Pred 20 rokmi ste sa ako čerstvý absolvent STU rozhodovali, kam ďalej. Čo vás zlákalo do zahraničia?
Po škole som ešte nejaký rok – dva fungoval na Slovensku ako živnostník a robil som menšie projekty. Čoraz viac som sa však venoval projektovému manažmentu ako samotnému dizajnu. A to ma nebavilo. Takže keď som dostal šancu odísť do Spojených štátov, využil som ju. Odchádzal som na pár mesiacov, možno na rok.
No na Slovensko ste sa už nevrátili.
Veru, zmenilo sa to na celoživotnú cestu.
Kedy prišiel zlom a vy ste si povedali, zostávam?
Bola to skôr reakcia na to, čo prišlo. V Spojených štátoch som absolvoval pohovory s rôznymi architektonickými firmami. V Pittsburghu sa mi veľmi páčilo, tak som zobral prvú ponuku, ktorá tam bola.
To bolo v roku 1995. Aké boli začiatky mladého slovenského architekta v Amerike?
Mal som šťastie, pretože v tom období ekonomika USA rástla, veľa vecí sa rozbiehalo. Keď sa na to pozerám spätne, tak keď ste dva – tri roky po škole, veľa toho neviete. Učíte sa v praxi a sú to veci, ktoré sa nedajú urýchliť, treba si to odsedieť. Začal som pracovať pre spoločnosť Burt Hill, ktorá mala už v tom období vyše 70-ročnú tradíciu a veľa roboty sa točilo okolo zdravotníctva a školstva. Bola to zaujímavá práca.
Pre architekta v zdravotníctve?
Dizajnovali sme napríklad nové laboratóriá, nemocnice, pracovali sme na zariadení pre univerzity, športoviská a podobne. Učil som sa každý deň. A keď je človek sústredený na nejaký cieľ a má ambície, dá sa po nejakom čase presadiť. Amerika je krajina, ktorá dáva ľuďom, ktorí sú ochotní tvrdo pracovať, možnosť byť za to odmenený.
Takže americký sen stále funguje?
Je to otvorené pre väčšinu ľudí. Samozrejme, sú situácie, keď niečo nevyjde. Ale ak makáte, vráti sa vám to. Navyše ja som prišiel zo spoločnosti, ktorá ma veľmi dobre pripravila. Školstvo, ktoré máme, alebo ktoré sme mali na Slovensku, mi dalo dobré základy. Nie na biznis a komerčné veci, ale profesionálne a vedomostne sme dostali dobrý a široký záber, takže slovenskí absolventi architektúry mali oproti americkým kolegom výhodu.
Vráťme sa k práci. Aké boli začiatky?
Prvý kontakt som mal s vlastníkom firmy, ktorý ma pred nástupom pozval na večeru. A hneď ráno sme mali pracovné stretnutia s klientom. Ja som čakal, že ma najprv nejako zaškolia, že bude nejaká príprava, ale od prvého momentu som fungoval naplno.
Rovno vás hodili do vody...
Veru, tam vás nešetria (smiech). Američania sú veľmi praktickí.
Treba byť lepší ako oni?
Je to jeden zo základných predpokladov. Ak sa tam chce niekto usadiť a preraziť, tak musí ponúknuť inú kvalitu ako domáci. Ale stretol som aj takých, ktorí emigrovali a nemali ambície. Keď sa človek v Amerike už dostane do systému, život je veľmi pohodlný a príjemný. Potom je už len otázka, či má ambície posunúť sa niekam inam.
Vám očividne nechýbali. Ďalšou zastávkou bol Dubaj.
V Pennsylvánii som zostal desať rokov a koncom 90. rokov sme začali robiť s kolegom projekty na Strednom východe. Naším prvým spoločným dielom bol hotel v Dubaji, vtedy Holiday Inn, dnes patrí do siete Mövenpick. Je to jeden z najstarších hotelov vo historickej štvrti Bur Dubai. Tak sme tam začali a ja som sa do tam v roku 2005 presťahoval aj s rodinou. Aj keď mnohí sa ma pýtali, prečo.
Takže prečo?
Bál som sa, že budem stagnovať. A ja som vždy mal rád nové výzvy. Zostať na jednom mieste je príliš jednoduché.
Nasledoval ďalší kultúrny šok?
Do istej miery áno. Ale výhodou bolo, že sme do Dubaja prišli v čase, keď začala prudko rásť ekonomika. Lepšie načasovanie sme si nemohli priať. V januári 2005 som tu ako prvý človek z firmy otváral pobočku. A do konca roka sme už mali okolo 200 ľudí.
Takže raketový štart
Veľmi sa nám darilo, do roku 2009 sme mali už okolo 650 ľudí a boli sme jednou z najvýznamnejších spoločností v tejto oblasti. Krátko nato sme spolu s partnermi odišli a založili si vlastnú firmu.
Celý rozhovor nájdete v mahazíne prečo nie?!, ktorý je dnes v HN vložený ako darček alebo v sieti Piano.