Peter Černo: Architektúra sa dá tvoriť iba tam, kde sú peniaze

Ste autorom projektov na viacerých kontinentoch. K tomu treba okrem architektonických zručností byť aj nepochybne tak trochu vizionárom. Pokladáte sa skôr za architekta, projektanta, či dokonca podnikateľa?
Celý život robím architektúru, takže som architekt. Samozrejme, zaujímajú ma aj iné veci. Ja som sa upísal v mladosti športu, a to špičkovému. S veslovaním som neprestal ani po skončení aktívnej činnosti, ktorá, dá sa povedať, bola relatívne úspešná. Bol som majster Československa, neskôr majster Nemecka. Keď človek robí dlhé roky špičkový šport, tak mu to zostane. Potom už bez pohybu nemôžete existovať.

Čiže šport vám dal aj do života veľa. Kedy ste utlmili svoju športovú kariéru?
Skončil som aktívnu činnosť keď som mal 31 rokov, vtedy som už cítil, že to pomaličky končí. Treba si uvedomiť, že seniorské veslovanie sa začína od 28 rokov. Ale slovenskému veslovaniu som ostal verný aj ďalej ako funkcionár. S kamarátmi z aktívnych čias sme začali budovať klub v Bratislave, prešli sme z Dunaja na Zlaté piesky, kde sme postavili lodenicu. Náš klub sa dokonca dostal v Československu na štvrté miesto vyhodnocovania klubov, čiže v tých časoch to bol obrovský úspech slovenského veslovania. Takže aj tam som dával svoju energiu a čas. Keď som sa niečoho chytil, tak som sa vždy snažil, aby to malo nejaký zmysel. Tieto veci sa v mojom živote prelínali aj s architektúrou. Človek sa v športe naučí bojovať a nevzdávať sa. To je to podstatné. Keď to začne strašne bolieť, keď už máte len tmu pred očami, tam sa rozhoduje o úspechu. Ten spôsob myslenia človeku zostáva. Aj v architektúre to často nie je o tom, že máte krásny obrázok a všetci sú z toho nadšení. Musíte ísť ďalej. Jedna vec je mať niečo pekné na papieri a druhá je riešiť detaily. To je už potom mnohokrát boj. Napríklad mať investora, s ktorým dokážem nájsť súzvuk je ľahšie, ale niekedy to nejde a investora treba presvedčiť.

Keby architekt nebojoval, keby nebol vytrvalý, je veľký tlak, aby podľahol a, takpovediac, sa zapredal?
Áno. Zoberte si všeobecne veci v architektúre, ktoré vznikali v histórii. Zoberte si Michelangela, keď maľoval Sixtínsku kaplnku. Pápež najskôr zúril, veď poznáme všetci tie filmy. Nakoniec, aj keď tam boli veci, ktoré sú z hľadiska náboženstva kontroverzné, pápež sa s tým stotožnil. Ja sa nechcem porovnávať s Michelangelom, ale ide o ten princíp, že architektúra tiež ľpie na maličkostiach. Aj starí majstri chodili kontrolovať kamenárov a hovorili im: urob to takto a takýto detail chcem takto.

Nie je zaujímavé, že s odstupom času si ľudia skôr spomenú na Michelangela, ako na pápeža, ktorý celé dielo financoval?
Vtedy, samozrejme, tiež išlo o peniaze. Ale ľudia jednoducho vedeli, že keď sa veci týmto spôsobom postavia, bude to pamätník. Dnes často investori nechcú, aby na diele bolo napísané ich meno. Ja si myslím, že by tam mal byť uvedený aj investor, pretože on stavbu umožnil. Niekedy chce dokonca investor ostať úplne inkognito, vôbec nechce, aby sa vedelo, kto je za projektom.

Sú aj opačné extrémy? Sú aj takí investori, ktorí túžia po zviditeľnení?
Áno, sú aj extrémne osoby, zoberte si takého Donalda Trumpa. Ten sa všade prezentuje ako ten, kto investuje: sú to moje myšlienky, za tým som ja. Ja tu síce mám architekta, ale ten iba realizuje moje myšlienky. Je to teda rôzne. Aj architekt môže byť egocentrik na entú.

Spomínate architekta-egocentrika, aký typ architekta ste vy?
Ja nie som ten typ, ktorý sa príliš spoločensky ukazuje. V dnešných časoch individualizmu sa ľudia za každú cenu profilujú a hovoria hlavne o sebe. Za architekta podľa mňa hovorí jeho práca. Môj ateliér nemá dokonca ani internetovú stránku. Mnoho ľudí mi to už vyčítalo. Zrejme príde doba, keď si ju urobím, ale ja som ju nikdy nepovažoval za potrebnú. Architektonický biznis je založený na niečom úplne inom. Áno, môže sa stať, že sa nájde investor, ktorý narazí na vašu stránku a osloví vás, ale takých prípadov je veľmi málo.

Svojimi názormi stojíte skôr na strane odporcov moderných ultraliberálnych prúdov. Ste opatrní voči prílišnému individualizmu, bezbrehej globsalizácií či fetišizácií konzumu.
V čom vidéte jadro vášho konzervativizmu?
Veľmi si vážim rodinu a rodinné vzťahy. Myslím si, že to je základ existovania človeka. Zdá sa mi, že v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch rodina akoby vyprchávala, možno nie až tak na Slovensku, ale vo svete určite. Totálny individualizmus a konzum, ktorý sa začal v Európe rozmáhať, postupne rodinu vytláčal. Rodina je pritom dôležitá, aj keď chce človek dosiahnuť úspech v profesionálnom živote. Väčšinou je to tak, že keď vám ujde pôda pod nohami - keď máte rodinu a stratíte ju - tak vlastne stratíte všetko. Keď ide do tuhého, na svojich známych môžete zabudnúť, na druhý deň vás už nepoznajú a keď má človek v živote priateľov, ktorých spočíta na prstoch jednej ruky, má veľké šťastie. Tieto veci sú dôležité. Vďaka rodine máte za sebou chrbát, o ktorý sa môžete oprieť. Keď týchto ľudí nemáte, alebo vám vypovedia službu, pretože ste ich k tomu neviedli, skončíte niekde sám, v kúte, v depresiách. O rodinu sa však treba starať. Mať za muža architekta je veľmi ťažké. Architekti si väčšinou nosia robotu aj do svojho spánku, aj v noci rozmýšľajú nad vecami. A možno to nie je dobre. Človek by mal vedieť niekedy aj vypnúť. Ale možnože architekti sú takí nejakí egocetrici, myslia si, že len oni to urobia dobre. Človek sa však časom naučí rešpektovať aj prácu iných.

Architekti sú v mnohom podobní podnikateľom. Nemajú veľkú chuť byť zamestnancami, snom každého architekta je mať vlastný ateliér. Kde vy vidíte styčné body medzi biznisom a architektúrou?
Architektúra sa dá tvoriť iba tam, kde sú peniaze. Aj keď si chcete postaviť chatku na vlastnej záhrade, potrebujete peniaze. Otázka je, na akej úrovni, z čoho a či to bude stáť 5 alebo 100 korún. Architektúra je skrátka tvorená iba tam, kde sú investičné prostriedky, a tak to bolo aj vždy v histórii. V dnešnej dobe, keď sa obchod a profit až fetišizujú, je najdôležitejší prínos peňazí bez ohľadu na to, ako to vyzerá alebo čo to je. Človek však má možnosť vybrať si. Buď investora či finančníka presvedčím, alebo keď povie: ja to chcem mať postmoderné a chcem tam mať vežičky a rímsičky, povedať: nie, ja to neurobím. Nájdite si niekoho iného. Možno to znie ako arogancia, ale to nemá s aroganciou nič spoločné. Môžem urobiť návrh striedmo alebo požadovať zlaté kľučky. Tu sa hľadajú medze, podobne ako pri podnikaní. Je skrátka toľko a toľko peňazí a architekt musí zvážiť, či je schopný za tie peniaze projekt postaviť. Čiže architektúra má určite súvis s peniazmi.

Čo pre vás znamenajú peniaze?
Peniaze dávajú ľuďom slobodu. Vďaka nim máte možnosť rozhodovať. A keď máte možnosť rozhodovať o určitých veciach, máte pocit voľnosti. Nemusíte stále len počúvať niekoho, kto vám hovorí, že veci musia byť len tak a nijako inak nie. V architektúre si môžete vybrať projekt, nemusíte robiť všetko. To je však celá životná filozofia a keď je človek mladý, pozerá sa na ňu úplne inak, ako keď je starší. Peniaze sú niečím, čo vám pomôže žiť slušne. To neznamená, že musím mať štyri autá a chodiť na dovolenku Sojuzom okolo Mesiaca. Ale môžem si vybrať to, čo ma zaujíma, mám peniaze, aby som mohol normálne žiť. Ja nežijem v bohatstve, nijako nehýrim, pre mňa to nie je také podstatné. Na druhej strane, zaujíma ma kultúra, a na to treba tiež nejaké peniaze, niečo je zase dobré pre moju profesiu, tak sa na to idem pozrieť a podobne.

Vy tvrdíte, že byť architektom znamená mať kontakty. Tie sú takisto dôležité v biznise, rovnako tak schopnosť presadiť svoju víziu v tvrdej konkurencii často protichodných názorov. Prečo si myslíte, že kontakty sú také dôležité?
Je to podobné ako v bežnom živote. Život je vlastne o kontaktoch a medziľudských vzťahoch. V architektúre je to ešte oveľa extrémnejšie. Ak nemáte v tejto brandži určité kontakty, môžete mať v časopise uverejnených x vecí. Tie síce môžu nejakých investorov osloviť a oni sa na vás obrátia, ale to sa mi stalo len dvakrát v živote, že mi zavolal investor a povedal: videl som vaše veci a veľmi sa mi to páčilo, nechceli by ste pre mňa niečo postaviť? To sa skutočne stáva málokedy. Kontakt je komplexná vec. V architektúre musíte mať vzťahy so schvaľujúcimi orgánmi, musíte mať vzťahy s firmami a investormi, a aj v rámci stavby získavate určitú dôveru voči zainteresovaným firmám. Viete, že keď sa na nich obrátite, tak urobia robotu dobre a načas. Človek vždy musí mať nejaký kontakt alebo si ho musí vytvoriť.

Aké najväčšie prekážky ste museli prekonať na vašej ceste za osamostatnením sa? Bolo to v zahraničí ťažšie?
Na Slovensku po prevrate nebola v architektúre žiadna tradícia. Tí, ktorí pracovali napríklad v projekčných ústavoch a robili aj niečo popri tom, interiéry podobne ako ja - čiže veci, ktoré sa dali v tom systéme realizovať - tí to mali o niečo jednoduchšie. U nás neexistovali žiadne architektonické ateliéry, ktoré by tu boli celé generácie. To znamená, že po zmene režimu sa u nás ľudia oveľa jednoduchšie osamostatňovali ako na Západe. Tam sú architektonické kancelárie, ktoré pretrvali generácie, dedia sa z deda na otca. Majú už vybudované svoje kontakty. V Nemecku to teda bolo oveľa problematickejšie ako na Slovensku. Ja som sa navyše osamostatnil v takom veku, že všetci v Nemecku krútili hlavou a pýtali sa ma, či som sa zbláznil. V tom veku už mnohí architekti končili svoju činnosť a povedali si, že už majú toľko peňazí, že si budú len užívať.

S vlastným ateliérom prichádza aj zodpovednosť. Keď robotu nezoženiete, tak ju nemáte...
Je to zase o kontaktoch. Ja som nikdy nechcel sedieť niekde v rohu za stolom vo firme a kresliť detaily. To nebola moja vízia. Vedel som, že to nebude jednoduché, ale hľadal som cestu do takého ateliéru, kde sú ľudia dobrí manažéri a, samozrejme, aj dobrí architekti. Mal som to šťastie, že som bol rozhodujúca osoba a prichádzal som tak automaticky do styku s investormi. Práve tu som si vytvoril prvé kontakty. Úspešný architekt musí byť aj dobrý manažér a dobrý podnikateľ. Mal by byť schopný svoje dielo predať a vedieť presvedčiť investora.

Celý život diskutujete s investormi. Akú úlohu zohrávajú pri týchto rozhovoroch peniaze?
Podľa toho, o aký projekt ide. Samozrejme, všade sa hľadí na finančnú stránku. Skutočne iba málokedy sa stáva, že architekt má úplne voľnú ruku. Vždy je to však otázka definície - do akej miery vám investor zadefinuje svoje požiadavky. Môže si zmyslieť, že chce niečo extrémne dobré alebo extravagantné, ale musí si byť vedomý, že to bude stáť veľa peňazí. Otázka však tiež znie, do akej miery je investor fundovaný a vie, že sa projekt za tie peniaze dá aj postaviť. To by mal investor presne vedieť. Fundovanosť investorov pritom často pokrivkáva. Na Slovensku sa dokonca niekedy nerobí ani to, čo je podľa mňa pre investora najdôležitejšie - prieskum trhu. Investor sa rozhodne, že postaví napríklad v Humennom hotel, ale neurobí si absolútne žiadny prieskum, či tam vôbec dostane nejakých hostí. Mám pocit, že sa to na Slovensku začína pomaly ukazovať, najmä v Bratislave bude podľa mňa prebytok bytov. Tu, v Nemecku, keď sa ešte len robia prvé štúdie a ešte skôr než sa začne stavať, ide investor na trh a zabezpečí si kupcov, zozbiera zálohy na byty, zistí si, v akej kategórii vzniká potreba nových bytov a podobne. U nás to ani pri veľkých stavbách v mnohých prípadoch tak nie je. To môžem osobne potvrdiť.

Veľmi si ceníte stupeň ochrany pamiatok v Nemecku. Napríklad pri vašom projekte obnovy paláca Taschenberg v Drážďanoch bolo kvôli pamiatkarom nutné zachovať rozbombardované múry paláca, aj keď boli také zničené, že nedokázali uniesť ani svoju vlastnú váhu. Ako hodnotíte ochranu pamiatok na Slovensku?
Ja som zvyknutý na ochranu pamiatok v Nemecku, kde je na rozdiel od Slovenska vybudovaný systém. Tu majú pamiatkari slovo, ktoré musia všetci rešpektovať. Je tu kultúrne podhubie, kultúrna úroveň a snaha zachovať si to, s čím sa národ identifikuje. Taschenberg Palais bol pre mňa veľkou školou, až pri ňom som sa naučil, čo vlastne znamená ochrana pamiatok. Niekedy mám dojem, že na Slovensku sa mnohé veci jednoducho nechali spadnúť. Máme tu pamiatky prvej kategórie, napríklad kúpeľný dom Hviezdoslav v Tatrách, o ktoré sme sa starali tak, že dokonca železná výstuž vnútri betónu zhrdzavela. Záleží aj na tom, do akej miery má pamiatkový úrad silu či právomoc, aby zasiahol a aké má odborné a personálne obsadenie. Ja som sa stretol s tým, že na pamiatkovom úrade v Drážďanoch bolo 20 úradníkov, ktorí s nami konzultovali a diskutovali. Oni na tú jedinú stavbu vlastne vyčlenili celé oddelenie. Na Slovensku sa zničilo veľa vecí a mám pocit, že mnohé budovy aj dnes jednoducho padajú. Chýba taký prístup, že keď je to raz pamiatka, tak je to pamiatka a nedá sa jej dotknúť. Že tam napríklad nemôžu byť plastové okná, lebo jednoducho nemôžu.

Myslíte, že úcta k pamiatkam súvisí s jednotlivými občanmi tej krajiny, že to je kultúrne povedomie toho národa?
Ja si myslím, že áno. Chceme tento zavlhnutý dom nákladne obnovovať? Prečo ho nezbúrame a nepostavíme jeho repliku? O tom to je.

Bratislava zažíva už niekoľko rokov obrovský stavebný boom. Ako hodnotíte úroveň nových stavieb v hlavnom meste?
Keď si zoberiem Staré Mesto, je chvályhodné, že sa tu budovy renovujú. Neviem však, do akej hĺbky sa renovujú aj za tými obnovenými fasádami. Keď prichádzam do Bratislavy, tak naozaj kvitujem, že aspoň centrum mesta sa dáva dohromady a že si pamiatkari aj strážia, aby tu nevznikali paškvily. To, čo je mimo pamiatkovej zóny, je vec mesta, akým spôsobom si to riadi. Napríklad - ako sa mohla postaviť výšková budova v Petržalke pri Novom moste. Nechápem, ako to mohlo byť dovolené. Veď Bratislava má svoju siluetu. Bol to tlak investora? Alebo mesto nebolo schopné? Ja sám neviem, ale v tých časoch neexistoval ani len územný plán. Veď ešte aj ten plán, čo schválili minulý rok, obsahuje miesta, kde sú stále výnimky, nejaké oblasti, kde to stále nie je dotiahnuté. Zrejme teda zlyhalo mesto. Po Bratislave sú kade-tade roztrúsené výškové budovy, nie som si istý, či je to práve najlepšie. Alebo na hornom úpätí malých Karpát sa objavujú stavby, ktoré odtiaľ doslova trčia. Ale to si robia ľudia v Bratislave sami. Všetko sa dá nejakým spôsobom regulovať. Samozrejme, že dnešná doba prináša výškové stavby. Možno by však bola lepšia ich koncentrácia, a nie rozpadanie sa po celom meste. Klasický príklad je výšková stavba vedľa budovy YMCA na Šancovej ulici.

Vrátim sa ku kontroverznej stavbe pri bratislavskom Auparku. Mohla by na takomto mieste a takýmto spôsobom vyrásť výšková budova v Nemecku?
Podobný prípad je v Drážďanoch pri výstavbe jedného mosta, ktorý chcú za každú cenu postaviť. Reálne hrozí, že kvôli tejto jedinej stavbe zoberú celému mestu titul svetové kultúrne dedičstvo. To je dosť vážna vec. Poviete si, jeden most cez rieku, ale žijú tam určité rastliny a živočíchy, a aj to je súčasťou ochrany.

Vedeli by ste nájsť aj nejaké pozitívum rozvoja Bratislavy?
Nie že by som sa chcel hodnoteniu alibisticky vyhýbať, ale na to sú iní, aby hodnotili architektúru. Ja nie som teoretik architektúry. Na Slovensku sa zatiaľ, žiaľ, veľmi nehodnotí. Treba povedať, že aj za socializmu sa u nás postavilo pár zaujímavých stavieb, ktoré všetci poznáme. Možno tým, že všetci okolo nich chodia, tak si ich nikto nevšíma. Ale v zahraničí sú ohodnotené ako dobré a zaujímavé na obdobie socializmu. Je ich pár, ale existujú. Teraz je na Slovensku obdobie, keď má architekt relatívne voľnú ruku. Práve teraz by mohli vznikať kvalitné diela, ten potenciál tu je. Konečne je tu kapitál, sú tu silné investičné skupiny, ktoré sú ochotné financovať aj odvážnejšie projekty. V Bratislave sa mi napríklad páčia Palisády. To bolo územie, kde bolo postavené všeličo. Boli tu vily postavené ešte v 19. storočí, historizujúce domy, potom v 20. rokoch si tu ľudia postavili moderné vily. Ja mám veľmi rád kombináciu starého a nového. Mať starú stavbu a k nej postaviť niečo adekvátne, moderné. Aby to ladilo, aby tie dve stavby medzi sebou spolu diskutovali. Mám taký pocit, že ľudia 45 rokov žili v panelákoch a úplne sa desili stavieb, ktoré sa vtedy stavali. Bolo to v hlavách ľudí, každý sa desil kocky a hranatej stavby. Aj u architektov, aj u investorov potom bola celkom prirodzene túžba postaviť niečo iné, niečo voľné, aby to už nebola taká debna. To viedlo mnohokrát k stavbám, ktoré majú na sebe všetko.

V čom je teda problém? Prečo je na Slovensku tak málo veľkých a zaujímavých architektonických projektov?
To sa mňa nepýtajte (smiech)! Ale aby nevznikol dojem, že dobrý projekt je iba veľký projekt. Dobrý projekt, to je aj dobrý rodinný dom. Ja by som povedal, že rodinný dom je pre architekta jednou z najťažších úloh. Vytvoriť niečo pre individualitu človeka, ktorý tam chce bývať - to je možno ten najkomplikovanejší projekt v architektúre vôbec.