Sovieti nazývali mesto Šamarchalovka alebo malá Moskva. Napriek tomu, že sa nachádzalo kúsok od Zvolena, 20 rokov v ňom vládlo sovietske ministerstvo obrany, platili sovietske zákony a úradným jazykom bola ruština. Malý Sovietsky zväz. Dôstojníci s rodinami si v ňom však žili ako v Amerike.
Na betónovom múre pred vojenským kultúrnym domom, mimochodom, najväčším na Slovensku (do hlavnej sály sa zmestilo 3-tisíc vojakov), salutuje sovietsky tankista. Od chvíle, keď ho na múr namaľoval sovietsky angažovaný insitný umelec, prešli minimálne dve desaťročia. Aj dnes však vojak pôsobí, že o sekundu nasadne na svoj tank a vyrazí na bojové pole položiť život za svoju vlasť a rodinu v ktorejkoľvek krajine sveta.
Štát v štáte
Kultúrny dom, do ktorého asi 7-tisíc sovietskych vojakov Irkutsko-pinskej divízie, "dočasne“ umiestnených vo Vojenskom výcvikovom priestore Lešť, chodili každý týždeň zabávať československí a sovietski umelci, je schátraný a takmer celý rozkradnutý.
"Nezničili ho sovietski vojaci, keď odchádzali, ale naši ľudia,“ upozorňuje bývalý náčelník štábu Vojenského výcvikového priestoru Lešť Michal Červenák. "Kradli všetko, čo videli, povylamovali dvere, okná, dokonca brali aj nábytok a drevené obloženie zo stien.“
Podobne dopadli aj ostatné objekty, ktoré slúžili vyše 20 rokov sovietskej armáde v Lešti. Po jej odchode bol vojenský priestor istý čas bez ochrany, aj neskoršie ho strážna jednotka chránila pred chamtivcami z okolia len naoko. Armáda totiž nemala prostriedky na ochranu svojho majetku, rozprestierajúcom sa na ploche vyše 14 600 hektárov.
S bývalým náčelníkom štábu Michalom Červenákom a vojenským logistom Viliamom Bodnárom, ktorý v tom čase pôsobil v Lešti tiež v rôznych funkciách, vstupujem do vojenských objektov. Ešte donedávna strážili všetky hlavné vchody sovietski samopalníci a každého prichodiaceho prísne kontrolovali pod zámienkou, že strážia "len“ svoje posádky. V skutočnosti strážili celý objekt. Ten bol až do odchodu sovietskych vojakov v lete 1991 dobre fungujúci štát v štáte. Bez súhlasu ruskej armády sa do priestoru, v ktorom pôsobila jedna z najbojaschopnejších armád v Európe, nemohla vstúpiť ani noha. Dnes tu po nich zostalo asi 180 budov - hangáre, tankové garáže, sklady paliva, ubytovne pre radových vojakov, svojrázne mestečko a protitankové zátarasy. Až na zátarasy všetko je v dezolátnom stave a rozkradnuté.
Veteráni z Afganistanu
Pri ceste vedúcej k tankovým garážam stojí staručký tank T-34 zarastený burinou. Hlaveň má stále namierenú mierne na západ. Všade okolo nepredstaviteľná spúšť a burina siahajúca dospelému mužovi po kolená, na každom kroku rozvalina.
"Keď Rusi opustili priestor, nechali sme ho schátrať, “ smutne konštatuje Červenák. Stúpame po ceste vyššie. Po oboch stranách ju lemujú nízke stavby - bývalé ubytovne pre vojakov. Sú ešte pomerne zachovalé. Bývali v nich radoví vojaci tankového práporu, príslušníci raketového vojska, motostrelci, ba aj členovia špeciálnych jednotiek - červené barety.
"V tom čase to bola najlepšia vycvičená armáda v Európe, ,vojnu‘ nacvičovali 20 dní v mesiaci,“ tvrdí bývalý náčelník štábu.
Príslušníci červených bariet prichádzali na Slovensko z Afganistanu a hlboko v lesoch sa modlili, aby sa do neho nikdy nevrátili. Vtedajší veliteľ Vojenského výcvikového strediska Vladislav Cálik hovorí, že s príslušníkmi elitných jednotiek neboli nikdy problémy.
"Boli šťastní, že sa dostali z afganského pekla do bezpečia, ak by niečo vyparatili, hrozilo, že by sa museli vrátiť,“ hovorí. Slovenského veliteľa však šokovala nesmierna šikana v ruskej armáde. Hovorí, že vojaci sa navzájom šikanovali podľa svojho vierovyznania a národnosti. Sovietski "aziati“ vždy ťahali za kratší koniec.
"Tu sa riadili heslom Ty čort, ty nie Rus. Čort bol každý, kto nemal ruskú národnosť,“ vysvetľuje Cálik. Aj dezercie vojakov boli na dennom poriadku. Niektorých chytili a poslali na prevýchovu domov, mnohých utečencov však v okolitých lesoch nikdy nenašli.
Na pivo do Moskvy
Stojíme pri železnom plote, ktorý oddeľuje zakázané mesto od ostatných objektov vo vojenskom priestore. Medzi stromami sa k oblohe vypínajú nevysoké biele paneláky. Do ulíc mesta sa obyčajný smrteľník nedostane ani dve desaťročia po odchode sovietskych vojsk. Na vstup treba povolenie od príslušného úradu.
"Chodili sme tam bežne na pivo,“ šibalsky sa usmieva Červenák. Alkohol a cigarety tu boli omnoho lacnejšie ako v slovenských obchodoch. "My sme mali umožnený vstup do mesta, s mnohými dôstojníkmi sme boli priatelia,“ vysvetľuje pomery. Potom napriahne ruku smerom k ruským panelákom. "Aha, tam bol hlavný vchod do mesta.“ Bránu strážili tiež ozbrojenci, bez ich vedomia neprenikla ani myš.
Bývalý náčelník štábu hovorí, že v tamojšom magazíne bolo možné kúpiť aj nedostatkový tovar, o akom sa nikomu na Slovensku, ale ani v Sovietskom zväze nesnívalo. Do sovietskeho mestečka uprostred slovenských hôr chodila pravidelne "autolavka“ - pojazdná predajňa s nedostatkovým tovarom, ale tiež s kvalitnou ruskou vodkou alebo českým pivom. Sovietska generalita malo záujem, aby jej dôstojníci boli spokojní. Veď Slovensko okupovali za odmenu, napríklad v Nemecku sa im žilo podstatne horšie.
V malej Moskve bola tiež materská škôlka, základná škola od 1. po 6. ročník a dôstojnícka kaviareň. Všetko, čo vojaci potrebovali. Viliam Bodnár si spomína, že sovietsky dôstojník dostával okrem svojho platu, ktorý mu ukladali na účet v ZSSR, aj vreckové vo výške 200 rubľov mesačne pre život na Slovensku. Napriek tomu, že oficiálny kurz rubľa voči korune bol 1 k 10, na čiernom trhu ho Sovieti predávali aj po 19 korún. K tomu vraj treba prirátať ešte peniaze za predaj vojenského paliva, masla a cigariet. Žiadny div, že mnohým sa ani veľmi nechcelo zo Slovenska domov.
Plnili rozkaz
V panelákovom mestečku žilo asi 620 ruských dôstojníkov s manželkami a deťmi. Prichádzali obyčajne na 5 rokov, potom prišiel rozkaz a putovali domov alebo do inej bratskej krajiny. Najčastejšie do východného Nemecka.
"My sme si s nimi vychádzali úplne normálne, boli to obyčajní vojaci, nikto z nich nemal na výber. Ako vojaci museli splniť rozkaz,“ spomína Viliam Bodnár.
Keď sa Sovietom na Slovensku naplnil čas, nestačili si zo svojho dočasného domova nič zobrať. Iba narýchlo rozpredali pohonné látky a za utŕžené peniaze poskupovali po okolí všetky Žigulíky a Moskviče. Pri lúčení vraj padali aj slzy.
"Vojakom sa neodchádzalo ľahko,“ prezrádza vtedajší veliteľ Vladislav Cálik. "Nikto z nich nevedel, kde ho prevelia, mnohí obsadili uvoľnené kasárne v okolí Černobyľu.“
Komu sa neušlo miesto v kasárňach, musel sa uskromniť aj na niekoľko rokov len s vojenským stanom. Sovietska vláda si očividne zo svojich navrátených služobníkov mieru nerobila ťažkú hlavu. O šťastí môže hovoriť gardový major Vladimír Klimov, ktorého na Slovensko prevelili z Azerbajdžanu. Vtedy ani poriadne nevedel, kam sa sťahuje, rovnako ako o niekoľko rokov neskoršie, keď ho odvelili zo Slovenska do vlasti.
"Dostali sme ,umiestenku‘ v ukrajinskom meste Čerkusy,“ spomína jeho dcéra Natália. Niekoľko rokov žila 4-členná rodina ruského dôstojníka doslova na kufroch. Vo vojenskom byte im pridelili jednu izbu. Nataša sa o 10 rokov neskoršie presťahovala na Slovensko do Pliešoviec. Slovenský dôstojník totiž pozval rodinu ruského dôstojníka na svadbu svojho kolegu. Nataša, vtedy 23-ročné dievča, si o niekoľko mesiacov zobrala za muža ženíchovho brata. A žije na Slovensku dodnes, aj keď ju občas prezývajú okupantka...
| Prečítajte si aj: |
| August ´68 v skratke 4. – 6. februára 1967 25. – 26. mája 1967 Celý článok >> |