Aktuálne sa pultoch slovenských kníhkupectiev objavila vaša knižná novinka Sny sa plnia. Čo by ste nám o nej mohli povedať?
Je to kniha rozhovorov s autorkou Monikou Macháčkovou. Mapuje cestu za mojím snom. Detailne zachytáva všetko, čo som prežil od narodenia až po dnešok. Nevyhýba sa pádom, humoru, ani úsmevným situáciám. Tí, ktorí ju už stihli prečítať, hovoria, že je zároveň motivačná.
Musela to byť zmena, venovať sa knihe a nie hudbe.
Kniha vznikala počas prvých mesiacov pandémie. S Monikou sme sa rozprávali cez internet a všetko si nahrávala. Nebolo to ľahké. Často ma jej otázky prekvapili a musel som sa dosť vrátiť do minulosti, ktorá priniesla aj ťažké situácie. Na druhej strane to bola očista, nakoľko som si niekoľko vecí v sebe aspoň vyriešil. Pomedzi to som, samozrejme, aj tvoril pesničky.
To však nie sú všetky novinky, ktoré pre fanúšikov chystáte, nemýlim sa?
Áno, úplne najviac sa teším, že po šiestich rokoch vyšiel môj nový album Milujem život svoj, ktorý je určený dospelým. Nemal som veľké očakávania, ale prvé ohlasy naň ma dosť potešili. Okrem toho vyjde aj nová Knižka pre (ne)poslušné deti s krásnymi ilustráciami od Editky Sliackej.
Čo vám v rámci situácie, ktorá nás oddelila od pódií a vás hudobníkov od fanúšikov, najviac chýbalo?
Živý kontakt s fanúšikmi. Uvedomil som si, ako veľmi ich odozvu potrebujem na to, aby som bol kompletný. Rozumiete, taký ten pocit, že všetko je tak, ako má byť a ty chceš tvoriť ďalej, lebo vieš, že máš pre koho.
Čo pre vás znamená publikum?
Spätnú väzbu a pocit, že je všetko správne. Keď má umelec publikum, vie, že na jeho tvorbu sú ľudia ochotní nájsť si čas, prípadne za ňu zaplatiť. A tak sa napríklad môžem venovať tomu, čo mám najradšej. Samozrejme si to veľmi vážim, pretože si uvedomujem, že bez ľudí by som nemohol mať prácu, ktorú som si vysníval. Prácu, pre ktorú som sa narodil. Pri každej možnej príležitosti sa im to snažím oplatiť. Robím pre nich zadarmo online koncerty, prípadne rozprávam deťom rozprávky.
Počula som, že na vaše koncerty bolo (ešte keď nenastala situácia v súvislosti pandémiou) aj problém sa dostať? Aký je to pocit?
Samozrejme, že ma takýto záujem teší, ale nie je to niečo, čo je pre mňa na prvom mieste. V prvom rade musím mať slobodu v tom, čo a ako chcem tvoriť. A ak to ľudí zaujíma, tak sa teším. Neviem si predstaviť, že by som to robil len za účelom zisku. Stáť pred plným javiskom a byť nešťastný z toho, že nemôžem spievať to, čo cítim.
Vrátim sa ešte ku knihe: Aké sny sa plnia vám? Čo všetko stálo za tým, aby ste si ich splnili?
Desiatky pádov a odmietnutí. Bral som ich ako skúšky, či si skutočne túto prácu zaslúžim.
To znie frustrujúco.
Áno, bolo to často veľmi demotivujúce, ale vždy som sa ráno zobudil s tým, že musím ísť ďalej. Ak sa narodíte ako umelec, inak sa to vlastne ani nedá. Krôčik po krôčiku kráčate za svojím cieľom a je normálne, že občas musí človek urobiť aj pár krokov späť, aby sa cez miesto, kde zlyhal, mohol nabudúce dostať a pokračovať ďalej.
V čom je cesta za úspechom najnáročnejšia?
Najnáročnejšie je to vtedy, ak človek stratí vieru alebo prestane snívať. Človek, ktorý nesníva, nemá motiváciu ani dôvod ísť ďalej a často sa jeho osud neskončí dobre.
Čo vám úspech dal a čo vzal?
Táto moja cesta mi dala to, po čom som vždy túžil. Spievať a zarábať si tým, čo mám najradšej. Zaplatil som za to súkromím, ale to k tejto práci patrí.
Zaspomínajme si na začiatky. Ako to bolo so spievaním? Kedy to začalo? Vždy ste túžili byť spevákom? Mnohí sme, ako sama viem, túžili po kariére herečky, smetiara, hasiča..
Od malička som vedel, že chcem spievať. Spieval som všade, v každej situácii. Keď som bol šťastný aj nie. Neskôr som sledoval, ako sa správajú moje idoly na javisku, čítal som ich životopisy a nechal som sa nimi inšpirovať. Často som však zabúdal na to, že som len chalan z malej dedinky Tepličky nad Váhom, čo limitovalo moje možnosti. Napriek tomu je môj príbeh dôkazom toho, že aj chalan z obyčajných pomerov môže žiť svoj sen a byť šťastný.
Potom nasledovala Superstar...
Už pred ňou som mal napísaných veľa pesničiek a všetko, čo som si brigádami zarobil, som vrážal do hudby. Pred Superstar takmer nikto z veľkej Bratislavy so mnou nechcel spolupracovať, prípadne som si nemohol dovoliť dobrého producenta, hudobné vydavateľstvá mi zatvárali dvere pred nosom.
Kedy nastal zlom?
Až som sa dostal do finálovej jedenástky v Superstar. Som si vedomý toho, že som porotu neohúril spevom, ale skôr zjavom a „týpka“, ktorý prišiel z Izraela. Takého exota tam potrebovali. Že mám svoje limity v spievaní, som zistil už počas súťaže. Lenže to, či si alebo nie si spevák, nerobí z teba to, koľko oktávový máš hlas, ale to, čo cítiš vo vnútri. Po Superstar som dostal možnosť nahrať prvý album a začal som sa učiť spievať. Bol som vtedy na operácii nosa, kde mi opravili nosovú prepážku, čo mi pomohlo pri dýchaní a zlepšila sa mi aj farba hlasu.
Napriek tomu, že ste nevyhrali, ste napokon jedným z najúspešnejších z danej zostavy.
Nerozmýšľam nad tým takto. Viem o ďalších kolegoch z našej Superstar, ktorí naďalej spievajú, sú úspešní a spokojní. Človek sa môže cítiť úspešný aj keď si zaspieva v klube pre pár ľudí. Záleží na tom, čo pre vás úspech znamená. Podľa mňa to nie je niečo, čo sa dá merať peniazmi.
Stretávate sa ešte?
Občasne áno, na nejakých výrobách v televízii. Osobne sa stretávam s Tomášom Bezdedom, sme obaja zo Žiliny. Aj s Katkou Koščovou a Martinou Schindlerovou sa stretávame častejšie.
Z čoho vyplynul nápad vydať sa cestou piesní pre deti? A aké boli prvotné ohlasy?
Neplánoval som to. Celé to bola náhoda. Ja som ani netušil, že dokážem napísať pesničku pre deti. Oslovila ma kamarátka Ivetka Vepy Haulíková keď robila na projekte Veselé zúbky, či by som pre tento projekt dokázal napísať pesničku. Odmietol som to, že to nie je moja parketa. Nemohol som však v noci spať a napísal som Veselé zúbky. Hoci som sa vzdal práv na tú pesničku, knižné vydavateľstvo Ikar zistilo, že som ju napísal a pozvali ma na stretnutie, kde mi ponúkli, že majú záujem vydávať knihy s mojimi básničkami pre deti. Opäť som to odmietol.
Prečo?
Necítil som sa ako básnik. Keď mi však prisľúbili, že v knižke môže byť aj CD s pesničkou, povedal som im, že si to ešte premyslím. Než som došiel domov zo stretnutia, už som mal v hlave nápad na Čisté rúčky a Čarovné slovíčka.
Takže si k vám tie piesne nakoniec našli cestu.
Keď som to povedal môjmu vtedajšiemu manažérovi Michalovi Šefčíkovi, povedal mi, že možno to nie je náhoda a nemal by som sa tomu tak brániť. Tak som tie dva nápady poslal do Ikaru nech si vyberú, ktorú z tých pesničiek chcú a odpoveď bola: Obe! A tak som nahral dve nové pesničky pre deti. A zrazu sa z nich stali hity a začali chodiť ponuky na vystúpenia. Opäť som ich odmietal, tak sa organizátori vynašli, že mám prísť odohrať normálny koncert pre dospelých a v ňom urobiť okienko s tými pesničkami pre deti, čo bola ich podmienka. Koncerty som potreboval k prežitiu, a tak som súhlasil.
Aké to bolo?
Nebolo to vôbec príjemné. Keď som si však časom začal uvedomovať dopad tvorby pre deti na koncertoch, otvorili sa mi oči. Uvedomil som si, že bojujem proti ničomu, je mi to vlastne prirodzené a nemal by som sa tomu toľko brániť. A tak som sa začal čoraz viac spriateľovať so žltou košeľou. Bola to dlhá cesta, ale dnes si už bez rodinnej tvorby svoj život nedokážem predstaviť.
Kto bol vaším stálym podporovateľom?
Ja sám. Nech to vyznieva hocijako zvláštne. Je to tak. Celé je to vysvetlené aj v knihe Sny sa plnia.
Čakali ste taký úspech?
Nie.
Čo bolo najmilšie a najbizarnejšie, čo sa vám počas kariéry stalo?
Všetko to, čo sa deje teraz, je úžasné. Ja len som a robím, čo milujem. Rád chodím do práce, užívam si jej benefity. Dá sa povedať, že som v tomto období šťastný, napriek tomu, že kvôli pandémii sa veľa vecí robiť nedá. Najmilšie je to vždy vtedy, keď pozerám z javiska na šťastných ľudí. Malých aj veľkých. Najbizarnejší zážitok bol, keď ma ľudia sledovali až na toaletu, a tak sa pred ňou tlačili, že som nevedel z nej vyjsť von. Bolo to smiešne, ale stávajú sa aj také veci.
Ako sa vyrovnávate s hejtermi? Vieme, že sa vždy a všade nájdu.
Nevenujem im energiu. Moja práca je o tom, že keď niečo vytvorím, pustím to do sveta na posúdenie ľuďom. Tí potom rozhodujú, či z toho bude alebo nebude hit. Nemôžem sa páčiť všetkým, to nie je ani mojím cieľom a presviedčať niekoho o tom, že mi krivdí, nemá zmysel. Každý si predsa môže myslieť, čo chce. Aj hejteri, aj ty, aj ja.
Poďme teraz k aktuálnej situácii. Ako vyzeral bežný deň Mira Jaroša?
Ráno som mal online tréning s Michalom Zurekom. Na narodeniny som dostal od môjho bubeníka také gumičky na posilňovanie, dokúpil som si rukavice a žinenku a cvičil som. Štyrikrát do týždňa. Potom som robil na knihe s Monikou Macháčkovou a písal pesničky na svoj „dospelácky“ album. Pre fanúšikov sme v apríli nahrali online koncert a teraz už chystáme ďalší vianočný, nakoľko sa nemôžeme s fanúšikmi stretnúť a spoločne si zaspievať na vianočnom turné tak ako každý rok.
Na čo ste sa po ukončení izolácie najviac tešili?
Na koncerty. Po prvej vlne sme stihli odohrať vonkajšie AMFIK TOUR, bolo to prekrásne. Ľuďom už tiež chýbala hudba, všade bolo vypredané a dodržiavali sme nariadenia – maximálne 1 000 ľudí na koncerte vonku. Tá energia bola neskutočná. A potom prišla vlna druhá a všetko sa zasa porušilo.
Okrem vlastnej hudby – akú máte rád? Na akom koncerte ste boli naposledy?
Roky mám rád a zbieram všetko o Janet Jackson. Posledný koncert bol v Las Vegas minulý rok a videl som ju po prvýkrát naživo. Dokonca sa mi podarilo s ňou stretnúť, poďakovať sa jej za celoživotnú inšpiráciu a objali sme sa.
Čo vám korona dala a čo naopak vzala?
Dala mi oddych. Aspoň prvé dni. Pred ňou som stále niekde lietal, niekedy som ani nevedel, v akom meste sa práve nachádzame. A zrazu som sa mohol vyspať, termíny v kalendári neplatili a veľmi dobe mi to padlo. Naopak mi vzala to, čo mám rád – byť s mojimi fanúšikmi.
Stretli ste sa skôr s pozitívnou stránkou ľudí počas nej alebo sa prejavila aj tá odvrátená?
Počas korony sme napísali so Zuzkou Kubašákovou a Marekom Dankom pesničku Zvládneme to. Mal som pocit, že ľudia potrebovali nakopnúť. Na Facebooku som vyhlásil, nech mi pošlú videá ako trávia tento čas a k pesničke sme nakrútili video plné pozitívnej energie, v ktorom sa objavili aj spomínané videá od ľudí. Odozva bola skutočne veľká a krásna. Týkalo sa to nás všetkých a ľudí to spojilo. Odvrátená časť tohoto je, že čím dlhšie to trvá, tým viac sa ľudia rozdeľujú na rôzne tábory a vzniká veľa hádok. Nepomáha to nikomu a ničomu.
Je čas, aby sa kultúra podporovala, keď mnohí nemajú takpovediac „na chleba“?
Myslím, že Slováci sú kultúrni, akurát často zabúdajú na to, čo to tá kultúra vlastne je. Pamätám si, že keď umelci žiadali od štátu pomoc v núdzi, veľa ľudí im vyčítalo, že sa bez kultúry zaobídu a nie je pre nich dôležitá. Nikto z tých ľudí však nebol ochotný vzdať sa rádia alebo prestať pozerať televízor.
Neuvedomujú si, ako sa aj ich kultúra dotýka. Spomeňme si na situácie, kedy nás v ťažkých časoch dokázala nakopnúť čo i len jedna pozitívna pesnička a vylepšil sa nám celý deň. Hlavne tu nejde len o tých pár ľudí, ktorých človek vidí v Smotánke a nadobúda dojem, že majú zarobené dosť. Netreba zabúdať ani na zvukárov, svietičov, scenáristov a ďalších. Nie len to, čo človek vidí v televízii, je odraz kultúry. Situácia je naozaj ťažká, ale netreba zabúdať na to, že sa týka aj iných odvetví.
Robí vláda dosť pre jej podporu?
Ja som o príspevok nežiadal, ale z toho, čo počúvam od kolegov, obávam sa, že nie.
V súvislosti s pandémiou: Politiku sledujete?
Sledoval som, ale v poslednej dobe mi nerobí dobre pozerať sa na neustále osočovania a hádky našich hlavných predstaviteľov. Pandémiu si nevymyslelo Slovensko, týka sa celého sveta. Veľmi si prajem, aby sme zahodili egá a hľadali múdre riešenia.
Čo by ste odkázali Slovákom v tomto období?
Aby sme vydržali nepohodlnosť, ktorú nám pandémia prináša. Aby sme mali múdrosť a uvedomenie si, že musíme držať pokope, lebo len spolu môžeme ovplyvniť to, ako sa budeme mať. Potrebujeme jeden druhého viac než kedykoľvek predtým.