Dovolím si na úvod zvláštnu otázku. Otec bol v čase výbuchu elektrárne v slovenskej obci Veľký Choč. Nemali vodu, preto do ešusu zbierali kvapôčky vody v listoch Alchemilky tak dlho, kým sa všetci nenapili. Boli tam aj v čase, keď nad Československom prechádzal rádioaktívny mrak. Mohli sa vystaviť nejakému množstvo radiácie?
Záleží, kedy presne tam bol. Ale kvôli vzdialenosti to množstvo nebolo také veľké. Kontaminácia sa naozaj riadi vzdialenosťou. Na území Československa sme nemali miesto, kde by mohlo dôjsť k priamemu ohrozeniu, najmä nie po troche vody.
Samozrejme, merateľné úrovne žiarenia tu boli, ale nemohli nás ohroziť. Nabaľuje sa na to veľkú mytológia, ale nie je to nič nové. Čím sme ďalej od udalosti, tým je mytológia neľútostnejšia. Historici hovoria, že história nie je to, čo sa stalo, ale to, čo sa o nej traduje.
Nakoľko realisticky seriál teda vykreslil haváriu?
Tak presne, ako je na drámu možné. Ak sa pustíme do technických vecí, našli by sme tam niektoré momenty, ktoré boli z hľadiska času zle zasadené do seriálu. Niečo sa stalo skôr, niečo neskôr. Napríklad vrtuľník v skutočnosti nespadol pri zasypávaní reaktora, ale o pol roka neskôr.
Radiáciu vo švédskom Forsmarku nezistili pred evakuáciou Pripiati, ale až po nej. Choroba z ožiarenia nemohla vypuknúť tak skoro, ako bolo naznačené. Ale to sú všetko momenty, pri ktorých si hovorím, že nie sú dôležité.
Seriál na to nebol zameraný, sústredil sa na príbeh. A ten bol z môjho pohľadu stvárnený vynikajúcim spôsobom. Dlho som nebola z ničoho taká nadšená.
Černobyľ vlastne sformoval vašu profesijnú dráhu. Mali ste vďaka dramatickému spracovaniu pri niektorom diele husiu kožu?
Celý život sa Černobyľom zaoberám skôr z technickej stránky veci. A príbehy - nie, že by išli mimo mňa, pretože som tam mnohokrát bola a stretla sa s ľuďmi, ktorí boli vysídlení zo zóny, ktorí sa vrátili a aj s ľuďmi, ktorí zostali žiť na mnohých kontaminovaných územiach v Bielorusku.
Ale vždy som sa na udalosť pozerala skôr z technickej stránky. Ľudské stretnutia boli emotívne, ale neboli také koncentrované ako v seriáli.
Čo vám tí ľudia povedali? Prečo sa rozhodli napriek veľkej kontaminácii zostať?
Ukrajinskí "polesňáci", aj na území v Bielorusku, sú zvláštne komunity ľudí, ktorí sú veľmi viazaní k pôde a k tomu, že tam ich rodiny žili po stáročia. Čo seriál skôr len naznačuje. Vysídľovať obyvateľov vo veku 60, 70, 80 rokov naozaj nemalo zmysel.
Pretože čas, ktorý je potrebný k manifestácii poškodenia zo žiarenia, im v podstate ani neostával. Hoci je škaredé to povedať, mnoho ľudí utrpelo viac tým, že ich vytrhli z ich normálneho spôsobu života, než ožiarením.
V seriáli je evakuácia starších ľudí ilustrovaná na prípade starenky dojacej kravu. Vojak jej zastrelí zviera pred očami, aby ju donútil opustiť bydlisko.
Nebolo možné, aby vojak neposlúchol rozkaz a niekto ho pri tom videl. Ľudia mi tiež rozprávali, že párkrát nechali psa alebo mačku utiecť, ale krava už je príliš veľká. Keď sa na to pozeráme spätne, nedávalo príliš zmysel zabíjať zvieratá v zóne.
Mali pocit, že srsť či perie je kontaminované a zvieratá by roznášali kontamináciu ďalej, než bolo nevyhnutné. Ale to bol malý príspevok k dekontaminácii. Na druhej strane som ďaleko od toho, aby som to kritizovala, pretože v čase, keď sa rozhodovali o minimalizovaní dôsledkov, mali toľko problémov, ktoré bolo treba riešiť, že toto bolo jednoduché.
Zohral v havárii zásadnú úlohu tlak komunistickej ideológie, ktorá je v seriáli zreteľná v správaní straníckych pohlavárov?
Je jedným z faktorov, ktorý sa na havárii podieľal. Podpísal sa na tom, že k nej vôbec došlo aj ako prebehla. Komunistický spôsob vládnutia bol založený na tom, že každá skupina vedcov vedela len kúsok informácie.
Fungovalo tu "rozdeľuj a panuj". Málokedy im bolo dovolené, aby celá situácia vytvorila v súvislostiach celok. Snahou bolo - a videli sme to v piatom diele - hodiť vinu na operátorov Černobyľu. Bezpochyby to zavinili.
Na druhej strane nevieme, čo by sa stalo, keby mali celú informáciu o rôznych režimoch prevádzky reaktora. Vrátane grafitových špičiek havarijných tyčí. Čiastočne je to ich vina a čiastočne nevedeli to, čo mali.
Zároveň tu figuruje ďalší faktor, že nesplniť úlohu bolo postihované. Skrátka sa to nerobilo. A plnili socialistický záväzok. Jadroví inžinieri boli privilegovaná vrstva, Pripiať bola na tú dobu moderným mestom. Stačilo málo a o všetko by prišli.
Ako vnímate postavu vedca Valerija Legasova, ktorý sa snažil zmierniť následky havárie a istým spôsobom vyznieva ako hrdina?
Nenechajme sa mýliť, bol nomenklatúrny boľševik ako vyšitý. Ale prekročil svoj tieň. Jeho život až do Černobyľu nebol nijako hrdinský. To, že bol nomenklatúrny boľševik, však dokázal vhodným spôsobom využiť, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou tam bolo málo ľudí z vedeckej úrovne, ktorých by výbor počúval. Nič nie je len čierne alebo biele.
Čo by ste robili v prípade, že by ste sa v podobnej havarijnej situácii ocitli dnes?
Máme samozrejme postupy, procedúry, krízový štáb. Sme pripravovaní urobiť to najlepšie, čo je v našich silách, aby sme ľudí ochránili, keby sa niečo stalo. Pravdepodobnosť je veľmi malá, ale nie je nulová.
Vždy svojim ľuďom hovorím - musíte sa rozhodovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia s cieľom ochrániť ľudí. Musíte si byť vedomí toho, že až bude vaše a moje konanie úplne rovnako hodnotené ex post, zastrelia nás za úsvitu. Pretože v pokoji a s vyloženými nohami v teple kancelárie, kedy situáciu neriešite, to vždy urobíte lepšie.
Mohol seriál ovplyvniť pohľad spoločnosti na využívanie jadrovej energie?
Myslím si, že nie príliš. Tí, ktorí sa o jadrovú energetiku zaujímajú, sa dozvedeli veľa nového kontextu a hlavne príbehy ľudí. Pretože je dobré poznať udalosti tohto typu. Katastrofy sa diali a budú diať. Nemusia byť práve jadrové, ale tie, ktoré sú porovnateľné s Černobyľom, by sme v histórii určite našli.
Príbehy sú určite dôležité, aby sme si uvedomili, ako technológie ovplyvňujú život jednotlivcov a komunít. Na druhej strane jadrová energetika je technológia, ktorú používame a musíme to robiť s porozumením a rešpektom.
To asi seriál neovplyvnil. V každej populácii sa vyskytuje dvadsať percent ľudí, ktorí sa jadrovej energetiky veľmi boja. Možno, že sa po zhliadnutí boja o trochu viac, ale to je všetko. Teda nevidím, že by niečo seriál ovplyvnil.
Budú sa ešte Ukrajina a ďalšie oblasti dlho vyrovnávať s následkami katastrofy?
Desiatky až stovky rokov. Prinajmenšom desiatky rokov bude trvať, než zlikvidujú taveninu vo štvrtom bloku a kým areál bude môcť byť uvoľnený na iné využitie. A aj v tzv. zakázanej zóne bez režimových opatrení potrvá sto, dvesto rokov, než bude obývateľná.
Pre ukrajinskú vládu je jednoduchšie nechať oblasť uzavretú, pretože sú tam naozaj škaredé miesta. Napríklad vo Fínsku a Švédsku boli a dodnes sú obmedzenia konzumácie sobieho mäsa, pretože soby žerú lišajníky. Cézium má polčas rozpadu tridsať rokov, takže dnes sme na polovici toho, čo v Černobyle napadalo.
Z mesta Pripiať sa stala turistická oblasť, po seriáli záujem prudko stúpol. Odporúčate ľuďom, aby ho navštívili?
Všetkým to odporúčam, je dobré miesto vidieť. Za týždeň, čo tam maximálne strávia - s kvalifikovaným sprievodcom, ktorý vie, kam ich vziať -, by sa im nič nestalo ani na tých najhorších miestach.
Počas letu z Prahy do Kyjeva dostanete pravdepodobne väčšiu dávku kozmického žiarenia než v zakázanej zóne.
Bolo akési zametanie pod koberec výsadou Sovietskeho zväzu alebo ide o rys, ktorý je do istej miery súčasťou každého režimu?
Premýšľam o tom. Je to svojím spôsobom vlastnosť korporácií. A štát, najmä ten autoritársky, je podobný korporácii. So svojou hierarchickou, centralizovanou správou nutne nejaké črty korporácie má.
Na druhej strane, preto si demokracia zabudováva poistky. Jednou z nich je aj nezávislý dozor. Ale je to bitka. Pretože elektráreň je predsa len fabrika na výrobu elektriny. Je to neustále hľadanie rovnováhy a vymáhania toho, že bezpečnosť musí mať vždy prednosť. Na začiatku každej katastrofy nájdeme ľudskú chybu.
Rusko oznámilo, že nakrúti svoju verziu Černobyľu, kde figuruje tajný agent CIA. Čo na to hovoríte?
Je to blbosť. Neviem, či nejde o fake news. Aj v Rusku sa predsa vie, ako to bolo. Dnes vieme, čo sa v Černobyle odohralo a aj to, ako situáciu opísal seriál HBO, zodpovedá realite.
Visia nad haváriou v Černobyle doteraz nejaké otázniky?
Zrejme ešte dlho zostane otvorená jedna otázka: Ako by sa dal požiar grafitu uhasiť? Dodnes nikto nevie, ako sa to podarilo. Zrazu skrátka reaktor prestal žiariť a vysielať radiáciu do okolia. Grafitom moderované reaktory už odchádzajú zo scény, pretože grafit je naozaj problém, ale v Rusku ich stále funguje desať a posledný chcú odstaviť v roku 2050.
Reaktor sa dá prevádzkovať bezpečne, keď sa k nemu správate, ako sa sluší a patrí. Vtedy sa k nemu kvôli úsiliu splniť socialistické požiadavky tak nesprávali.
Ako by sa dnes grafit hasil? Postupovalo by sa rovnako - zasypávaním pomocou bóru a piesku?
To si neviem predstaviť. Neviem. S tým, čo mali vtedy k dispozícii, to bol asi jediný spôsob. Či by dnes existovalo niečo lepšie, neviem. Nepremýšľala som o tom.
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že hoci je to cynické, havárie v Černobyle a Fukušime posúvajú pokrok dopredu. V čom sme sa najviac posunuli?
Jadrová energetika prešla počas 65 rokov dôkladným procesom učenia, ktorý podobne ako iné odvetvia pozostával z nehôd a havárií. Zažili sme tri významné havárie. Každá mala iné príčiny a dôsledky.
Z každej plynulo iné poučenie a posunutie bezpečnosti k extrémne nízkej pravdepodobnosti, že sa aktívna zóna reaktora pokazí. Avšak pravdepodobnosť je potvora a - hoci malá - nikdy nebude nulová.
Čím sme bohatší, tým viac chceme nulové riziko, hoci neexistuje. Tým viac tlačíme na to, aby všetko, čo nás obklopuje, bolo bezpečné. Málo si uvedomujeme, že za to aj platíme.