Nikdy som si nemyslela, že sedem štvorcových kilometrov, pretože, presne to je rozmer tohto štátu, môže ponúkať toľko exotiky. Gibraltár je však ostrovom pozitívnej deviácie. Tej anglickej.
„Ak by ste mali nakresliť ideálneho Brita, nakreslili by ste Gibraltárčana,“ smeje sa náš sprievodca Mike pár metrov pred celkom kurióznymi hranicami maličkého štátu na juhu Španielska. A tu na tomto mieste nič nefunguje typicky európsky.
Tak napríklad, ak chcete prekročiť hranice, musíte dať prednosť lietadlu. Pretože presne cez pristávaciu dráhu vedie prístupová cesta.
Skala, ktorá skrýva Atlantídu
Spevavá španielčina sa razom mení na britskú angličtinu a pravý jazdný pruh za ľavý. Pre istotu prídeme aj o veľký autobus, tu sa nám viac zíde typický tunajší minibus, pretože nielen krajina, ale aj cesty sú tu – povedzme úzke. A ak sa chcete dostať na najväčšiu tunajšiu atrakciu – The rock – skalu, budete vďačný za čo najmenší dopravný prostriedok.
A verte mi, že budete chcieť – slávna gibraltárska skala je známa už z doby kamenej. „Objavili tu prvú lebku neandertálca, ešte pred tou slávnou z Nemecka,“ vysvetľuje Mike. Hovorí sa, že je to jeden z Heraklových stĺpov, práve tých, ktoré boli podľa Platóna bránou do bájnej Atlantídy.
Ale prečo to záhadné meno? Dostal ho po Džabal al Tárikovi, ktorý sem viedol jednu z mnohých invázií a skomolením jeho mena vznikol Gibraltár.
Krajina si kvôli svojej strategickej polohe vytrpela veľa. Počas storočí zažívala nájazdy z dvoch kontinentov, bojovali o ňu Španieli, Briti, Holanďania, ale aj Blízky východ. Predsa len, bola to brána do Európy aj Afriky. Aj preto sa z tohto kúsku sveta stala pevnosť. A časť z nej ešte stále nájdete na TEJ skale.
Rande. Pod dohľadom Afriky
Ale Gibraltár ani zďaleka nie je len kus pohoria. To, že ide o exotiku v priamom prenose, potvrdzuje aj ďalší turisticky lákavý stop – Európa point. Tmavá škvrna na horizonte, kde si dávajú rande Atlantický oceán a Stredozemné more. A ak sa pozriete viac za tento ľúbezný párik a bude vám počasie priať, uvidíte aj niečo iné – cíp Afriky.
„Možno budete mať šťastie a uvidíte aj delfíny, raz za čas sa to podarí,“ dušuje sa Mike. Keďže turisti sú najväčším zdrojom príjmov pre tento, povedzme európsky daňový raj, snaží sa, aby sme dostali všetko, po čom túžime.
Apropo, každý rok sa na týchto pár metroch otočí okolo sedem miliónov ľudí. Len na porovnanie – obyvateľov tu je menej ako tridsaťtisíc. A rovnaký počet je tu aj firiem. Ale buďme diskrétni, ak tento kúsok zeme prirovnáte k Cypru, nevyvoláte tu práve vlnu nadšenia.
Pravá blondínka a jeden makak
Ale už bolo dosť napätia, to, čo Gibraltár líši od iných malých štátov v Európe je to, že je tu všetko hore nohami. Ruku na srdce, je podľa vás normálne stretnúť v meste opice? Pre tunajších áno, problém by pre nich paradoxne nastal až v momente, keby tu tie opice nevideli.
K týmto vtipným tvorom, ktoré stretnete napríklad pri východe z krásnej Jaskyne svätého Michala, sa viaže silná povera. Makaky sa sem dostali z neďalekej Afriky a hovorí sa, že kým budú žiť, zostane tento národ pod vlajkou Alžbety II. Ak náhodou zmiznú, táto krajina bude patriť opäť Španielom.
Takže sa môžete pripraviť na dych vyrážajúci výhľad na mesto a na opice, ,opičiská’ a opičky, ktoré vás budú sprevádzať. A robiť vám zle. „Najťažšie to majú blondínky, sú na ne zaťažené,“ varuje Mike a už jednu ako pravý džentlmen ide zachraňovať – okrem toho, že jej jedna drzaňa kradne desiatu, jej aj pre istotu poskáče trochu po hlave. A to anglický džentlmen nemôže dopustiť.
Je to také mestské safari: miniopičky zavesené na mamičky sa prechádzajú okolo, tie mladé a drzé robia zle. Chcú jedlo a, samozrejme, aj trochu zábavy. Na váš účet.
A potom sú tu tie seriózne staršie opice, ktorým sa už jednoducho nechce a pozerajú na vás pohľadom, ktorý naznačuje, že ich doslova otravujete.
Takže rýchlo do autobusu a šup do mesta. A tých pár opičiek, čo sa vezie na streche, si nevšímajte. Teda ak ste stihli zatvoriť okná...
Fish and chips. A vietor vo vlasoch
Pamätáte sa ešte na Mikovo vyhlásenie, že ideálny Brit žije práve tu? Keď prídete do centra mesta na Main street, pochopíte, prečo. Ulice sú plné britských krčiem, vonia tu fish and chips a potokom sa leje anglické pivo. Toto spojenie dvoch kultúr pod mediteránskym slnkom vyzerá byť dokonalé.
A aj keď je práve toto vec, ktorá je tŕňom v španielskej päte. V špičke Pyrenejského polostrova je územie, ktoré by malo logicky patriť im. No toto územie je natoľko lojálne britskej korune, že návrat do španielskeho objatia odmietlo už dvakrát. V referende. A naposledy v roku 2002 veľmi jednoznačne – až 98 percent ľudí chcelo spievať anglickú hymnu.
„My máme britské srdce, vysvetľuje Mike, len je opálenejšie a trochu temperamentnejšie,“ smeje sa. „Aj tie naše opice tu majú britský humor.“ Takže Boh ochraňuj kráľovnú. A opice.
Viac biznis príbehov, exkluzívnych rozhovorov a reportáží nájdete v 52-stranovom magazíne prečo nie?!, ktorý je dnes vložený ako darček v HN. |