Kiska pre Prečo nie?!: Chcem vrátiť, čo som dostal

O vašom podnikaní sa vie pomerne veľa. Aké bolo vaše detstvo sa však nikde nepíše. Ako ste vyrastali?
Ja som mal veľmi šťastné detstvo. Obaja moji rodičia boli učitelia, o druhej prišli domov a mohli sa nám venovať. Dodnes máme veľmi dobrý vzťah. To sa možno podpísalo aj pod to, ako som sa neskôr pozeral na svet. Ak vyrastáte v šťastnom prostredí, máte pocit, že taký by ten svet mal byť.

Čím ste chceli byť v detstve?
Ani neviem, ja som nemal žiadny sen. Aj na vysokú technickú školu som išiel len kvôli tomu, že môj otec chcel byť elektrotechnik – tak si nejako vo mne splnil svoj sen.

Aj ste sa tomu reálne venovali?
Ale áno. V roku 1986 som skončil školu a nastúpil som v Poprade do práce. A tak som sa ja, čo neznášam kreslenie, ocitol pred veľkou rysovacou doskou a stal sa zo mňa projektant merania regulácie (smeje sa). Kreslil som a navrhoval merače, o ktorých som na začiatku absolútne nemal predstavu. Neskôr som ešte niekoľkokrát zmenil špecializáciu a po revolúcii som začal rozmýšľať, čo ďalej. Či budem tu na Slovensku robiť naďalej toho inžiniera za 2 000 korún mesačne, alebo, keď už máme tú slobodu, či by nestálo zato vyskúšať si život niekde inde.

A najsľubnejšie vám pripadali Spojené štáty?
Asi áno, hoci som vôbec netušil o čom tá Amerika je. S manželkou sme sa dohodli, že odídem do USA, pripravím tam pôdu a potom za mnou príde aj s deťmi. Najprv som z domu skúšal oslovovať rôzne firmy v USA, či by nezamestnali inžiniera zo Slovenska (smeje sa).

Nehovorte, že vám neodpísali...
Nebudete veriť, ale neodpísali (smiech). Neviem prečo nikto nechcel zamestnať inžiniera zo socialistického bloku... Nakoniec ma tam dostal jeden známy, ktorý tam pracoval na stavbe. Vo štvrti, kde som pôsobil, boli rozbité autá, chudoba, bezdomovci. My sme spali piati v malej izbe a v noci po mne liezli šváby, na jedno umývadielko nás tam bolo 13 chlapov...

Nechceli ste to hneď na začiatku zabaliť?
Nie, povedal som si, že dal som sa na vojnu, musím bojovať. Najprv som staval domy, neskôr som robil sendviče, umýval dlážky. Pracoval som šesť mesiacov vkuse od siedmej ráno do jedenástej večer. Medzitým sa mi doma narodilo dieťa, každú nedeľu som volal domov, potiekli nejaké slzy a takto to pokračovalo.

Ako dlho ste takto vydržali?
Rok. Celý čas som sa snažil nájsť si prácu ako inžinier. No po roku rôznych pokusov som si povedal, že to nemá zmysel. Pochopil som, o čom Amerika je a prišiel som na dôležité zistenie, že ani v jednej z tých imigrantských rodín som nevidel šťastie. V cudzine sa človek asi nikdy nebude cítiť doma.

Takže ste sa po roku bez úspechu vrátili domov?
Áno, bolo to však ešte zaujímavé. V tom čase, keď som sa chystal domov, ma oslovili istí Poliaci, či by som nevstúpil do ich brokerskej spoločnosti. Nejaké tri týždne som tam pobudol a neskôr mi dali ponuku, či by som na Slovensku neotvoril pobočku ich firmy s tým, že by som mal na tie pomery neuveriteľný plat 1 000 dolárov. Podmienka však bola, aby som sa stal aj akcionárom. Takže za všetky peniaze, ktoré som doma zarobil, som kúpil ich akcie a prišiel som domov. Za tri týždne prišiel papier, že firma zbankrotovala a ja som prišiel o všetky úspory.

Manželka vás asi nepochválila...
Nebolo to jednoduché, ale aspoň som bol konečne doma. Amerika ma však naučila jednu vec. Ľudia tam berú neúspechy z podnikania normálne. Neboja sa ísť do toho. Bol som nesmierne prekvapený z ich „drajvu“ a rozhodol som sa, že idem aj ja podnikať. Ostalo mi nejakých 3 000 dolárov a rozhodol som sa, že kanceláriu budem mať u otca v byte (smiech).

A aký bol váš prvotný podnikateľský plán?
Rozhodol som sa, že budem zo Slovenska do Ameriky niečo vyvážať.

Čo konkrétne?
No to som ešte nevedel. Čakal som, či niečo vymyslím (smeje sa). S bratrancom sme sa dohodli, že do toho pôjdeme spolu. Keďže sme už boli dvaja, zistili sme, že nemôžeme byť predsa v byte, ale musíme si nájsť nejakú kanceláriu, kde budeme mať sídlo. Za mojím bratrancom prišiel jeden známy, ktorý v rámci privatizácie získal jednu administratívnu budovu. Povedali sme mu, že by sme do toho išli, ale nechceme s ním mať nič spoločné, tak tú budovu od neho kúpime.

A odkiaľ ste mali peniaze?
My sme, samozrejme, tie peniaze nemali. Tak sme šli do banky po úver na kúpu budovy. Pýtali sa nás, čím budete ručiť? A my, že tou budovou. Tak nám úver dali. (smiech). Na prízemí bolo zlatníctvo, ktoré už patrilo nám. Boli tam ešte zásoby zhruba za 1,5 milióna korún. Zlatníctvo sme otvorili a za prvý deň bola tržba 27-tisíc korún! Toľko peňazí som v živote nevidel. A tak nám to pomaly začalo tvoriť cash flow.

A čo váš pôvodný plán vyvážať veci do Ameriky?
Ten sme odsunuli nabok, keďže to zlatníctvo nám začalo vynášať. Postupne sme zlatníctva začali otvárať aj v ostatných mestách. Už vtedy sme sa riadili zdravým rozumom a dávali sme si veľký pozor na to, aby sme vždy všetko, čo zarobíme, dávali späť do biznisu. V tom čase si to mnohí podnikatelia neuvedomovali, že obchod má určitý systém. Oni zarobili nejaké peniaze a považovali ich za svoje, tak si mysleli, že ich môžu okamžite minúť.  Kupovali si drahé autá, domy, a biznis prestal vynášať.

Chodili ste tiež ovešaný zlatými retiazkami  ako „správni“ podnikatelia z 90. rokov?
Nie, to nie. Ale netvrdím, že sme jeden čas nenosili biele ponožky k čiernym nohaviciam a, samozrejme, farebné saká (smiech). No a v tých sakách sme neskôr chodili na veľké zlatnícke výstavy, kde sme nakúpili zlato a doma sme ho predávali vysokým, často až 100-percentným rabatom. Stali sme sa veľmi silným veľkoobchodom. Jeden čas sme boli najväčším dovozcom zlatých šperkov na Slovensku.

Vy ste obchod nikdy neštudovali. Všetko ste od začiatku robili inštinktívne?
Bol to taký gazdovský rozum, ktorý je podľa mňa často základom pri podnikaní. Myslím si, že také základné gazdovské počítanie je oveľa lepšie ako dvadsaťstranové excelovské štúdie. Oveľa neskôr, keď sme sa už dostali do tých veľkých nadnárodných kolosov, od nás pomaly chceli, aby sme robili plán na rok 2015. Tak som im povedal, že nech si tam napíšu, čo chcú, ja to predvídať nedokážem. Vedel som, ktorým smerom chcem ísť, často som sa riadil srdcom a intuíciou, ale nikdy som nepredvídal čísla.

Takže ste nikdy nemali presný cieľ, čo chcete dosiahnuť?
Nie. V podnikaní, aj teraz, v čase krízy, je veľmi dôležitá vlastnosť dynamiky a flexibility. Nejde o to povedať si, že chcem mať takýto obrat a takéto tržby. Práve tá schopnosť meniť svoj plán a smer v priebehu napríklad aj troch mesiacov je najúčinnejšia. Keď ide, je to super. Ak nejde, tak poďme, ak sa dá, čo najskôr preč a poďme iným smerom. 

Ako ste od šperkov prešli k splátkovým spoločnostiam?
Bol som raz na večeri s jedným známym, bol to Poliak. Ten mi avizoval, že by chcel na Slovensku založiť bezúročný splátkový systém, kde sa nakúpia produkty od výrobcov a dovozcov a dovezie sa to domov. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, a navrhol som mu, aby to rozbehol na Slovensku,a my to spustíme v Čechách. Oni to však na Slovensku nikdy neotvorili, tak sme to rozbehli sami, na Slovensku aj v Čechách. A čakali sme, čo sa stane.

A čo sa stalo?
Prvý mesiac sme urobili asi 70 zmlúv. Naším veľkým snom bolo urobiť tisíc zmlúv mesačne. Po istom čase sme tých zmlúv spravili za mesiac 23-tisíc.

A potom ste založili konkurenciu Triangla, Quatro. Prečo?
Keď sme prišli na to, že Triangel funguje, rozmýšľal som, ako daný biznis bude fungovať o tri až päť rokov. Vedeli sme, že na Slovensko prídu zo zahraničia silné finančné skupiny a začnú robiť splátkové systémy v predajniach, no povedali sme si, že prečo sa nepustiť do boja s nimi. Napokon ten boj nikdy nevyhrali. Neskôr sme vymysleli revolvingové kreditné karty. Súbežne s tým sme rozbehli ešte priame pôžičky občanom aj financovanie áut a hypotéky.

To už ste vlastne boli banka...
Áno, my sme v určitom období mali v pohľadávkach okolo šesť miliárd korún. V tom čase sme boli vlastne takouto poslednou súkromnou investičnou spoločnosťou v strednej Európe. Boli sme traja majitelia, mali sme obrovské úvery z bánk a obrovské pohľadávky voči klientom. Banky sa už aj začínali báť. A sami sme už cítili, že s tým musíme niečo spraviť, že je už to príliš veľké „sústo“.

Ako je možné, že vám to stále takto vychádzalo?
Ale, ono to nešlo zase úplne hladko. Napríklad, otvorili sme Triangel v Maďarsku a po čase sme ho museli so stratou zatvoriť. Nie všetko, na čo sme siahli, sa podarilo.

Nepripadal vám váš úspech niekedy až neuveriteľný?
No, keď si zoberiem, že som začínal so štyrmi ľuďmi a dnes má firma okolo 400 zamestnancov, obrat 12 miliárd a milión zákazníkov, tak sa nám to celkom podarilo. (smiech). Viete, ja vždy hovorím, že okolo človeka v určitých obdobiach života prepláva taký obláčik šťastia. Otázka je, či je ten človek pripravený naň skočiť. On totiž prepláva len sem-tam, nie veľmi často. Mne to tak vychádzalo, že vždy, keď sa ten obláčik dostavil, tak som naň naskočil.

Prečo ste sa nakoniec rozhodli vaše finančné spoločnosti predať?
Pre náš ďaľší rozvoj sme potrebovali nové financie a banky mali obavy. Začal som si ale aj ja sám klásť otázky, čo ďalej so svojím životom. Aký má ten život zmysel, prečo sme vlastne tu. Filozofovali sme o tom aj s mojím priateľom, Igorom Brossmanom, spoluzakladateľom Dobrého Anjela. Ten bol práve na ceste okolo sveta, zavolal mi z nejakého ostrova, a hovorí mi: „Andrej, ja mám nápad.“ Ja hovorím, tak sa stretnime. A tak sme sa stretli v Barme. Tam sme týždeň sedeli na pláži a filozofovali, čo ďalej. A povedali sme si, že dosť bolo zárobkov, poďme sa venovať niečomu dobrému, je čas životu niečo vrátiť, keď nám už tak veľa dal.

Nakoniec ste spoločnosti predali VÚB banke...
Samozrejme, ako majitelia sme mali viacero možností, ale pre mňa osobne bola najlepšia cesta predať všetky svoje podiely. Vedel som, že za to dostanem veľa peňazí, z ktorých budem môcť financovať charitu. Už som bol v stave, keď som nemusel zarábať,a mohol som začať míňať.

Prečo ste začali pomáhať práve onkologickým pacientom?
S Igorom sme veľa rozmýšľali nad tým, ako a komu pomáhať a ako to celé zorganizovať. Napokon sme sa zhodli, že budeme pomáhať rodinám s deťmi, kde jeden z rodičov alebo dieťa majú onkologické ochorenie. Cítili sme, že toto je ten smer, kde by naša pomoc mohla byť najúčinnejšia a najpotrebnejšia. Keď prídete do detského domova, tak tie deti sú tam relatívne šťastné, sú čisté, usmiate, hrajú sa. Chýbajú im rodičia, ale rodičovskú lásku nedokážete ničím nahradiť. Ale keď vojdete do rodiny, kde má dieťa rakovinu, tam už je to často skutočne veľmi zlé. Len finančne veľmi silná rodina to dokáže utiahnuť. Jeden z rodičov sa musí vzdať práce, aby sa mohol chorému dieťaťu venovať, takže prídu o jeden plat. A výdavky rastú dramaticky. Problémom často býva aj to, že muži nevydržia ten tlak a rodinu opustia.

Ako vám napadol systém, podľa ktorého Dobrý Anjel funguje?
Celý systém a jeho pravidlá sa zrodili v našich hlavách. Systém pravidelnej mesačnej pomoci sa nám zdal najvhodnejší. Všetky peniaze, ktoré v daný mesiac dostaneme na účet, prerozdelíme medzi všetky rodiny rovnakým dielom. V priemere je to od 100 do 150 eur, keďže rádovo nám narastá počet darcov aj počet rodín.

Stačí takýmto rodinám pomoc okolo tých 100 – 150 eur?
Myslím si, že je to adekvátne. Na jednej strane je to veľká pomoc pre rodiny, ktoré sú v problémoch, ale na druhej strane to nevytvára nejaký ďalší príjem, od ktorého by sa tá rodina stala závislá. Pretože keby sa niečo stalo napríklad s Dobrým Anjelom, prišla by rodina o celý príjem.

Vy sa stretávate s tými rodinami?
Máme 2 300 rodín, takže sa nedá so všetkými.Prečítam si každú prihlášku, ktorá ku nám príde a často mi pri čítaní nabieha až husia koža. Často ide o tak ťažké osudy, že po dočítaní hneď zdvihnem telefón a zavolám priamo tej rodine, či im nemôžem ešte nejak osobne pomôcť.

Keď sa dennodenne stretávate s takým utrpením, ako to dokážete spracúvať?
Snažím sa to prekonávať aktívnym súcitom. Lebo keď to len pustíte do seba, tak tým nikomu nepomôžete. Takže stále sa snažím zamýšľať sa, ako by som mohol ešte viac pomôcť. Používam to ako vnútornú energiu, ktorá ma posúva ďalej. Ide mi o to, aby to dieťa, ktoré je choré, sme skutočne spravili všetko čo sa dá. Životy nevieme zachrániť, od toho sú lekári, ale pomôcť môžeme.

Nestretli ste sa niekedy s názormi, že to robíte len zo zištných dôvodov, aby ste sa zviditeľnili a pod.?
No, samozrejme, už som počul toľko názorov, že to určite robím kvôli tomu, že chcem ísť do politiky, a že určite na tom zarábam a ešte to aj tunelujem. To je normálne. Ale viem, čo robím, viem, prečo to robím. Takéto názory ma absolútne nezaujímajú. Viete, keď sa stretávam so všetkými tými  tragickými príbehmi, tak mi takéto veci pripadajú absolútne smiešne.

Keď máte nejaký ťažký prípad, tak mu pomáhate ešte nad rámec Dobrého Anjela?
Včera mi zavolal jeden inžinier, ktorému ochorela dcéra, a chceli by ju dať liečiť do Viedne. Liečba však stojí pol milióna korún a tak sa ma pýtal, či by mu Dobrý Anjel vedel pomôcť. Ja som mu povedal, že, žiaľ, Dobrý Anjel ako systém mu nevie pomôcť, pretože ja musím s peniazmi darcov nakladať tak, ako som im sľúbil. Ale môžem mu pomôcť ja osobne tým, že mu poskytnem bezúročnú pôžičku. Včera mi volali z detskej onkológie, že tam majú 16 ročného chlapca, ktorého už nedokážu zachrániť a má pred sebou posledné mesiace života. Jeho snom je mať štvorkolku. Pravdaže som ju už začal zháňať.

Nestáva sa vám, že ľudia vašu pomoc zneužívajú? Že vám volajú ľudia, ktorí nie sú chorí, ale potrebujú iba peniaze?
V prvom rade, čo sa týka systému, ten je jasne nastavený. Do systému sa dostane len rodina, ktorá má na prihláške pečiatku od onkológa, ktorý je garantom, a my to už ďalej nevyšetrujeme. Na začiatku nám volali aj starší ľudia, že by potrebovali pomoc, no my nemôžeme zachrániť celý svet. Toho utrpenia je toľko, že sa to jednoducho nedá.

Keď ste systém v roku 2005 založili, darovali ste 30 miliónov korún z vlastných peňazí na prevádzkové náklady Dobrého Anjela. Tieto fondy však tiež nie sú nekonečné...
Zatiaľ sa z toho minula na prevádzkové náklady rádovo polovica.

A čo budete robiť, keď ich miniete?
Už nad tým, samozrejme, uvažujeme. Akokoľvek veľké fondy sa raz minú a aj ja raz zomriem a systém by mal fungovať ďalej. Na réžiu míňame veľmi málo peňazí, máme len dvoch zamestnancov. Igor a ja robíme všetko zadarmo, to máme zakotvené v morálnom kódexe. Začiatkom budúceho roka by sme chceli začať oslovovať firmy, povedať im, že naše fondy sa pomaly minú, a ak veria nášmu projektu, aby darovali peniaze na Dobrého Anjela. Ale tentoraz na réžiu.

Pokúšali ste sa oslovovať nejakých slovenských podnikateľov, aby prispievali?
Účelovo sme nikdy nikoho nevyhľadávali, no stalo sa, že nás oslovili firmy ako Dell, Hewlett Packard a ďalšie a pýtali sa, či by nám nemohli nejako pomôcť. Veľmi nám pomáha pri získavaní darcov VÚB ako aj Orange a T-Mobile. Nay elektrodom nám dáva pre rodiny výrobky, ktoré nevedia dlhšie predať.

A individuálni podnikatelia?
No napríklad nám raz jeden pán z Kysúc začal posielať 200-tisíc korún mesačne. Keď sa to stalo tretíkrát, tak som mu zavolal a pýtal som sa ho, že na základe čoho nám posiela také sumy. A on mi povedal, že sa mu darí, a že nám verí, tak to posiela na Dobrého Anjela.

Vedeli by ste uviesť konkrétne mená niektorých známych ľudí, ktorí na Dobrého Anjela prispievajú?
Je ich veľa a nerád by som niekomu ublížil tým, že ho nespomeniem, ale námatkovo si spomínam, že je tam napríklad Minister zdravotníctva Richard Raši, Miloslava Zemková, Emília Vášaryová, Leopold Haverl, Andrea Cocherová, Fedor Flašík, Radoslav Boháč, Monika Beňová, Jarmila Hargašová, Iveta Malachovská, Adela Banášová, Michal Martikán, Zdenka Predná.

Majú slovenskí biznismeni zmysel pre filantropiu?
Medzi slovenskými podnikateľmi je situácia podobná ako medzi ostatnými Slovákmi. Sú niektorí, ktorí nás oslovujú sami, a sú takí, ktorí nás vypoklonkujú s tým, že oni platia dane, a tak nech sa stará štát. Podnikatelia – aspoň tá naša generácia – prešli vo svojich začiatkoch ťažkým obdobím podvodov, neplatičov a pod., čo spôsobilo ich nedôverčivosť. Predtým, ako pomôžu, si kladú veľa otázok.

Aké musí charita spĺňať podmienky, aby bola dôveryhodná?
Keď sme začali budovať Dobrého Anjela, v prvom rade sme si kládli otázku, prečo ľudia neprispievajú na charitu. Hovoria si, že sa to minie na réžiu, nevedia komu pomáhame a nevedia, kto to vlastne vyberá a riadi. A rozhodli sme sa, že všetky tieto veci odstránime. Réžiu zaplatíme my, transparentnosť preukážeme tým, že presne určíme, kto tie peniaze dostane – sú to rodiny, ktorým môžete zavolať, môžete ich navštíviť. Rodiny nevyberáme my, ale lekári.

S akými problémami ste sa museli boriť na začiatku?
Na začiatku bolo najväčším problémom to, že zo 120 onkológov, ktorých sme oslovili, nám odpísala iba jedna lekárka. Začali sme dostávať peniaze a my sme ich nemali komu dať! Tak som sadol do auta a začal som ich osobne obiehať, aby som im vysvetlil, o čo ide. Postupne sa tie ľady nedôvery prelamovali.

To znamená, že s darcami nebol nikdy problém?
Otázka je, čo je to problém. K dnešnému dňu máme zaregistrovaných 62-tisíc dobrých anjelov. Keď si zoberiete, že na Slovensku máte 2,4 milióna ekonomicky aktívnych ľudí, tak sme oslovili okolo 3 percentá z nich. Tak je to úspech alebo nie? Určite ešte je na čom pracovať.

Koľko peňazí ste vyzbierali doteraz?
Okolo 5,5 milióna eur. Za tento mesiac vyzbierame a prerozdelíme okolo 250-tisíc eur.

Viem, že máte vzťah k východným filozofiám. Našli ste v nich podnet, aby ste začali s charitou, alebo len potvrdili vaše vnútorné cítenie?
Všetky náboženstvá, či východné alebo západné, obsahujú myšlienky lásky a pomoci a v konaní dobra vás len podporia. Pre mňa je ako filozofia, veľmi blízky budhizmus, pretože mi pomáha vytvoriť pokoj mysle. Aby som si uvedomil, že to, čo ma skutočne robí šťastným alebo nešťastným je moja hlava. Myslím si, že mnohým ľuďom by táto filozofia pomohla aj teraz, v čase krízy, lebo hovorí o tom, že ak máte nejaký podnikateľský zámer, cieľ, v prvom rade musí byť človek pripravený na to, že to vôbec nemusí vyjsť. Na druhej strane však treba robiť všetko pre to, aby to vyšlo. A keď to nevyjde, treba začať robiť niečo iné. To sú veci, ktoré sú pre praktický život podnikateľa veľmi dobré.

Stretli ste sa aj s dalajlámom. Ako na vás zapôsobil?
Bol veľmi milý, najprv sedel opodiaľ, a keď som mu vysvetlil, o čom je Dobrý Anjel, tak si sadol hneď ku mne a chytil ma za ruku. Veľa sme filozofovali o zmysle života.
Pre mňa to bol jeden z emočne najsilnejších zážitkov. Po skončení nášho stretnutia daroval na Dobrého Anjela 10-tisíc dolárov, ktoré dostal za prednášku v Prahe.

Plánujte nejaké ďalšie charitatívne projekty?
Áno. Chcel by som vybudovať špičkovú detskú filantropickú nemocnicu. Podnietili ma k tomu návštevy našich detských nemocníc, kde boli v niektorých otrasné podmienky. Lekári a sestričky sú väčšinou veľmi zlatí, hoci u nich často vidieť vyhorenie, ale samotné zariadenia nemocníc, to je čosi neskutočné. Už som si dal vyhotoviť projekt. Zatiaľ mi všetci povedali, že sa to nedá.

Ako chcete, aby to fungovalo?
Chceli by sme vytvoriť klub úspešných firiem, ktoré by boli zakladateľmi nemocnice. Ich peniaze by sa použili na výstavbu. Fungovanie nemocnice by malo byť zabezpečené zo ziskov z ďalších finančných spoločností, ktoré plánujem založiť. V Česku som dokonca opäť otvoril biznis s kreditnými kartami, no, žiaľ, prišla kríza, takže žiadna zo spoločností, ktoré som oslovil, mi na to peniaze nedá. Banka, s ktorou som mal rozbehnúť v Česku biznis, mi odskočila od projektu, takže zatiaľ to mám v zásuvke.
Ale veď možno onedlho opäť preletí nejaký obláčik okolo a ja naskočím, veď už som v tom profesionál (smeje sa). Len do nich fúknuť, aby skôr prišli