Vladimír Kobielsky: Rodič musí byť trochu psychológ, keď má s deťmi hovoriť o alkohole

Pamätáte sa na prvý alkohol, ktorý ste ochutnali?

No asi to bolo nejaké víno na strednej škole, keď som bol na konzervatóriu. Prvý z rodiny, kto mi dal ochutnať alkoholický nápoj bol môj dedo, ktorý doma robil víno. Opýtal sa ma: „Vladku ta co, nedáš sebe jednoho?“ Ta som sebe dal a on tiež a potom vždy hovoril: „...a duša jak v piriu“. To znamená „duša jak v páperí“. Ale aj on mal triezvy vzťah k alkoholu ako aj moji rodičia. Nikdy som svojich blízkych nevidel opitých, že by sa potácali alebo že by bľabotali. Moji starí rodičia aj rodičia boli pre mňa vzorom.

Takže rodičia pili alkohol tiež len príležitostne?

Nejako tomuto spoločenskému užívaniu neholdovali. Jednoducho otec je abstinent, až teraz si občas pripijeme. A mama, keď si dá len malý pohárik, hovorí ako ju na druhý deň bolí hlava. Takže asi u nás zohráva úlohu aj genetika. Nikdy som ani nemal pocit, že potrebujem pohárik na to, aby som sa dokázal zabaviť alebo uvoľniť. A to napriek tomu, že som mal na vysokej škole statočných „učiteľov“ z rôznych častí Slovenska. Cez Hriňovú, Martin, Nitru... Istým spôsobom ma fascinovalo, ako si dokázali takto „dopriať“, ale mne bolo na druhý deň vždy tak zle, že ma to limitovalo. Niektorí tvrdia, že potom sa aj to umenie robí ľahšie, ale túto skúsenosť ja rozhodne nemám.

Na sociálnych sieťach ste sa priznali k nezvládnutej situácii na stužkovej. Čo sa stalo?

Rozhodli sme sa, že každý prinesie nejaký iný druh alkoholu. Ja som doniesol tuším Napoleon, ktorý som odvtedy už nikdy nepil. Skrátka som to prehnal. Pamätám sa, ako sa rodičia postavili a odišli a týždeň mi nebrali telefón. Bolo to pre mňa ponaučenie. Dnes už tvrdý alkohol takmer nepijem. Mám rád pivo a víno, ale stále to musí byť o zážitku, o príležitosti vychutnať si ho, nie o množstve a už vôbec nie o tom, aby človek stratil schopnosť sebakontroly.

Takúto skúsenosť v mladom veku absolvuje asi väčšina ľudí.

Áno, asi veľa ľudí si to chce vyskúšať, preto je veľmi dôležité rozprávať sa s deťmi, aby poznali všetky nástrahy. Ja som si z domu odniesol rešpekt pred tým, čo môže nezodpovedné pitie spôsobiť. Vďaka tomuto postoju som si dokázal stanoviť jasné mantinely toho, čo je a čo už nie je akceptovateľné.

Zapojili ste sa do kampane Rozumne, ktorá sa venuje osvete pre rodičov dospievajúcich ľudí a tomu, ako s deťmi hovoriť o alkohole. Máte pocit, že je táto téma bola na Slovensku doteraz tabu?

Všetci vieme, aký postoj má väčšina našej spoločnosti k alkoholu. Napríklad správa o niekom, koho polícia zastavila s troma promile, príde ľuďom skôr vtipná ako desivá. A to zase dosť desí mňa. Práve preto som rád, že sa našiel niekto, kto ma k tomu podnietil. S mladými ľuďmi sa na túto tému určite treba rozprávať, ale rodičia by mali uvážiť formu. Na každého totiž platí niečo iné. Náš pedagóg herectva Martin Huba bol skvelý psychológ v tom, že vedel, že všetci sme jeho deti, ale niekoho musel karhať a pomohlo to, niekoho musel pohladkať, a tak isto to pomohlo. Ani o téme alkoholu by sa nemalo komunikovať len s hroziacim prstom, s krikom a s výhražnými slovami, lebo to môže mať úplne opačný efekt. To, ako deti alkohol vnímajú, je zodpovednosťou rodiča. Nedá sa to vyriešiť jediným rozhovorom. Ak ich však učíme zodpovednosti za seba (a aj za iných), možno sa to niekde v tej ich šedej mozgovej kôre zapíše a vyplaví v ten správny čas. Na výchovu nemáte manuál, ale tieto rozhovory viesť treba.

Rozumne

Máte tri deti, starší syn je už takmer dospelý, dcéra je v tínedžerskom veku. Ako o tejto téme hovoríte  nimi?

Mám tri deti, každé je iné a iné veci na ne aj platia. Najdôležitejšie sa mi ale zdalo, povedať im, čo všetko môže nezvládnuté pitie alkoholu spraviť. Že môžu byť neovládnuteľní a prosto urobiť nejaké veci, ktoré môžu celý život ľutovať. Že jedno nezodpovedné rozhodnutie môže zničiť život nielen im, ale aj niekomu inému. Hovoril som o tom už s oboma staršími deťmi.

Covid ich na dva roky zavrel doma, takže boli pod dohľadom. Tieto témy načíname práve s otvorením sveta a s tým, že sa opäť začínajú stretávať a socializovať. K tomu patrí tento „šikovný“ nápad spríjemniť si večer. Syna som už veľakrát viezol na nejakú chatovicu, alebo som poňho nečakane niekam prišiel a nikdy sme nemali problém. Vnútorne som bol presvedčený, že je natoľko z domu vychovaný, že to neprestrelí. Uvidíme, ako to bude s dcérou Klárou. Je iná ako Kristián, viac taká umelecká dušička, a keďže takéto typy sú emotívnejšie, určite s ňou aj do budúcnosti budem hovoriť inak ako so synom.

Je rozhovor s deťmi tým najlepším spôsobom ako ich na kontakt s alkoholom pripraviť?

Myslím si, že áno. A okrem toho im treba ísť príkladom. Aj keď ste v spoločnosti a dobre sa zabávate, istá miera by sa nemala prešvihnúť. To už je mimo ľudskú dôstojnosť, to je už potom hanba. A kiež sa nestane nič horšie.

Z prieskumu, ktorý vznikol v rámci Rozumne.sk vyplynulo, že tretina mladých Slovákov ochutná alkohol pred 14. rokom. Je to podľa Vás skoro?

Áno, je to veľmi skoro.

38 percent respondentov z tohto prieskumu tiež hovorí, že sa s deťmi o alkohole rozpráva aspoň raz mesačne. Vy to máte ako?

To neviem povedať, nedávam si do kalendára. Vždy to prirodzene vyplynie z nejakej príležitosti. Ako napríklad teraz, môj syn nás na rok opustí, lebo ide študovať do Ameriky. Získal prospechové štipendium, urobil skúšky na prestížnu školu neďaleko Washingtonu. A to bola opäť jedna z príležitostí, kedy je pre nás s manželkou veľmi dôležité, aby si uvedomoval, aké podstatné je správať sa zodpovedne. Nielen preto, že by sme sa to dozvedeli my alebo by ho videl niekto známy, ale jednoducho preto, že je to správne.

Bojíte sa oňho?

Nie, je čisto taká chlapčenská škola kde nosia kravaty, vybrali ho ako jedného z 18 detí z celej Európy čo, je podľa mňa viac než slušný úspech. Sme naňho naozaj hrdí. Ale nebojím sa, že by sa tam stretol s alkoholom. Budú žiť v kampuse, venovať sa štúdiu a športu.