Ľudovít Černák ml., člen Predstavenstva Sitno Holding
Aké boli vaše prvé kontakty so spoločnosťou?
Hneď po vzniku spoločnosti ešte počas štúdií som mal možnosť pracovať najskôr ako brigádnik a postupne spoznávať spoločnosť, procesy a projekty. Prirodzeným spôsobom som sa postupne integroval v rámci firmy, neskôr som začal zastávať manažérske funkcie, samostatne viesť najskôr projekty, neskôr konkrétne firmy.
Kedy ste si uvedomili, že chcete v rodinnej tradícii pokračovať?
Nikdy som nerozmýšľal nad alternatívou. Asi tým, že som zažil vznik a postupný rast spoločnosti po každej stránke, tak som prirodzene cítil, že toto je niečo, čoho súčasťou chcem určite byť. Veľký podiel na tom má otcov prístup, vďaka ktorému som si mohol prejsť rôznymi pozíciami v rôznych firmách aj vďaka vlastným chybám sa posúvať ďalej.
Čo je na rodinnom podnikaní najťažšie?
Nenosiť si prácu na rôzne rodinné stretnutia. Počas vypätých období sa to dá len veľmi ťažko odfiltrovať a človek zistí, že namiesto toho, aby si užíval čas s rodinou, stále pracuje. Dlhodobo to môže byť frustrujúci prvok, ktorý môže negatívne ovplyvniť prácu aj súkromie. V prípade, že firma má jasne nastavené pravidlá a procesy, tak sa formálne nemusí nijako vymykať štandardom, v rámci odvetvia môže fungovať ako ktorákoľvek iná spoločnosť.
Najväčší prínos vášho otca?
Je najvýraznejšou osobnosťou firmy. Jeho schopnosť rozpoznať príležitosť je výnimočná a určite je motorom spoločnosti. Smerom ku mne a mojim bratom je to dôvera, ktorú nám vždy prejavoval. V rámci firmy sa mu podarilo vytvoriť kultúru, v ktorej sa celá firma posúva ďalej aj vďaka tomu, že u všetkých eliminoval strach z vlastných chýb.
Na čo ste obzvlášť hrdý?
Obzvlášť hrdý nie som na nič, pri každom úspechu je to súhra šťastia, odvahy, pripravenosti a ľudí okolo. Ale som rád, že niekoľkokrát som mal to šťastie zažiť takúto súhru okolností, ktorá sa nám podarila pretaviť v úspech.
Porovnávajú vás s otcom?
My dvaja sme takí rozdielni, že porovnávať nás môže len ten, kto nás nepozná, takže v okolí som sa nikdy nestretol s nejakým porovnávaním s mojím otcom. Máme rozdielne názory a priority, čo v konečnom dôsledku prináša pohľad na vec z rôznych uhlov, čo pre firmu nikdy nie je na škodu.
Aké bolo vaše najťažšie rozhodnutie v rodinnom podniku?
Každá práca, nielen v podnikaní, prináša denne sériu rozhodnutí, niektoré ťažšie, iné jednoduchšie. Našťastie u nás v konečnom dôsledku ide len o peniaze, v tomto obdivujem napríklad chirurgov, ktorí sa musia rozhodovať v sekundách a ide pritom o život. To by som nikdy nedokázal.
Vychovávate si už tiež svojho nástupcu?
Zatiaľ nie, ale musím už na nich začať pracovať.
Akú máte víziu do budúcnosti?
Od svojho vzniku sa sústredíme na investície do znehodnotených aktív z rôznych sektorov. Či išlo o Slovan Bratislava alebo PPS Detva, stratégia bola vždy rovnaká. Predaj projektu strategickým investorom po vytvorení pridanej hodnoty z našej strany. Minulý rok sa nám podarilo transformovať z prevažne strojárskej skupiny na multisektorovú investičnú skupinu. Dnes sa viac sústreďujeme na sektor nehnuteľností, v čom by sme chceli v najbližších rokoch pokračovať, zaznamenávame však rast v sektore súkromnej zdravotnej starostlivosti, alebo komoditnom sektore. Naša stratégia vždy bude postavená na rozpoznaní strategickej príležitosti.
Karol Šebo ml., zástupca Chateau Modra v Českej republike
Aké boli vaše prvé kontakty so spoločnosťou?
Spolu s bratom reprezentujeme už 11. generáciu modranskej vinársko-vinohradníckej rodiny, takže prvé kontakty s vinárstvom sme absolvovali takpovediac od narodenia. Už ako malý chlapec som rád pomáhal starým rodičom pri práci vo vinici za ich domom. Táto práca ma natoľko bavila, že som všade rozprával, že keď budem veľký, budem vinohradníkom. Po tom, čo nám boli v rámci reštitúcií vrátené rodinné vinice, sa táto moja predstava stala veľmi reálnou. Otec sprvu podnikal ako SHR, čiže súkromne hospodáriaci roľník. Rastúca výmera viníc a výroba vína si celkom prirodzene vyžiadali založenie samostatnej firmy, ktorú sme nazvali Chateau Modra. Popri štúdiu na gymnáziu a neskôr na VŠ som vo firme pôsobil najmä brigádnicky cez letné prázdniny. Prešiel som si tak všetkými prácami, ktoré sú s vinohradníctvom spojené. Od strihania viniča, cez rôzne tzv. zelené práce až po oberačku.
Kedy ste si uvedomili, že chcete v rodinnej tradícii pokračovať?
Ako som už spomínal, vinohradníkom som chcel byť už ako malý chlapec. Otec toto moje nadšenie značne podporoval a pokračovať v rodinnej tradícii tak nebolo vecou dlhých úvah, ale skôr prirodzeného vývoja.
Čo je na rodinnom podnikaní najťažšie?
Pravdepodobne práve skutočnosť, že je nutné zladiť rodinné vzťahy, firemné kompetencie a pracovné úlohy. Pracovné veci sa tak určitým spôsobom neoddeliteľne prenášajú do osobných vzťahov v rámci rodiny. V ideálnom prípade sa všetci zainteresovaní členovia rodiny zhodnú na smerovaní a prioritách spoločnosti, ako aj na riešeniach konkrétnych problémov.
Najväčší prínos vášho otca?
Najviac zo všetkého v tom, že si začiatkom 90. rokov vytýčil našu dnešnú spoločnosť vybudovať a skutočne tento svoj zámer aj zrealizoval. Za rovnako dôležité považujem aj jeho nezlomné odhodlanie udržať rodinnú tradíciu sebarealizácie v tomto náročnom a konkurenčnom podnikaní – akým vinárstvo a vinohradníctvo nepochybne je.
Na čo ste obzvlášť hrdý?
Na množstvo čiastkových, no koncepčne zrealizovaných úloh a podujatí, ktoré potešili množstvo ľudí.
Porovnávajú vás s otcom?
Zatiaľ som sa s týmto fenoménom nestretol.
Aké bolo vaše najťažšie rozhodnutie v rámci rodinného podniku?
Náročných rozhodnutí už bolo a stále je množstvo. Rozhodnutia sú však u nás prijímané ako výsledok dlhších diskusií rodinných príslušníkov a vedenia celej spoločnosti. Tento prístup je jedným zo zvláštnych špecifík rodinného podniku.
Vychovávate si už tiež svojho nástupcu?
Syn Eduard (v rodokmeni už štvrtý Eduard v poradí – po línii piatich Jozefov) zatiaľ nemá ani tri roky, no darí sa mu vynikajúco. Hrozna sa nevie dojesť a v lete so mnou nadšene čistieval kmienky viničových sadeníc, takže s nástupníctvom to vyzerá byť na dobrej ceste. Dcérka Aurélia mala pred pár dňami šesť mesiacov a už sa začala zdarne a rýchlo plaziť. Či z nej jedného dňa vyrastie úspešná vinárka alebo nadviaže na šľachtiteľskú prácu docentky Pospíšilovej ukáže až čas.
Akú máte víziu do budúcnosti?
Veľkú budúcnosť vidím vo vínach zo slovenských novošľachtencov, ktorých vyšľachtenie sme významne financovali. Jedná sa o odrody ako Hron, Nitria, Dunaj, Váh alebo Ipeľ. V najbližších dvoch rokoch sa chystáme vysadiť niekoľko hektárov týchto skvostov slovenského vinohradníctva. Osobne v tomto čase pripravujem aj otvorenie viechy v areáli nášho Vinohradníckeho domu u Šebov na námestí v Modre. Domnievam sa, že ľudí by mohli osloviť výrobky z našej farmy vo vinohrade – ako sú napr. ovčí syr, slepačie vajíčka alebo mäso z mangalíc. Kombinácia kvalitného vína a pokrmov zo zdravých domácich výrobkov v priestoroch 300-ročného meštianskeho domu azda poteší každého hosťa.
Denisa Juhosová, spoločníčka Goldenwood
Aké boli vaše prvé kontakty so spoločnosťou?
Firmu založil môj otec, asi po roku som sa k nemu pridala. On nevedel jazyky, ktoré som ja ovládala, no on sa zase vyznal vo financiách, v obchodovaní a mal kontakty. Tak sme sa rozhodli to spojiť. Začali sme práve v najhoršom období v roku 2008, keď bola kríza veľmi silná. Celý rok som cestovala a hľadala klientov. V roku 2009 sa nám podarilo uchytiť si najväčších odberateľov drevenej dyhy v Európe. Dá sa povedať, že vtedy sme začali poriadne fungovať ako firma. Naše úlohy si delíme. Otec sa stará o projekty hlavne na Slovensku, Maďarsku a v Čechách. Venuje sa hlavne predaju luxusných parkiet a ja mám na starosti predaj drevených polotovarov vo veľkom po celej Európe.
Kedy ste si uvedomili, že chcete v rodinnej tradícii pokračovať?
Ako som spomínala, ten prvý rok bol veľmi ťažký a pochybnosti veľké. No ako sa firma rozbiehala a ja som cestovala čoraz viac (dva roky som fungovala z Číny), sa mi táto práca viac a viac páčila. A taktiež to, že som sa od otca naučila všetko, čo vedel z predchádzajúceho biznisu, ktorý mal, bolo veľké plus.
Čo je na rodinnom podnikaní najťažšie?
Najťažšie bolo pre mňa vybudovať si popri mojom otcovi meno. Keďže jeho všetci v našej branži poznajú a ctia si ho, musela som ukázať, že viem zamakať. Prvý rok ma brali ako otcovu dcérenku (ktorá ešte nevie presne čo chce). Čína ma naučila veľa a urobila zo mňa nového človeka. V našom odbore sú všetci hlavní a dôležití ľudia muži. Som jediná žena, ktorá robí v Európe tento veľkoobchod, a to je pre mňa cťou. Ale musela som sa predrať, aby ma „chlapi brali za svoju“.
Najväčší prínos vášho otca?
Jeho neobmedzené vedomosti a on celý ako osoba. Nemal to v živote ľahké, no vždy sa postavil na nohy a vybudoval ešte väčšie a lepšie veci. Naučil ma, ako sa učiť z chýb, a vlastne úplne za všetko, čo viem, a kým som, vďačím hlavne jemu.
Na čo ste obzvlášť hrdá?
Hlavne na tie dva roky pôsobenia v Číne. Bolo to veľmi ťažké. Nechceli ma ako ženu absolútne akceptovať. Mala som 24 rokov, keď som išla prvýkrát navštíviť potenciálnych dodávateľov. Cestovala som vždy sama a priznám sa, že prvýkrát som pustila aj slzu do vankúša. No po dvoch rokoch som ich mala vycvičených a všetci chlapi ma tam brali ako seberovnú. Som hrdá aj na to, že som sa naučila komunikovať aj s komplikovanými dodávateľmi, a že viem rýchlo reagovať a ovládať sa (čo je v našom odbore veľakrát tiež veľmi ťažké). Taktiež som hrdá na kontakty a vzťahy, ktoré sa mi podarili vybudovať za posledných 6 – 7 rokov.
Porovnávajú vás s otcom?
Myslím si, že nás porovnávali, no dnes si myslím, že vedia, že to čo robím, robím pomaly lepšie ako on (smiech). Zase vo svojom sektore (parkety) je môj otec rozhodne najlepší, myslím to aj regionálne.
Aké bolo vaše najťažšie rozhodnutie v rámci rodinného podniku?
Tých je ešte stále veľa. Mám pocit, že najťažšie ma ešte len čaká.
Vychovávate si už tiež svojho nástupcu?
Áno, jednu veľmi šikovnú slečnu už vychovávame pomaly, ale isto. Myslím si, že za rok sa nám celkom podarilo ju premeniť z krehkej žienky na silnú výpomoc, ktorou v našom odbore rozhodne treba byť.
Akú máte víziu do budúcnosti?
Tých vízii je veľa. Musím povedať, že tento rok bol od roku 2008 najťažší. Krízu u nás zase veľmi silno pociťujeme, ale Juhosovci nemajú v povahe vzdať sa, a bojujeme. No opäť začíname pociťovať zvýšenie objednávok a nových možností na spoluprácu, tak verím, že budúci rok bude silný a že sa situácia stabilizuje. Investujeme neustále do materiálu a do nových projektov, no najviac energie a času investujeme do toho, aby sme mali čo najviac práce a boli úspešní.
Alexander Rozin ml., marketinogvý riaditeľ Incheba
Aké boli vaše prvé kontakty so spoločnosťou?
Inchebu vnímam od útleho detstva, keď ešte sídlila v priestoroch bývalého PKO na ľavom brehu Dunaja. Otec tu začal pracovať v roku 1991 – to som mal len deväť. Už vtedy som prichádzal do kontaktu s výstavami, za čo vďačím otcovi. Práci sa odovzdal naplno – bolo preto pre nás ako rodinu prirodzené, že sme ho s maminou chodievali navštevovať. Firma sa stala miestom pracovného, ale aj rodinného života; miestom, kde som trávil voľné chvíle a ktoré sa postupne stalo súčasťou môjho sveta.
Kedy ste si uvedomili, že chcete v rodinnej tradícii pokračovať?
Tým, že som tu ako nezainteresovaný pozorovateľ strávil veľa času, zistil som, že výstavníctvo nie je monotónna a nezaujímavá
práca, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Naopak – ustavičný kontakt s ľuďmi, rôznorodosť, kreativita a neustála snaha posúvať sa vpred z výstavníctva robia prácu, ktorá ma dokázala osloviť. Rozhodnutie venovať sa tejto oblasti pre mňa vyplynulo akosi prirodzene a nepochybne zavážila aj vnútorná potreba robiť niektoré veci lepšie. Aj snaha neustále posúvať spoločnosť dopredu je to, čo ma na tejto práci baví.
Čo je na rodinnom podnikaní najťažšie?
Nevnímam to ako vyslovene rodinný podnik, ale ako modernú akciovú spoločnosť so silným zázemím. Nepochybne za to vďačíme aj našim zamestnancom, z ktorých viacerí pracujú pre Inchebu už desaťročia. Na druhej strane nám práca často zasahuje aj do súkromia. Nie je ničím výnimočným, keď pracovné záležitosti riešime s otcom vo voľnom čase doma a úprimne – nie vždy ma táto stránka „rodinného“ podnikania napĺňa spokojnosťou.
Najväčší prínos vášho otca?
Prínos môjho otca je nespochybniteľný a úplne zásadný. Dokázal pretransformovať bývalý podnik zahraničného obchodu (PZO) bez vlastného výstavného areálu, ktorý v čase jeho príchodu organizoval pár podujatí ročne na modernú akciovú spoločnosť. Obdivujem na ňom predovšetkým odhodlanie, vytrvalosť a pracovitosť. Okrem bežného pracovného týždňa je v práci v priemere aj každý tretí víkend, keď si tie víkendy za tie roky spočítame, naozaj ich nebolo málo – a úprimne, sám sa mu niekedy čudujem, že sa mu chce. Na čo ste obzvlášť hrdý? Ak by som mal poukázať na to, čo sa s mojím príchodom do spoločnosti zmenilo a za čo sa cítim byť spoluzodpovedný, bola by to zmena a intenzita v oblasti marketingu a komunikácie.
Porovnávajú vás s otcom?
Nemám pocit, že by som bol objektom porovnávania s mojím otcom zo strany iných ľudí, resp. tomu nevenujem pozornosť. Som presvedčený, že do určitej miery sa deti vždy porovnávajú so svojimi rodičmi a ak sa im nechcú vyrovnať, tak aspoň im nechcú spraviť hanbu. A podobne to vnímam aj ja, vyrovnať sa môjmu otcovi nie je jednoduché a spokojný sám so sebou v tomto smere zrejme nebudem nikdy, ale svoju prácu robím najlepšie ako viem a jeho výnimočnosť nevnímam ako hendikep,
skôr naopak, ako príležitosť dostať sa na jeho úroveň z hľadiska skúseností a celkovej rozhľadenosti.
Aké bolo najťažšie rozhodnutie v rodinnom podniku?
Mám šťastie, že na žiadne mimoriadne závažné rozhodnutie, ktoré by zmenilo fungovanie firmy, zatiaľ z mojej strany nebol dôvod. Niektoré neprichádzajú ľahko a verdikt padne až po dlhom zvažovaní všetkých pre a proti.
Vychovávate si už tiež svojho nástupcu?
V prvom rade, nemám pocit, že by som bol nástupcom svojho otca. Firmu nevnímam ako rodinný podnik, ale ako modernú otvorenú spoločnosť, kde má možnosť uspieť každý, kto preukáže potrebné odhodlanie. Pre mňa je podstatné, aby som svoju prácu robil najlepšie ako viem a to isté očakávam aj od svojich kolegov.
Akú máte víziu do budúcnosti?
Moja vízia je byť súčasťou stabilnej, moderne fungujúcej spoločnosti, ktorá si upevní svoje postavenie lídra v oblasti nielen výstavníctva, ale aj výnimočných eventov. Ako napríklad tri oficiálne návštevy amerického prezidenta nielen v Bratislave, ale aj v Budapešti a v Prahe, Svetová výstava psov, ktorá do Bratislavy pritiahla za jeden víkend desiatky tisíc návštevníkov z celého sveta.