po prvé lásky. Zlaté Šesťdesiate roky ma už zastihli v pokročilom tínedžerskom veku. Sedemdesiate, osemdesiate roky minulého storočia som prežil v pracovnom procese. Doba nebola ľahká, ale dalo sa prežiť. Život bežal ako voda. Ani som sa nenazdal a ocitol som sa v 90. rokoch minulého storočia. Bolo to obdobie, ktoré sa radikálne líšilo od minulých dekád. Žili sme si tu už bez vedúcej úlohy komunistickej strany, s dočasnou vládou ustanovenou do prvých slobodných volieb, ktoré mali byť – aj boli – v júni 1990, s prezidentom Havlom, so slovenským premiérom Čičom a federálnym Čalfom. Všetko sa zmenilo a zrazu nás vítala náruč demokracie. V televízii prestali vysielať Počkaj Zajac, a spoznali sme Toma a Jerryho. A hudba Michala Davida jednoducho stratila na šťave a prišli New Kids On The Block! Obľúbených hrdinov majora Zemana, Meresjeva a Pavka Korčagina nahradili Rambo, Mečiar, James Bond 007 a detektív Dempsey, ktorý okrem zločincov chcel dostať aj Makepeacovú (do postele). Mali sme tu Kocúrkovo (namiesto Roháča), Makytu nahradilo Kenvelo a Prior nákupné centrá. Pekne postupne sme sa lúčili s východným bratom, blížila sa k nám západná vlna.
...
Gombíky 3 až 10 na televíznych prijímačoch už neboli len na parádu. Stlačením gombíka sme sa dostali do sveta. Úžasné. Obchody sa zapĺňali všakovakým tovarom, ktorý sme predtým obdivovali len v Tuzexe, švajčiarskymi čokoládami, maďarskou salámou, ruským kaviárom. V zelovoci mali banány nielen na Vianoce. Vyzeralo to na gulášový kapitalizmus. Prítmím kinosál sa rozblikali dávno zakázané filmy. Cítil som sa ako Alenka v ríši snov. Dalo sa slobodne cestovať. Národ sa hrnul na masochistické zájazdy do Mníchova, Paríža, Benátok, bez ubytovania, bez stravy, bez spánku, nemíňajúc zo skromných valút ani cent, na námestiach západných miest pojedajúc domácu stravu z igelitových vreciek a konzerv. Postupne prichádzalo vytriezvenie. Nastal luxus, ktorý si na seba nedokáže zarobiť. Preč s ním. Uťahovanie opaskov. Najskôr sa musíme nasýtiť, potom budeme mať čas aj tráviť. Dejiny sa prestali písať. Prepisovali sa a čarbali podľa toho, kto stál za rečníckym pultom. Vzduchom lietali krvavé údy mafiánov a novinári utekali pred dáždnikmi babiek demokratiek. Nič nie je dokonalé a ani zmeny, ktoré v čase eufórie sľubovali humánnejšiu spoločnosť, nenaplnili očakávania všetkých jej tvorcov. Je zrejmé, že uskutočnené spoločenské zmeny po 17. novembri 1989 nedosiahli a úplne nenaplnili predkladané a publikované predsavzatia, vďaka ktorým získali masovú podporu. Málokto je dnes úprimne presvedčený o proklamovanom víťazstve pravdy a lásky. Zväčšili sa rozdiely medzi „sponnoscú a vrchnoscú“ ako hovoria naši priatelia z okolia Malaciek. Chce to asi svoj čas. Možno už o desať rokov budeme môcť žiť pokojnejšie. Veď čože, ani tým, ktorí prišli do Ameriky prví, sa ten ich „americký sen“ nesplnil. Napriek tomu snívať sa oplatí...