Ján Hrinko sa do politiky dostal už ako relatívne mladý, napriek tomu sa mu podarilo to, čo málokomu. Stál po boku troch premiérov a zažil vládu Roberta Fica, Petra Pellegriniho aj Igora Matoviča. S posledným sa však, ako sám tvrdí „rozlúčil“ a aktuálne pôsobí v strane Hlas-SD. Ako spomína na expremiérov a ako vníma aktuálnu situáciu vo vláde?
Začnime vaším vstupom do sveta politiky. Boli ste pomerne mladý, mali ste len 24 rokov. Vtedy ste zaujali bývalého premiéra Roberta Fica. V jednom rozhovore ste spomínali, že to bolo „nejakými postojmi a názormi“, mňa by zaujímalo, o aké išlo.
Takto, politiku aj spoločenské dianie som sledoval už na strednej škole. S vtedajším premiérom Robertom Ficom som sa prvýkrát stretol na gymnáziu v Košiciach počas jeho prednášky na tému EÚ a ľudské práva. Prebiehala otvorená diskusia, do ktorej som sa sám niekoľkokrát zapojil a vyjadril názor na problematiku. Nakoniec to skončilo len pri výmene názorov nás oboch. Pravdepodobne ho moja aktivita zaujala, keďže si vypýtal na mňa kontakt a neskôr sa mi ozvali z Úradu vlády SR, či by som nemal záujem s nimi spolupracovať na jeho vtedy ešte len vznikajúcej komunikácii prostredníctvom sociálnych sietí. Ponuku som prijal. Tak to celé začalo.
Bolo niečo v rámci vtedajšej pracovnej náplne, čo ste s ním konzultovali alebo ste mali úplne voľnú ruku?
Mal som viac menej voľnú ruku. V tom čase sa aktivita politikov na sociálnych sieťach ešte len rozbiehala. Potreboval som tejto komunikácii cez sociálne siete dať mediálnu váhu, preto som presvedčil bývalého premiéra, aby niektoré stanoviská prezentoval daným spôsobom. V týchto prípadoch som to vždy najprv s ním odkomunikoval. Pristupoval som k tomu veľmi zodpovedne. Nútilo ma to neustále sledovať aktuálne dianie, veľa čítať, počúvať vyjadrenia politikov, preto som sa vtedy, už počas študentských čias, veľa naučil.
Roberta Fica poznáte ako človeka aj vrcholového politika, v čom je sila jeho osobnosti, a v čom je iný ako jeho predchodcovia a nástupcovia?
Ako politik má výborný politický inštinkt a spája sa s ním skúsenosť pri spravovaní štátu. V súkromí je veľmi kamarátsky.
A čo dnes?
Dnes vnímam, že si hľadá nový politický priestor, ktorý je podľa mňa na hranici štandardnej sociálnej demokracie. Snaží sa o voličov, ktorí už tvoria extrém politického spektra a tomu prispôsobil rétoriku a politiku. Možno mu to pomôže stabilizovať percentá, ale domnievam sa, že s nízkym koaličným potenciálom.
Po štátniciach vám bola ponúknutá práca priamo v jeho kancelárií.
Naša spolupráca trvala až do skončenia vysokej školy. Vyštudoval som Ekonomickú univerzitu v Bratislave, odbor Medzinárodný obchod, čo mi dávalo predpoklady venovať sa skôr obchodnej sfére. Prišla však ponuka od vtedajšieho premiéra pracovať priamo na v kancelárii predsedu vlády, ktorú som prijal.
Čo táto práca zahŕňala?
Mal som na starosti každodennú agendu predsedu vlády, pracovné stretnutia, absolvoval som s premiérom jeho tuzemské aj zahraničné cesty, zúčastňoval som sa na rokovaniach vlády SR. Mal som na starosti aj komunikáciu s primátormi miest, starostami obcí, zástupcami regionálnych združení, ale aj s bežnými občanmi, ktorí premiéra kontaktovali s prosbou o pomoc.
Ako ste to vtedy vnímali?
Mal som 24 rokov a ocitol som sa priamo v centre diania najvyššej politiky. Bola to obrovská výzva. S pokorou priznávam, že to pre mňa na začiatku nebolo jednoduché, no pevne som sa chytil tejto šance.
Čo boli v rámci práce pre úrad Roberta Fica najväčšia výzva a čo vás najviac posunulo vpred?
Asi najviac ma paradoxne posunulo vpred obdobie po ohavnej vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Bolo to pre mňa ťažké obdobie, pretože som na prácu v kancelárii ostal úplne sám. Viedli sa siahodlhé, často aj nočné rokovania o ďalšom postupe v rámci koalície a najužšieho vedenia vládnej strany. Objavovali sa informácie, z ktorých sa niektoré potvrdili, no viaceré sa dnes ukazujú ako úplné výmysly. Vtedy som získal veľa skúseností o posunulo ma to dopredu.
Potom prebral kontrolu Peter Pellegrini, ktorý sa na konci vládnutia zaoberal nastupujúcou pandémiou. Ako prebiehali jeho prvé kroky?
Bol som pri tom, keď sme dostali informáciu o prvom nakazenom pacientovi. Sami sme vtedy nemali veľa informácii, no vedeli sme, že situáciu treba jasne uchopiť. Vláda reagovala a prijala opatrenia, ktoré pomohli ustáť prvú vlnu. Ako zvláda epidémiu súčasná vláda môžeme dnes všetci každý deň pozorovať.
A keby sme porovnali Petra Pellegriniho a Roberta Fica?
Roberta Fica a Petra Pellegriniho spája tzv. politický talent, osobnostne sú však rozdielni. Jeden má skúsenosti trojnásobného premiéra a víťaza štyroch parlamentných volieb, čo sprevádza aj prirodzená únava, hoci dnešná opozičná práca tomu nenapovedá. Druhý pochádza z o niečo mladšej generácie politikov, má preto modernejší prístup k tvorbe politiky.
Vnímali ste vplyv na jeho kroky zo strany expremiéra? Mnohí sa o ňom totiž vyjadrovali ako o „Ficovom poskokovi“.
To je niečo, o čom sa veľa hovorilo. Chod koalície mal na starosti Robert Fico, čo je logické, keďže bol predsedom strany a sedel v parlamente, teda bol v kontakte s lídrami koaličných strán. Do štýlu politiky vlády Petra Pellegriniho však nezasahoval. Ak sa pozrieme na dnešnú situáciu, súčasný minister financií Igor Matovič z vlády neodišiel, naďalej sa snaží riadiť politiku vlády ako keby premiérom stále on. Neviem si predstaviť, čo by robila verejnosť, ak by sa po svojom odchode Robert Fico naďalej objavoval na tlačových besedách na Úrade vlády.
Poďme teraz k expremiérovi Igorovi Matovičovi. Mali ste pred spoluprácou s ním o ňom nejaké informácie o tom, aký je to typ človeka alebo akým spôsobom sa s ním najlepšie komunikuje?
Igora Matoviča som do príchodu na Úrad vlády poznal len z televíznej obrazovky a vnímal som ho ako parlamentného show-mana. Myslím, že si po príchode na Úrad vlády začal uvedomovať, že sranda skončila a je čas správať sa ako štátnik.
Aká bola teda realita?
Prekvapila ma jeho nepripravenosť vládnuť. Po toľkých rokoch v opozícii som očakával, že preberanie moci a riadenie štátu nebude problém. Ďalej by som ohľadom jeho vládnutia spomenul na môj vkus dlhú aklimatizačnú dobu, veľkú nedôveru k ľuďom, ktorí boli dlhé roky iba úradníkmi a nedostatok kvalitnej profesionálnej náhrady. Veľa spontánnosti, ale málo odbornosti na začiatku preberania moci.
Ako prebiehalo vaše prvé stretnutie? Aké ste z neho mali dojmy?
Na Úrad vlády prišiel pokorný, skôr načúval a snažil sa vnímať ako to „premiérovanie“ funguje. Spočiatku bol dosť nedôverčivý k zamestnancom úradu. Ukázal som mu priestory a oboznámil ho so základnými skutočnosťami týkajúcimi sa bežného chodu kancelárie.
V čom boli najzakladanejšie rozdiely v jeho vládnutí? Konkrétne.
Prekvapilo ma, ako málo sa využívali zabehnuté inštitúty štátu. Myslím, že to trvá doteraz. Vytvárajú sa akési paralelné centrá moci, namiesto toho, aby sa využívali tie, ktoré po dlhé roky využívala každá vláda. Bolo pre mňa prekvapením ako fungoval ústredný krízový štáb počas pandémie, ktorý mal viesť minister vnútra a pritom o ňom nebolo ani počuť.
V čom boli aj sú jeho kladné stránky a naopak medzery?
Má talent marketingovo cítiť tému. Jeho slabinou je zas snaha za každú cenu urobiť veľkú akciu, ktorá vzbudí pozornosť, potreba veľkej témy, ktorá ohúri a ženie ho do dobrodružstiev. Nie je ochotný vnímať spätnú väzbu.
Potom nastal zlom a vy ste sa ho rozhodli opustiť. Prečo?
Videl som, že to nemôže fungovať a som rád, že sme sa korektne rozišli.
Prečo podľa vás nastávajú v koalícii také konflikty? Vedeli by sme to nejako definovať a vyznať sa v tých základných vzťahoch?
Štát paralyzuje osobný konflikt Igora Matoviča s Richardom Sulíkom. Voči sebe vykazujú takú mieru dešpektu, akú som nezažil ani počas vládnutia premiérov Fica a Pellegriniho. Heger sa nemá o čo mocensky oprieť, nezávidím mu toto postavenie.
Je niekto v koalícii, koho by ste si na poste premiéra vedeli predstaviť viac?
Nevidím tam osobnosť, ktorá by vedela koalíciu vyviesť z krízy. Nový premiér pripomína viac hovorcu vlády ako šéfa. Jediný, ktorý vie čo chce, je Boris Kollár. Udržuje koalíciu a vytvára koaličný potenciál do budúcej vlády. Je pragmatický politik, ale ako premiéra si ho neviem predstaviť.
Každé obdobie vám veľa dalo, každé bolo svojím iné. Vieme pomenovať, čo ste si z každého z nich vzali ako ponaučenie?
Kancelária predsedu vlády je výzvou pre každého mladého človeka spoznať mechanizmus spravovania vecí verejných na tej najvyššej úrovni. Je to obrovská šanca vidieť rozdielne štýly premiérskeho vládnutia, mieru zodpovednosti a motivácie, ktoré sprevádzali tieto rozhodnutia. V priamom prenose sledujete de facto najsilnejšieho muža v štáte a na druhej strane veľké možnosti pomôcť ľudom i celej krajine. Pochopil som aké je ťažké dohadovať konsenzus, ako ťažké je manažovať vládu a celé spektrum častokrát protichodných záujmov.
Aké máte najbližšie a najvyššie ciele?
Môj osobný cieľ je dokončiť doktorát, v súčasnosti totiž pôsobím aj ako doktorand na Katedre medzinárodného obchodu, Obchodnej fakulty, Ekonomickej univerzity v Bratislave a pracujem na sebe profesionálne. Ak sa chcem presadiť a byť úspešný, bez profesionality a vzdelania sa nepohnem ani o krok. A naďalej profesijne rásť.