Komunizmus bol paradoxná doba. Nikto ho do roku 1989 nezažil na vlastnej koži, ale všetci v ňom aj tak 41 rokov žili. Menšina, vytláčaná do emigrácie, väzenia alebo na spoločenskú perifériu, sa zaoberala porušovaním základných ľudských práv a slobôd. Ten zvyšok, známy ako mlčiaca väčšina, sa snažil jednoducho prežiť: v trojuholníku práce, pláce a rodiny. Možno to nebol komunizmus alebo reálny socializmus, ale určite to bola totalita. Nesloboda, do ktorej sa narodíte, a preto neriešite, čo to vlastne sloboda vôbec je.
V podobnej situácii som bol ako 15-ročný prvák na gymnáziu v Piešťanoch, keď nás v druhej polovici novembra 1989 triedny profesor vzal podvečer do Malej Scény Ivana Krasku (niečo ako kultúrne stredisko). Pustili nám nekvalitnú videokazetu so zábermi z Národnej triedy v Prahe, kde policajti mlátili mladých ľudí, ktorí držali v rukách sviečky a kričali „Máme holé ruce“. Tí ľudia boli o pár rokov starší ako my a dostali na držku iba preto, že ich sprievod bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste – a evidentne v nesprávnej krajine. Nechápal som, na čo sa pozerám, a pravdepodobne som nebol sám: stačilo pár dní a týždňov, aby sa totalitný režim s falošnou fasádou triednej spravodlivosti zrútil ako domček z karát. Všetkých jednoducho zmlátiť nemohli.
Zvyšok príbehu poznáme: vznikli politické strany, prezidentom sa stal komunistický väzeň Václav Havel a konali sa prvé demokratické voľby. Česi a Slováci sa konečne dostali do Rakúska, štátny majetok sa začal privatizovať a ten nakradnutý niekedy aj vracať. Z časti zamestnancov sa stali nezamestnaní, z umelcov poslanci, a z časti vekslákov zase časť podnikateľov. Po emigrantoch prišli investori, po slobode aj zodpovednosť, po Havlovi Václav Klaus (resp. Vladimír Mečiar) a po eufórii vytriezvenie.
A po nej... dorazili kazatelia blbej nálady. Z demokracie a zo slobodných volieb si spravili výťah k moci, aby sa jej otočili chrbtom a vulgárne ju spájali s korupciou, nezamestnanosťou, kmotrami či oligarchami: jednoducho odvrátenou tvárou príbehu, ktorý sa odvíja od roku 1989. Za demokraciu alebo „November“ dnes schováte akékoľvek svinstvo, pretože sa brániť nemôže: je to iba slovo, nie prominent, ktorému musíte korupciu prácne dokazovať na súde. Môžete za ňu schovať stratu práce, nízky dôchodok, arogantného politika alebo príliš bohatého podnikateľa: všetko, prečo sa vám 25 rokov, 25 mesiacov alebo aspoň 25 týždňov nedarí. Pretože nežná revolúcia (demokracia, slobodné podnikanie, právo voliť) dnes už svoju tvár ani advokáta nemá.
Áno, 25 rokov sa už ľudia na Slovensku rodia do slobody. To nie je pátos, to je fakt. To nie je nostalgia, ale príležitosť. To nie sú iba tí hore, ale aj tí, čo môžu začať zdola. To nie sú iba aparátnici, ale aj politici. To nie sú iba oligarchovia, ale aj podnikatelia. To nie sú iba nezamestnaní, ale aj zamestnávatelia. To nie sú iba konkurzy, ale aj startupy. To nie je iba Slovensko, to je už celá Európska únia. To nie je iba blbá nálada, ale aj Prečo nie?! To nie je iba falošné mlátenie slamy, ale prvý príbeh za posledné stáročia, ktorý sme mohli prežiť tak, ako sme chceli.
P. S. Ak poznáte lepší príbeh, vyjdite znovu do ulíc. Som presvedčený, že také video, aké som videl pred 25 rokmi v Piešťanoch na Malej Scéne Ivana Krasku, už tak čoskoro neuvidím.
Peter Vavro, odchádzajúci šéfredaktor Hospodárskych novín