Streetview v Bahrajne, pobrežná stráž v Togu a kontrola zubných kefiek v Indii. Nie, nepokúšame sa o nejakú dadaistickú prvotinu. Všetko spomenuté totiž spája jedna veličina. Je čierna, štvorcová a pochádza zo Slovenska. Hovoríme o kamerách. A nie hocijakých. Navyše ich majú na svedomí Rusi. Ste už dokonale popletení? Tak poďte spolu s nami odmotať jeden netradičný príbeh.
Na jeho začiatku je partia štyroch mladých mužov, ktorí sa na pôde inštitútu informatiky ruskej akadémie vied zaoberajú výskumom superpočítača a ďalších kybernetických záležitostí. Najstarší má niečo po tridsiatke, najmladší je čerstvý absolvent univerzity. Po Gorbačovovi a jeho perestrojke však prichádzajú aj divoké deväťdesiate roky a tímy dovtedy dotované štátom sa musia obracať samy.
„Trinásť z pätnástich mojich spolužiakov odišlo do Silicon Valley,“ spomína Max Larin. Aj on a jeho spoločníci uvažovali, kam ďalej. Okrem USA prichádzalo do úvahy Nemecko či Španielsko. A tak sa zbalili a odišli do... Bratislavy.
„Spomínam si, že sme tak sedeli pred mapou a ďubali do nej prstom – á, Portugalsko nie, to je ďaleko, v Maďarsku zas nebudeme rozumieť, a tak ďalej,“ smeje sa dnes zakladateľ a spolumajiteľ spoločnosti XIMEA. Pre Slovensko nakoniec rozhodla slovanská nátura a skutočnosť, že jeden zo štvorice bol v našom hlavnom meste na konferencii a mal tu zopár kontaktov. Štvorica teda naložila do auta nejaké súčiastky a vyrazila smer Bratislava. „Aj sa nás na hranici pýtali, kam ideme, ale mali sme pripravenú verziu, že do Nemecka kúpiť nejaké vybavenie.“
Silicon Valley? Radšej Slovensko
Ich vstupný kapitál bol vskutku „závratný“ – byt prenajatý na dva mesiace a sto dolárov hotovosti. A k tomu rok 1992. Aj preto boli začiatky tvrdé. „Okrem vlastnej práce sme brali, čo sa dalo. Či už nejaký vývoj softvéru alebo aj obyčajné opravovanie monitorov,“ spomína Max Larin.
Max Larin a „jeho“ najmenšia kamera. Snímka: HN/Pavol Funtál
Vďaka tomu sa štvorčlenná partia zhruba po roku a pol scvrkla na dvojicu – Maxa a Slavu Klimkoviča, ktorí sem medzičasom dotiahli aj rodiny. Mladšia Maxova dcéra mala v čase príchodu na Slovensko len dva mesiace. No podľa neho už nebolo návratu. „My sme v Moskve bývali v jednej izbe u svokrovcov. Na štrnástich štvorcových metroch sme mali postele, chladničku, pracovný stôl a dve deti.“ No ani známi v Silicon Valley to vraj nemali lepšie, tiež sa museli niekoľkí deliť o jednu izbu.
Prvým svetielkom lepších čias bola spolupráca so švédskym profesorom Svenom Hovmöllerom. Vedec mal ideu, ako vylepšiť elektrónový mikroskop, no potreboval niekoho, kto by jeho nápady vedel naprogramovať a dokázať tak, že má pravdu. Podarilo sa a dvojica, vtedy ešte pod názvom Softhard Technologies, mala odrazový mostík na postupný rozvoj.
Kamera v krabici od topánok
Ďalším zlomom bolo, keď spoločnosť Philips uvoľnila do bežného predaja na trhu CCD senzory. To otvorilo dvojici dvere ku kamerám. Len tak mimochodom, prvú, s ktorou obchádzali potenciálnych záujemcov, poskladali do krabice od topánok. „Rozhodli sme sa, že sa budeme orientovať práve na kamery,“ hovorí Max Larin. A nie na hocijaké. Ale na priemyselné a špecializované.
Jednak tým našli dieru na trhu, lebo vývoj podobných zariadení bol takpovediac v plienkach, a hnala ich tiež túžba byť trendsettermi. „Viete, vždy sme boli a sme v prvom rade vývojári, chceme sa stále hrať s niečím novým. A stačilo nám úplne to, že si na seba naše technológie zarobili, nešlo nám o biznis alebo o to robiť produkty pre masy,“ dôvodí.
Spočiatku to boli najmä rôzne kamery pre vedu a výskum, zdravotníctvo či priemysel. Čo si pod tým predstaviť? Nuž, napríklad aj kameru pri linke na výrobu zubných kefiek v Indii, ktorá kontroluje, či sa medzi plastové štetinky nezatúlala kovová. „Predtým to robil človek, ktorý celú zmenu ručne kontroloval štetinky,“ smeje sa Max. Chrupu, ale iným spôsobom, sa venuje aj novší typ. Malá kamera sa dá pripnúť na okuliare zubára a sníma všetko, čo sa deje pri chirurgickom zákroku. „Pôvodne sme ju vyvíjali pre univerzity, aby študenti videli, čo ich pedagógovia robia. No dnes ich používajú aj bežní zubári.“
Práve miniaturizácia je jedným z dôvodov, prečo sú „ximeácke“ kamery také žiadané. „Máme napríklad najmenšiu a najľahšiu röntgenovú kameru, na základe ktorej sme vyhrali súťaž na dodávky pre spoločnosť, čo vyrába micro CT-skenery,“ vysvetľuje obchodný manažér spoločnosti Ivan Klimkovič.
Z pol tony golfová loptička
Ďalším riešením so zaujímavou technológiou, na ktorom pracuju, sú takzvané hyperspektrálne kamery. Zjednodušene povedané dodávajú súbor obrazov pozdĺž celeho spektra vlnovej dĺžky, a nie len v klasických základných troch farbách (ako to robia bežné kamery). Takéto zariadenie vie rozlíšiť nielen farbu, ale aj materiál, z ktorého je predmet vyrobený. „Predstavte si trebárs, že máte triediacu linku odpadu. Pre klasickú kameru budú červená plastová fľaša a kartónová škatuľa v podstate rovnaké. Hyperspektrálna ich vie rozlíšiť a správne zaradiť,“ opisuje Larin.
Využitie je oveľa širšie. Podobne sa dá vytriediť ovocie a zelenina ešte predtým, ako sa na nich objaví napríklad udreté či hnijúce miesto. „Do budúcnosti by sa tiež dali zmapovať plodiny ešte na poli a účinnejšie rozvrhnúť zavlažovanie alebo použitie postrekov. Alebo by lekár už počas operácie vedel, či odstránil všetko tkanivo zasiahnuté nádorom,“ vyratúva.
Svojou troškou k rozvoju pomohli aj oni – pôvodne sa totiž hyperspektrálne kamery používali najmä na mapovanie lesných porastov z výšky. Malo to len jeden háčik. Taká kamera vážila asi pol tony a na jej použitie bolo potrebné lietadlo. XIMEA ju zmenšila do veľkosti golfovej loptičky, ktorá sa poľahky zmestí aj na dron.
Zapaľovače a ponorky
„Máme veľa nápadov, jedným z aktuálnych projektov je vyvíjanie inteligentnej kamery,“ hovorí Larin, keď nás vedie do kráľovstva svojho kolegu Slavu. Priestor je niečo medzi laboratóriom, hodinárskou dielňou a výpočtovým strediskom. Prechádzame pomedzi veľké monitory, míňame vákuové stojany aj osciloskop, ktorý stojí toľko, čo Ferrari. A podľa Maxa Larina rovnako aj hučí.
No ani pri najdrahšom prístroji (ktorý reže s presnosťou na nula celá dva mikróny a je jedným z 56 na svete) tajomného Slavu niet. „On je taký typický vedec, veľmi nerád sa ukazuje, najradšej má svoj pokoj,“ smeje sa Larin s tým, že naňho zostala okrem vývoja aj reprezentatívna funkcia.
Vynaliezavosť tvorcov však dokazuje ďalšia „mašina“, ktorá slúži napríklad na nanášanie silikónových tesnení. Originálny prístroj stojí 150-tisíc eur. „My sme kúpili gravírovací stroj sa šesťtisíc a za týždeň si ho prispôsobili na mieru,“ ukazuje. Takmer všetko sa skladá ručne. Priamo v centrále v Marianke takzvané „ponorky“, teda väčšie kamery. A maličké „zapaľovače“ vo výrobnej hale v neďalekom Zohore.
No a kde sa môžete s kamerami XIMEA stretnúť? „Na všetkých kontinentoch a možno okrem niektorých afrických štátov prakticky po celom svete. A tiež na zemi, nad aj pod vodou, vo vzduchu a dokonca aj vo vesmíre,“ uzatvára Larin.