Slovák ako maďarská repa

Za Miškovcom stúpa asfaltová cesta do Bukových hôr. Tu, v nadmorskej výške asi 600 metrov, žijú v tvrdých podmienkach 300 rokov Slováci. Pôvodní sklárski robotníci v českých hutách sa vplyvom času a okolností preorientovali na drevorubačov, vápenkárov, uhliarov a hotelierov...

Rozbitá a neuveriteľne úzka asfaltka sa vinie medzi storočnými bukmi, hadí sa v nepriehľadných serpentínach a neustále stúpa. Skoro sa nechce veriť, že po tejto ceste denne jazdia okrem množstva osobných aut aj autobusy. Z najodľahlejších slovenských viesok v horách dopravujú slovenských horalov do roboty a škôl v Miškovci so železnou pravidelnosťou.
Po niekoľkých minútach krkolomnej jazdy z bukového porastu vystupujú prvé horské viesky: Bukkszentlászló, Bukkszentkereszt, Bukkaranyos... Voľakedy rýdzo slovenské dediny - Nová Huta, Stará Huta, slovenské názvy ostatných dedín si už skoro nikto nepamätá. Dávno zmizli zo zemského povrchu alebo splynuli s maďarskými dedinami.
Nikde nevidieť žiadny slovenský nápis, nepočuť slovenské slovo, nič, čo by pripomínalo prítomnosť Slovákov v Bukových horách.

Nehovoria, iba rozumejú
A predsa niečo. V malých krčmičkách na malých námestiach horských viesok sa čapuje Zlatý bažant. Pokúšam sa teda o nemožné. Dohovoriť sa s tunajšími Slovákmi po slovensky. Ani po niekoľkých rundách sa našim rozhovorom nedarí. Starší chlapi sa búchajú do pŕs a tvrdia, že sú Slováci. Tvrdia síce, že rozumejú po slovensky, len zabudli hovoriť.
Medzi končiarmi Bukových hôr, vo výške asi 800 metrov nad morom, je ukrytá slovenská dedinka Répáshuta. Niečo ako kultúrne stredisko maďarských Slovákov v Bukových horách.
Na informačnej tabuli sa skvie dokonca aj pôvodný názov dediny Répášska Huta. Slovenské tabule visia na obecnom dome, základnej škole aj kultúrnom dome. Horská vieska s asi 550 obyvateľmi je pomenovaná po istom lesníkovi Répášovi. Dnes nikto v dedine netuší, či bol lesník Slovák alebo Maďar. Prvá písomná zmienka o dedinke je z roku 1789, keď si tu Slováci so susedných dedín začali stavať nové domy.
"Predtým žili v Novej Hute, kde pracovali ako sklárski robotníci, keď fabrika zanikla, presťahovali sa sem," hovorí miestny kronikár. Tu začali páliť drevené uhlie a vápno, ktoré rozvážali po celom Maďarsku a občas sa ocitli aj na Slovensku.

Zmena je život
Starosta dediny Antal Mátrai je Slovák a potomok lesných robotníkov, tak, ako asi 90 percent dedinčanov. V starostovskom kresle sedí už takmer 20 rokov.
Okrem toho, že je prvým mužom v Répášskej Hute, poskytuje turistom aj ubytovanie. Ako niekoľko ďalších Slovákov v dedine, ktorí si to môžu dovoliť. Pred desiatimi rokmi totiž Maďari vyhlásili sídlo Slovákov - Bukové hory, za svoj národný park, obmedzili v ňom ťažbu a spracovanie dreva, vápenca - zopár miestnych sa odvtedy zmenilo na hotelierov, majiteľov reštaurácií, kuchárov a čašníkov.
Na víkendy totiž prichádzajú do hôr turisti z celého Maďarska. Slovák je učenlivý, priúča sa v službách. Za 10 až 30 eur je možné prespať, za rovnakú sumu sa možno dosýta najesť. Turistov síce nie je veľa, ale domácim to na prilepšenie stačí. Väčšina z nich aj tak ešte stále lopotí v horách.
Prvý muž v slovenskej dedine nevie dobre po slovensky, hovorí, že večer sa uvidíme - potom sa na dva dni stratil nevedno kam...

Tri dni a tri noci
János Telekes je jeden z mála slovenských vápenkárov, ktorý sa stále živí pálením vápna v horách. Vápno pálil už jeho dedo, otec, dokonca donedávna aj mama Eržika. János však už dávno nepracuje na svojom. Vápno páli pre Gejzu Furedyho, pravdepodobne posledného vápenkára v Bukových horách, ktorý si tvrdohlavo ide za svojím.
Jeho šiesti zamestnanci ťažia drevo, lámu vápenec, stavajú vápenkárske pece, vo dne v noci do nich prikladajú bukové drevo a túžobne očakávajú, kedy sa vápenec začne "zliepať". Vtedy je vápno vypálené. Potom deň nechávajú pec chladnúť... Vtedy si môže vápenkár pospať aj vypiť si.
János prikladá do pece polená už tretí deň, tvár sa mu červenkasto leskne ako oheň v peci a po tvári mu stekajú potôčiky ružovkastého potu. Udržať v peci teplotu asi 1 200 stupňov, tri dni a tri noci, je nadľudská práca. Náš vápenkár už tri noci poriadne nespal, bojí sa, že by pec vychladla a niekoľkodňová práca by vyšla navnivoč. Nedávno zaspala lesná inžinierka, ktorá si chcela napáliť uhlie na stavbu svojho domu - potom bola na posmech celej rodine.

"Daj pivo"
János je Slovák po ako repa, po slovensky však nevie ani slovo, iba sa usmieva. Keď ho chcem fotografovať pri lopote, s úsmevom požiadal: "Daj pivo." To bola jediná veta, ktorej som rozumel aj ja, aj János.
Tento muž si zarába na živobytie ako jeho predkovia pred 300 rokov dozadu, jeho fotografia pri pálení vápna bude možno posledná. Slovenskí uhliari z Bukových hôr už odišli, János vie, že na rade sú vápenkári.
Slovenskí vápenkári totiž už niekoľko rokov nemôžu ťažiť drevo a vápenec v národnom parku, vozia ich až z 80-kilometrovej vzdialenosti, čím sa náklady na výrobu zvyšujú.
Starootcovským remeslám zvoní umieračik: János mávol rukou a zapálil si cigaretu...

Lacnejší Rumuni
Večer prišiel na terénnom aute do hory aj majiteľ pece Gejza Furedy, pravdepodobne posledný vápenkár v Bukových horách. Koníka, s ktorými vozil vypálené vápno po okolitých dedinách jeho otec do Miškovca a Budapešti, Gejza vymenil za terénne autá, jeden nákladniak a traktor. Majiteľ pece hovorí, že časy sa menia. Bohužiaľ, k horšiemu. "Je zle, treba veľa robiť a pláca je neistá. Trhy obsadili rumunskí uhliari a vápenkári, predávajú lacnejšie, pretože majú nižšie náklady na výrobu."
Gejza Furedy zamestnáva sezónne niekoľko vápenkárov z Répášskej Huty, musí im platiť, aj keď vápno nepredá. Aj preto je, možno od prírody, voči každému prišelcovi do Bukových hôr nedôverčivý.
Do hôr totiž chodia nielen turisti, ale aj profesionálni zlodeji. Počkajú, kým Slováci vypália vápno alebo drevené uhlie, a potom ho bohapusto ukradnú. Uhliari a vápenkári to zažili už niekoľkokrát a vôbec im pritom nebolo do smiechu.

Koniec Slovákov
Večer mi v krčme hovorí István Matrai, ktorý robil dva roky v Dubnici nad Váhom, že je murár a prekladateľ. Je hrdý, že je murár, ktorý pomáhal stavať Budapešť aj Slovensko. Hovorí, že murár sa len tak vo svete nestratí - vždy je čo budovať alebo búrať.
"Teraz je pre Slovákov v horách ťažký život, pretože už neposkytujú dostatok obživy drevorubačom, uhliarom ani vápenkárom," hovorí István. "Pred desiatimi rokmi sa týmto remeslám venovali aj mladé rodiny, hora ich však už nevládala uživiť, tak odišli za prácou do Miškovca." Ostatní chlap v krčme prikyvujú.
Učiteľka slovenčiny v miestnej základnej škole Valika Petöfi si dokonca myslí, že to znamená koniec ich rodnej viesky, takisto miestnych slovenských usadlíkov. "Podobne zanikli aj ostatné horské dedinky v Bukových horách," hovorí lámanou slovenčinou.
Časy, keď chodilo do slovenskej školy v obci vyše 100 detí, už pominuli. Teraz navštevuje školu už len asi 30 detí. Slovenčinu sa učia len štyri hodiny týždenne. "To nestačí. Po maďarsky a anglicky vedia lepšie ako po slovensky," vzdychá učiteľka.
Slovenčina v slovenskej škole je nepovinný jazyk. Okrem toho slovenské deti chodia do vyšších ročníkov do školy v susednej dedine Bukkszentkereszt, bývalej slovenskej dediny Nová Huta, kde po slovensky skoro nikto nehovorí.
Navyše slovenské deti takmer vôbec nechodia študovať na Slovensko, ako to robia chorvátski, srbskí alebo rumunskí Slováci, ale do Miškovca alebo do Budapešti, kde sa zdokonaľujú v anglickom a nemeckom jazyku. Vo svojom rodnom jazyku vedia sotva pozdraviť.

Čo doniesol Dzurinda
"Nezabúdame na vlasť našich predkov," hľadá vhodné slová neskoršie Cila Petöfi, tiež učiteľka a umelecká vedúca miestneho folklórneho súboru Bukovinka a medzitým dovára nedeľný obed. Deti občas chodia na folklórne slávnosti do Sedlíska pri Vranove, zatancujú v štylizovaných krojoch, ktoré sú tak trocha maďarské aj slovenské, zaspievajú a vrátia sa domov.
Zájazdy na Slovensko im sprostredkúvala Matica slovenská. V miestnej knižnici je aj dostatok slovenských kníh, ktoré však nikto nečíta. Zabezpečila ich dávnejšie župná knižnica v Miškovci v spoluprácu s Maticou slovenskou. Ani tieto dve inštitúcie už dnes nespolupracujú, keďže o slovenské knihy nie je záujem.
Šťastie, že občas zavíta do Répášskej Huty aj predstaviteľ slovenskej vlády. Na námestí sa zvrtne, podebatuje so starostom Matraiom a náhodným okoloidúcim (ak vie po slovensky) a odíde domov. Po poslednej návšteve Mikuláša Dzurindu slovenská vláda pomohla pri stavbe obecného domu. Je v ňom hádzanárske ihrisko, niekoľko prázdnych miestností a upratovačka, ktorá nevie ani slovko po slovensky.

Omen nomen
Kto si chce však v Répášskej Hute s chuťou pohovoriť po slovensky, určite by nemal obísť Karola Orliczkého. Bývalý riaditeľ školy je asi jediný, kto si po druhej svetovej vojne nepomaďarčil meno ani priezvisko a obstojne hovorí po slovensky. Možno preto, že číta slovenské Ľudové noviny, vychádzajúce v Budapešti.
Orliczki hovorí, že niekedy v roku 1947 sa slovenské priezviská menili na Furedy, Mátrai alebo Petöfi... S podobnými menami sa možno stretnúť na každom kroku, po starých slovenských menám a priezviskách nezostalo ani stopy.
"Nikto nikoho nenútil, bola taká možnosť, využili ju," hovorí Karol Orlizcki. Potom mávne rukou. "Vtedy v tom bola troška aj politika."
V celej slovenskej dedine si jediný jeho otec nezmenil priezvisko.
Už vtedy si totiž v priezvisku písal "cz" a namiesto ypsilonu mäkké "i" na konci. Každému sa zdalo meno dostatočne maďarské.
Karol Orliczki sa však usmieva. Jeho predkovia prišli kdesi od Ostravy a v rodokmeni objavil dokonca poľské korene.
Paradox, Karol Orliczki, možno Moravák a možno Poliak, možno Slovák, si zachoval ľubozvučnú slovenčinu.

Nevinné víno
Štyridsať kilometrov od Répášskej Huty má Karol vinohrad. Pár kĺčov, hrozno je však sladké a víno sa priam roztápa na jazyku. Keď ho popíja, hovorí so svojou manželkou, prirodzene, po maďarsky. Ako každý Slovák so svojou slovenskou manželkou . Majú to jednoducho v krvi a víno je v tom nevinne,.
"My tu nemáme národnostne trenice, ako vy na Slovensku," usmieva sa medzi dúškami vína. Potom vysvetľuje: "Najbližšia dedina od Répášskej Huty je 14 kilometrov, zachovali sme si tu malé Slovensko, pretože sme izolovaní."
Nasledujúci deň sa túlam po okolitých dedinách. Ešte prednedávnom v nich žili Slováci. Zostali po nich len vyhasnuté vápenkárske pece...

Slováci v Maďarsku vymierajú
V Maďarsku v čase Uhorska žilo 630-tisíc Slovákov, dnes ich je asi 10-tisíc. Slovenská samospráva hovorí o 100-tisíc Slovákov. Ide len o "Maďarov, hovoriacich po slovensky".

Malé slovenské, väčšie maďarské
Maďarskí Slováci žijú roztrúsení v okolí Sarvaša, Békešskej Čaby, v Novom Meste pod Šiatorom (Sátoraljaújhely) a Miškovca. Absolvujú slovenské základne školy, neskoršie maďarské stredne a vysoké školy.

Minirozhovor
Slováci v Maďarsku sú prispôsobiví
Karol Orliczki, slovenský učiteľ na dôchodku pre HN:

Je výhodné pre Slováka žiť v Maďarsku ako Slovák?
Ťažko odpovedať. Niektoré národnostné základné školy v Maďarsku napríklad dostávajú od štátu vyšší príspevok ako maďarské školy. To je výhoda, vďaka ktorej národnostné školy prežívajú toto ťažké obdobie. Slovenská samospráva, ktorá školy financovala, by nemala peniaze na ich prevádzkovanie a museli by zaniknúť.
Slováci však tvorili v Maďarsku ešte nedávno asi 100-tisícovú menšinu. Dnes sa ich počet niekoľkonásobne znížil. Asimilujú sa?
Slováci nie sú vystavení asimilačným tlakom, sú len prispôsobiví a cítia sa v prvom rade štátnymi príslušníkmi Maďarska, až potom nasleduje všetko ostatné. Mnohí si však ponechali slovenskú národnosť a pýšia sa ňou...
Ale nevedia po slovensky...
To môže byť iba prvý dojem. Všetci starší ľudia hovoria medzi sebou stále po slovensky a mladí sa učia po slovensky doma aj v škole. Problém nastáva až po tom, keď mládež odchádza na stredné a vysoké školy do Miškovca a Budapešti. Tam svoj jazyk postupne strácajú. Keď sa však vrátia domov, opäť sa učia hovoriť po slovensky.
Znamená to teda, že Slováci v Bukových horách prežijú?
Nielen v Bukových horách, ale aj Pilišských horách a na Dolnej zemi. Zachovávame si svoj jazyk, kultúru, zvyky - v Répášskej Hute máme spevokol a dva tanečné súbory, cestujeme na folklórne slávnosti na Slovensko, máme družbu so slovenskými dedinami... Okrem toho máme možnosť počúvať slovenské rádio a tiež televíziu.
Répášska Huta sa nachádza v srdci Národného parku Bukové hory. Hovorí sa, že park "pochová" zvyšok Slovákov v tejto oblasti...
Zriadenie parku v oblasti našim ľuďom poriadne sťažilo život a zatiaľ nič pozitívne neprinieslo, len sprísnili alebo zakázali ťažbu dreva a vápenca. Postaviť dom v dedine alebo na okolí je už takmer nemožné. Aj v dôsledku toho sme stratili prácu, ktorou sa živili stáročia naši predkovia. Neznamená to, že sa stratíme aj my. Sme prispôsobiví.