Tresk. Aáaach. Tresk. Aáaah... Sedím na takzvanom kurte číslo jeden s pivom v elegantnom pohári na stopke v ruke. A na dvorci podo mnou predvádza Mária Šarapovová svoje povestné vzdychy, ktoré sprevádzajú každý úder raketou do loptičky.
Prvých pätnásť minút mi pri každom „aáách“ podvihne kútiky, lebo takto naživo sú zvukové prejavy, za ktoré si ruská tenistka vyslúžila kritiku, ešte smiešnejšie, ako v televízii. No po chvíľke na ne zabudnem a začnem naplno vnímať atmosféru tohto výnimočného miesta. Som totiž vo Wimbledone, na „posvätnej tráve,“, ktorá už 138 rokov hostí najstarší tenisový turnaj sveta.
Dva dni v rade na lístky
„Lístky, lístky, nechcete predať lístky,“ vyvolávajú nie príliš dôveryhodne vyzerajúci mladíci, keď asi hodinu pred Šarapovovej vzdychaním stúpame od zastávky Southfields v londýnskom Wimbledone smerom k slávnemu All England Clubu.
Chvíľu sa uisťujem, či dobre rozumiem. Zvyčajne sa totiž snažia títo športoví „veksláci“ nádejných divákov presvedčiť, aby si lístky od nich kúpili. No o chvíľu sa už nečudujem, keď si uvedomím, že šípky na zemi masu nekompromisne rozdelili na tých „šťastných“, teda majiteľov vstupeniek a na tisícky, ktoré sa (neraz vybavené spacákom, jedlom a nejakým tým rozptýlením) poslušne zaradia do dlhočizného radu. „Dnešné? Žartujete, skúšam vystáť lístky na pozajtra,“ pousmeje sa nad očividne naivnou otázkou ostrieľaný domáci.
Vystál som si Wimbledon
Státie v rade v takzvanom queue je pre Britov akýmsi národným wimbledonským športom. Zjednodušene povedané – lístky na najstarší grandslam sa dajú získať dvojako. Buď si ich kúpite vopred alebo priamo na mieste. Tie druhé sú lacnejšie, no cesta k nim vedie cez už spomínaný dlhočizný rad. Keď sa vám podarí ho vystáť, dostanete aj plagátik s jemne sarkastickým nápisom „Vystál som lístky na Wimbledon“. Nuž, suchý britský humor sa nezaprie.
Okrem toho sa každý deň niekoľkým šťastlivcom podarí získať v podstate recyklované lístky – teda také, ktoré diváci odchádzajúci z turnaja skôr vhodia do špeciálnych červených schránok. Výťažok z ich opätovného predaja ide na charitu.
Nám sa medzičasom podarilo dostať k vstupu do priestorov v poradí tretieho turnaja takzvanej veľkej štvorky, ktorý sa hrá ešte na tráve. „Je mi ľúto, ale túto tašku nemôžete zobrať dovnútra,“ vysvetľuje kontrola mužovi pri vedľajšom stole. Plátenná reklamná taška s logom firmy, ktorú o pár desiatok metrov nižšie rozdávajú zadarmo, putuje na kôpku pri jej nohách. Pravidlá sú totiž na Wimbledone striktné. A to nielen pri povinnom bielom dress code hráčov.
Džentlmeni na greene
Čo sem ženie ročne státisíce návštevníkov? Predovšetkým exkluzivita. Tá, kvôli ktorej tisícky z nich denne polihávajú v rade na lístky. A ďalšie tisíce, ktoré sa na najväčšie hviezdy môžu pozerať len na veľkoplošnej obrazovke pred kurtom číslo 1. Pretože už len dostať sa do areálu a môcť nasať atmosféru je malým víťazstvom. Všetko je tu akési noblesnejšie. Čiaroví rozhodcovia v sakách, vestách a kravatách vyzerajú akoby si odskočili z partičky bridžu v klube. Ten hlavný (rozhodca) tituluje pri oznamovaní výsledkov hráčov slovkom „pán“, akoby práve nezískali „len“ ďalší fiftín, ale pomaly rytiersky titul.
Vo všadeprítomných champagne baroch posedávajú dámy v šatách a páni v oblekoch s neodmysliteľnými „britskými“ klobúkmi a zobkajú povestné jahody so smotanou. Ešte markantnejšie je to vo VIP zóne. Svoje „stánky“ tu majú hlavní sponzori. A nejde o fazuľky. Značky ako Rolex, Ralph Lauren, Stella Artois, Jacob´s Creek či Jaguar patria medzi top hráčov vo svete luxusu. Oni, ale aj ďalšie firmy či jednotlivci, pre ktorých je prestíž byť videný na Wimbledone hodna tisícok libier, ktoré vysolia za najlepšie lístky, plnia pokladnicu najbohatšieho spomedzi všetkých grandslamov.
Štrnásť rokov za plotom
Ale noblesou dýchajú aj také obyčajné „veci“, ako sú uvádzači. „Váš lístok, lady... ďakujem, nech sa páči, užite si hru,“ tak ma zakaždým, keď okolo prejdem, osloví pán pri jednom z vchodov na centrálny dvorec. Keby nemal na sebe uniformu, ale slušivý žaket, vyzeral by ako lord z obrazu v niektorom zo starobylých anglických hradov. James Colluins má 74 rokov a na Wimbledone „stráži“ vchod na dvorce už štrnástu sezónu. „Prihlásil som sa na výzvu, kde hľadali starších ľudí ako dobrovoľníkov na Wimbledon.“ A ako zvláda niekoľko hodín denne na nohách? „Je to česť. A zároveň veľmi zaujímavé sledovať ľudí, ktorí sem chodia,“ vysvetľuje s nemiznúcim úsmevom. V civilnom živote je oficiálne na dôchodku, no okrem toho vedie kurzy na univerzite... a každý rok si príde niekoľko dní odstáť pred vstupom na kurt. Na ktorom naživo nevidel ešte ani jeden prestížny zápas.
Staré dobré časy
No Wimbledon, to zďaleka nie je len tenis. A rozhodne nie všetci obyvatelia tejto idylickej štvrte Londýna zdieľajú každoročný športový ošiaľ. „Bojkot,“ čítam na ceduli pripevnenej na dverách viktoriánskeho domu v uličke vzdialenej asi dvadsať minút pešo od All England Clubu.
V záhrade čiperná staršia dáma v gumákoch polieva hadicou záhon s kvetmi. „Keď som bola malá, chodili sme sa pozerať na zápasy. Len tak, že sme sa ráno rozhodli a poobede sme sedeli pri kurte. Ale čo sa za posledné desaťročia deje, je už naozaj priveľa,“ rozhorčuje sa. „Boli ste tam? Tak ste videli, čo za zberbu sem chodí. A večer sa to tu mení na jednu veľkú krčmu.“
Úprimne, pri pohľade na ľudoprázdne bočné uličky si to veľmi neviem predstaviť.
No je pravda, že aj wimbledonská „village“, teda starobylejšia časť rozsiahlej štvrte, sa určite zmenila. Dnes je okrem iného rajom útulných pubov a iných podnikov, dizajnových obchodíkov a všadeprítomných suvenírov. Nájdete tu dokonca aj budhistický chrám.
Posvätná tráva. Bez tenisu
Ale Wimbledon má svojské čaro aj bez toho, aby ste čo i len zablúdili k tenisovým kurtom. „Srdiečko, príďte na jeseň alebo na jar a ja vám poradím, kam sa pozrieť,“ púšťa sa s nebritskou srdečnosťou do reči asi 60-ročná Patrik. „Kedysi tu bolo množstvo záhrad, ale aj keď sa tu toho veľa zastavalo, niečo nám zostalo,“ pokračuje. Názvy ulíc ako Gartmoor Gardens, Southdean Gardens či Kingscliffe Gardens mu dávajú za pravdu. A tiež časť Wimbledon Common, niekoľko stohektárová zelená plocha pretkaná parkmi a golfovými klubmi.
Takže ak do Londýna zavítate mimo tenisovej sezóny alebo sa vám počas nej nebude chcieť stáť v „Queue“ na lístky, odvezte sa metrom až na konečnú zastávku a cez Wimbledon Hill Road prekĺznite z rušných ulíc do Wimbledonu, aký tu býval pred desiatkami rokov.