Thierry Ebam je Afričan, ktorý na Slovensku pôsobí ako hudobník, maliar, herec a darca šťastia. Tento vždy vysmiaty umelec prežil časť detstva s pôvodnými Afričanmi v džungli. Odvtedy ignoruje čas i priestor. Jeho domov je zemeguľa a čas sú len ručičky na hodinkách. U nás objavil Afriku v Slovenkách, ktoré sú prirodzené ako Afričanky, v hudobníkoch, ktorí majú rytmus, a v deťoch, ktoré učí bubnovať. (perex)
Thierry Ebam je na Slovensku známy vďaka reggeae kapele Thierry and friends, ktorú založil pred piatimi rokmi. Mnohí ho poznajú aj z divadelných hier ako Rodinná slávnosť, ktorú momentálne hrá v Divadle Aréna v Bratislave, alebo Boj černocha so psami. Svoje všestranné umelecké schopnosti v sebe objavil už v útlom veku. "Ako dieťa som bol vychovaný v úplnej slobode. Každý v rodine robil to, čo sa mu páčilo, bez ohľadu na to, aký to bol druh aktivity alebo koľko záujmov mal. V staršom veku som zistil, že jednotlivé umelecké aktivity na seba nadväzujú."
Javisko je raj
Kresliť vedel už od malička, a keďže kreslenie súvisí s predstavivosťou, nemal problém s geometriou, analýzou či algebrou. "Tiež som rád spieval. Teda mám v sebe rytmus, tento rytmus potom viete premeniť na bubnovanie. Bubnovanie je rytmický tanec vnútri človeka. Všetci, ktorí bubnujú, by nemali mať problém s basovou gitarou, od ktorej je len krôčik ku klasickej gitare."
Thierry neskrýva, že pokiaľ človek má v sebe rytmus, má aj prejav -- javisko musí byť pre neho doslova raj. Sám o sebe tvrdí, že má talent na kreslenie aj spievanie, všetko ostatné charakterizuje už iba ako následky z toho plynúce.
Bubny a politika
Bubnovanie je pre Thierryho veľmi osobnou vecou. Vtedy ide z neho toľko energie, koľko by nevedela vyprodukovať ani jadrová elektráreň. Úsmev od ucha k uchu, telo v neustálom rytme a na hlave štyri poskakujúce dredy!
Bubnovanie dokonca považuje za duševný zážitok. A o bubne dokáže rozprávať siahodlhé ódy. "Je to nástroj ako nôž, bez ktorého sa nezaobídete. Podľa bubnovania sa dá o človeku povedať veľmi veľa. Pri bicích je to iné. Hráš na ne cez paličky a pedále. Ich zvuk je priemyselný, no zvuk perkusií je zvukom prírody. To, že v africkom lese nie sú ministerstvá, za to všetko môžu bubny. Ony robia poriadok za nich."
"Tu veľa roboty"
Thierry prišiel na Slovensko pred rokmi celkom náhodou. Tvrdí, že sa stal obeťou biznisu. "Moja krajina vám dala prírodné suroviny a vaša zase ponúkla študijné miesta v takých oblastiach, ktoré Afrika ako rozvojová krajina bude potrebovať. Po vyštudovaní sme mali byť perspektívou Afriky."
Výmenný obchod však nebol domyslený. O Afričanov, ktorých nalákali na super možnosti v Európe, sa napokon nikto nestaral, a dokonca ich žiadne pracovné miesta nečakali ani doma. Po vyštudovaní strednej školy ich slovenské úrady už neregistrovali, a preto Thierry a ďalší nemohli pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Thierry sa o to aj tak pokúsil a absolvoval prvé dva semestre, no pre zlyhanie úradov musel z univerzity odísť. Rozhodol sa však ostať na Slovensku. "Som degustátor. Povedal som si: Afriku už poznám, teraz bude zo mňa výskumný ústav a budem poznávať nepreskúmané. Veľa som cestoval, a to ešte za totality! Chcel som spoznať hlavne východnú Európu. Západnú Európu máme aj v Afrike, v každom väčšom meste. Videl som, že je tu veľa roboty, a preto som ostal."
Vtedy bez Afriky
Thierryho mestský život v "matrixe" sa po dvoch prázdninách na vidieku totálne zmenil. Z čiernej Európy, ako nazýva mestá, sa dostal na primitívny vidiek. Ako 14-ročný odišiel na letné prázdniny do lesa k pôvodným Afričanom. Spoznal tam skutočné hodnoty: lásku, prírodu, úctu, rovnosť a radosť z každého dňa.
Prestal vnímať čas aj priestor. "Tam som fakt zistil, že čas je zbytočnosť. Je zbytočné držať to v hlave. Veď nikomu nič neutečie." Na otázku -- Odkiaľ konkrétne pochádzaš? -- vám odpovie: "Zo strednej Afriky, kmeň Džem, podľa kmeňa mojej matky. Aj keď v Afrike sa deti začleňujú do kmeňov otcov, ja tieto patriarchálne členenia neriešim, lebo som vyrastal s mamou."
Skutočná filozofia jeho myslenia je však hlbšia. "Štáty a mestá v pôvodnej Afrike nikdy neboli. Krajina, ktorú jej pôvodní obyvatelia nazývali Ečiopia, teda v preklade niečo ako domov, nazvali ľudia zo Západu Afrika a nás Afričania. Etymologicky to znamená hrozné, strašné. A to preto, lebo tu žijú ľudia čiernej pleti, ktorí pre ľudí zo Západu neboli ani ľudia, ani opice. Vykorisťovali nás a zneužívali, lebo pre nich sme neboli ľudia. Neskôr nám dali hymnu, hranice a vlajku. Umelo podelili Afriku."
Včera, dnes a zajtra
Už to nebola Ečiopia, ale Afrika. Pre čas platí u Thierryho to isté. Afričania, u ktorých bol, jednoducho nemajú čas. Pre nich existuje dnes, zajtra a včera. Majú iné hodnoty a hodinky nepotrebujú. "Čas znamená, že si uvedomuješ, že tvoj otec je starší od teba a ty si mladší od neho. Vieš, že ráno sa zobudíš a je nový deň. Doobeda robíš veci, ktoré sa cez noc robiť nedajú, a naopak. Napríklad, ak sa dvaja dohodnú, že sa zajtra stretnú pri rieke, tak každý vie, že čas i miesto sú určené a sú presné. Ten, kto príde prvý, čaká na toho druhého." Všetci tvrdia, že africký vidiek je strašne zaostalý a musí sa mu pomôcť. Ebamu to však neuveriteľne hnevá, lebo to hovoria podľa neho ľudia, ktorí na vidieku nikdy neboli. Nevedia, že ľudia sú tam šťastní, aj keď nemajú tenisky alebo televíziu.
Nikto tam nikoho do ničoho nenúti, neexistuje súťaž, všetci sú si rovní a všetko plynie prirodzene.
"Ráno sa zobudíš, kedy ty chceš, vieš, že ostatní sú na plantážach a tie sú neďaleko. To nie je ako bývať v Trnave a chodiť do Bratislavy. Prídeš a zapojíš sa do práce. Ak sa ti nechce, tak nemusíš, ale ak by si neprišiel dva, tri dni, tak už povedia -- hop, tak ty len papáš a nerobíš. Pracovať s nimi je veľmi pekné, lebo ľudia sa počas práce spolu rozprávajú. Je to neuveriteľne prirodzené, byť tam s nimi a pracovať. Väčšinou sa vracajú spolu a rozprávajú sa. Prídu domov a majú siestu, papajú, rozprávajú sa alebo robia umenie, niečo vytvárajú, deti sa hrajú. Odrazu len počuješ, ako niekto bubnuje. Príde k nemu druhý a začne si niečo pospevovať. Postupne sa pridajú aj ostatní. Je to veľmi spontánne. Po troch hodinách žúrky idú spať."
Veľká rutina, veľká žúrka
V Afrike je každý deň "žúrka". Ľudia tam oslavujú každučký deň a nie je to pre nich rutina. Toto slovo ani nemajú v slovníku. Teda, ak by sme im povedali, že rutina je každý deň to isté, teda každý deň musia pracovať, žúrovať a starať sa o deti a je to niečo negatívne, povedia vám, že oni rutinu nemajú.
Ak im poviete to isté a dodáte, že je to pozitívne slovo, tak vám budú pritakávať -- my máme veľmi veľkú rutinu. "Každý, každý deň je žúrka. To nie je, ako keď Slovák povie -- ach, už štyri dni žúrujem -- a všetci sú z toho paf. Afričania sú v tom stále. Oni nikdy nepovedia -- joj, žúrujem už tridsať rokov."
Gagarin patrí všetkým
Úžasné bolo pre Thierryho jedávanie spoločne v kruhu. Nikto nesledoval, aký kus si kto vezme -- jedla bolo vždy nadostač.
"Raz sme jedli v kruhu a jeden z nás zbadal lietadlo. Vybehol zo stanu a začal kričať -- lietadlo, lietadlo! Všetci vybehli za ním, celá dedina od dieťaťa až po storočnú babku. Spoločne kričali -- lietadlo, lietadlo! Docestuj šťastne! Veľa šťastia! Fascinovala ich predstava, že ľudia dokázali vzlietnuť na nebo. Oni sa tešili z pokroku ľudstva. Nevnímajú to tak, že napríklad Gagarin bol prvý vo vesmíre, a teda iba Rusi majú prvenstvo."
Práve pri oslave si Thierry uvedomil, aké rozdielne svety v Afrike žijú. Vracal sa z vidieka domov a na letisku zbadal prilietať lietadlo, začal celý šťastný kričať -- lietadlo, lietadlo! Všetci sa naňho pozerali a ukazovali mu, aby bol ticho. Ako mohol byť ticho, keď ľudstvo vymyslelo stroj, ktorý vzlietne ako vták...
Keby mal Boh pohlavie...
Inšpirácia a energia sú pre všestranného umelca ženy, hudba a deti. Hudba mu dáva silu a deti radosť zo života, ženy inšpiráciu a duchovnú energiu.
Veľa chlapov si podľa Thierryho myslí, že keďže sú muži fyzicky silnejší, tak sú nadradení nad ženou. Pritom si neuvedomujú, že žene môžu ďakovať za život. "Deväť mesiacov sme s ňou papali a žili. Keby si tá žena povedala -- kašlem na to decko a spapám, čo chcem, tak by sme zomreli. Deväť mesiacov žijeme s ňou. Potom prídete do školy a všetci vám tam hovoria o chlapoch ako Napoleon či Hitler. Ak náhodou niečo spravíte jemne, tak ťa vysmejú, že nie si chlap, ale baba. Potom zistíš, že ženy sú bežne ponižované. Ako to môže byť, keď vďaka nej si prežil, vďaka žene si na svete? Žena je neskutočne silný tvor."
V Afrike ženy ostávajú počas bojov doma s deťmi. V stane sú po celý čas. Okolo lietajú bomby a strely. No podľa Thierryho africká žena nebude hystericky jačať, naopak, zabezpečí všetko -- deti, jedlo, bezpečie.
Na jednom mieste skoriguje všetko. "Chlapi sú vo vojne, bojujú, ale majú zbrane, premiestňujú sa a môžu sa skryť. Je sila, čo ženy dokážu! Ony mi dávajú to, že aj keby padali bomby, som tu stále. Keby niekto kričal a reval, tak ja budem v pohode. Keby mal mať Boh pohlavie, tak je určite žena."
Pravda o slovenských zadkoch
Slovenky sú vraj veľmi prirodzené rovnako ako Afričanky. Vraj miera prirodzenosti je najvyššia, akú Thierry v Európe videl.
V Afrike panuje niekoľko mýtov o beloškách, Európankách. Prvý, že nie sú prirodzené. Druhý, že nie sú familiárne. Tretí, že nemajú poriadne zadky.
Thierry sa však sám presvedčil, že je to len fáma a v skutočnosti je slovenská žena rovnaká ako africká.
"Keď vidím Slovenku, tak viem, že je to žena. Normálna Slovenka sa zobudí a je jedno, či spala tri dni, otvoríš oči a povieš wow! V západnej Európe, napríklad v Paríži, som videl veľa takých žien, ktoré mali štyridsať a vyzerali veľmi udržiavané, ale keby ste vzali kýbel vody a šup na ňu, tak sa zľaknete! V Afrike panuje mýtus, že belošky sú sebecké. Že ak ťa už jedna má rada, tak chce len teba. Tvoja rodina pre ňu neplatí. To, že si zoberieš belošku, to je ako rozlúčka s rodinou. A aj zadky majú! V Afrike každý vidí len zadky, zadky, zadky, no ja ich vidím aj tu. Slovenky sú krásne a prirodzené.