Odohral posledné predstavenie činohry v Hviezdoslavovom divadle a pokrstil novú budovu Slovenského národného divadla. Možno si dokonca zahrá v pokračovaní úspešného seriálu Nemocnica na okraji mesta. 83- ročný Ladislav Chudík sa v živote nevzdáva, napriek tomu, že tvrdí: "Svoje poslanie na zemi som splnil."
Vonku je v týchto dňoch horúčava. Ako trávite leto?
- Toto obdobie je pre mňa dosť namáhavé, pretože aj včera hovorili, že je 34,3 stupňa Celsia, čo patrí medzi najteplejšie dni. My bývame v Petržalke, ja to meriam - som taký štatistik. Zistil som, že popoludní to bolo 33 stupňov, a to je ešte horšie ako deň predtým. Kto má 83 rokov a prekonal choroby, z ktorých niektoré sa nedajú nejakým spôsobom doliečiť... Nemáme to ľahké ako seniori.
Najnovšia správa, ktorá o vás prešla médiami, je, že ste sa rozhodli nakrúcať pokračovanie seriálu Nemocnica na okraji mesta, čo ste pôvodne odmietli. Prečo tá zmena?
- To je ale mylná informácia. Asi pred rokom som dostal list od autorky, ktorá písala scenár ďalšieho pokračovania, v ktorom bola ponuka s otázkou, či by som mohol pokračovať v svojej postave a dokonca vo väčšom zábere, ako doteraz v poslednom nadstavení. Odpísal som priznanie človeka, ktorý bol v tej dobe na začiatku rekonvalescencie, nepovedal som ani áno, ani nie, ale opísal pravdivo svoje vtedajšie biedne sily a choroby, vtedy som nevedel a nemal istotu, či mi bude lepšie...do budúcnosti sa starému človeku ťažko háda. Na základe môjho vtedajšieho priznania to asi vzdali, a keďže už ďalej neodpovedali, prijali to zrejme ako vysvetlenie, prečo nebudem vládať.
Ako potom vznikol tento omyl?
- Ja som sa predsa len vrátil do divadla, odohral som už štyrikrát predstavenie Tančiarne, zakončil som aj sezónu. Z toho vydedukovali, že by som nakoniec asi bol schopný zahrať toho starého človeka. Som približne v takom veku, ktorý by bývalý primár Sova približne teraz dosiahol. Dohodlo sa, že by som mal účinkovať, ale scenár ešte nemám. >
Neviete teda ani približne, kedy a kde sa bude nakrúcať?
- Nie. Medzitým je ticho a ja som tiež ticho, takže ja len čítam noviny a dozvedám sa od vás, že o tom niečo viete, ale ja zatiaľ ďalšie pokračovanie nemám. Keď mi tú úlohu ponúkali, tak pani autorka chcela vytvoriť motív, ktorý by spájal predstaviteľku ortopédky Alžbety Elišku Balzerovou so mnou, ako starým Sovom. Nemalo to byť len také okrajové, ale teraz netuším, ako to bude..
Ste potom asi dosť v neistote, keď ani neviete, kedy vám dajú scenár...
- (Smiech) Tak. Napíšte, aký je aktuálny stav.
Zdá sa však, že napriek tomu sa na nakrúcanie tešíte...
- Nerád by som sa dostal do takej situácie, že by som kývol a odrazu by sa ukázalo, že som na tom horšie fyzicky, ako si pripúšťam. Nechcel by som robiť zo seba človeka, ktorý sa preceňuje. V tom zmysle je to háklivé, preto som aj vtedy autorke Lucii Konášovej opísal otvorene môj zdravotný stav v liste, aby nepočítala s mojou dlhodobou účasťou v seriáli.
Hrali ste množstvo postáv, ale ľuďom ste utkveli v pamäti práve ako doktor Sova. Čo pre vás táto postava znamenala?
- Pre mňa to bolo obrovské prekvapenie, pretože ja som tam nemal hrať. To bol záskok za Karola Högera, ktorý umrel na začiatku nakrúcania. Nakrútil jednu pätinu postavy primára Sovy a dostal infarkt. Bol to môj veľký kamarát, rozumeli sme si. Po jeho smrti chceli projekt zastaviť, náhrada za Högera , to sa zdalo nemožné. Potom však začali uvažovať o záskoku a hľadali. A prišli aj na mňa. Čo keby ste sa na to dali, hovorili mi. Bolo tam dobré obsadenie, dobrý režisér. Schválili ma aj naši, pretože to nebola pochybná vec alebo béčko. Seriál sa inak považoval za béčko.
Zmenila vám Nemocnica na okraji mesta život?
- Zmenilo to veľa, lebo ja som sa dostal do toho ako záskok. A musel som drieť a doháňať svojich kolegov. Ale takúto prácu som potreboval aj v rámci môjho občianskeho ja, pretože som mal vtedy komplikácie manželské, so súdmi, takže som bol v štádiu, kedy som sa radil u dvoch psychiatrov. Jeden doma v Bratislave a jeden v Prahe. Keď som si hovoril, veď to je precenenie, ja na to nestačím, tak môj kamarát, doktor Miroslav Plzák, ma vtedy prinútil - a bude to liečba šokom. Šok znamenal prácu. Odsťahoval som sa dočasne z Bratislavy, ale cestoval som na predstavenia. V júli som mal za sebou 24 letov medzi Bratislavou a Prahou. Pre mňa to bola liečba prácou, ani som netušil, že z toho vznikne velikánsky úspech.
Seriál vtedy vysielali aj mimo Československa, vo veľkej časti Európy, dokonca až v Číne či na Kube. Mali ste ohlasy aj z týchto krajín?
- Pol Európy, Sovietsky zväz, Čína, Kuba - vyše pol miliardy divákov. Nemal som žiaden list od fanúšika z Číny ani z Kuby.
Nedávno ste oslávili 83. narodeniny a zároveň aj 150. reprízu Tančiarne, jediného predstavenia, v ktorom momentálne účinkujete. Ako ste vôbec prežívali návrat na javisko po dvoch rokoch?
- Ťažko. Ja som chcel absolvovať rozlúčku s Hviezdoslavovým divadlom, to bolo 148. predstavenie a moje prvé po chorobe. Potom som hral 149. pri otvorení novej budovy Slovenského národného divadla - bol som teda súčasťou tých, ktorí niesli štafetu. Bolo to úžasné, a keď som to dohral, tak som bol zničený, že som si hovoril, svoje poslanie na zemi som splnil a ležal ako drevo. Viac ma to zobralo, ako som rátal, a to ma teraz umára, keď zisťujem, že nie som na tom bohvieako. Ale idem do toho, šiel som aj do tej 150. reprízy.
So 151. reprízou ste boli pred vyše týždňom v zahraničí, v Brne...
- To bola veľká slávnosť. Diváci boli úžasní. Bol som na konci taký dojatý, že som ukázal hore vztýčeným palcom poďakovanie. V Česku to vzbudilo smiech, pretože im to asi evokovalo Topolánkov prostredný prst (vulgárne gesto českého premiéra v parlamente - pozn. red), čo je akože hanba. Odo mňa to však bola veľká vďaka. Ja som to chcel ukázať ako pilot, keď sa pozerá, že mu ukazujú povolenie k štartu a šťastný let..
V jednom momente v predstavení Tančiarne si na javisku zapálite cigaretu. Všetci na scéne stíchnu, iba vy si z nej poťahujete. Čo vám v tej chvíli preblesne hlavou?
- Pán Kelner, ktorý tam stojí pri roku 1968, keď nás obsadili naše spriatelené armády na čele so Sovietskym zväzom, to je situácia, keď spieva symbolicky Kryl svoju pieseň. Ja tam v tej chvíli reprezentujem ľudí, ktorých to najviac postihlo. Môže to byť intelektuál, človek politik, Dubček, básnik, ten alebo onen, títo ľudia nedbajú o to, že sa nemá fajčiť, sú rozrušení a okamžitú pomoc hľadajú v cigarete, skrývajúc ju v dlani. Na konci, v závere predstavenia, fajčí Kelner, ktorý pokojne oddychuje po práci, vníma, že zasa skončil jeden deň a a myslí na to, čo bolo. Čo sa týka toho fajčenia, musím si predtým ako prípravu dať cigaretu, aby som si zvykol, aby sa mi na scéne nezatočila hlava.
Hoci sa v inscenácii nerozpráva, emócie a dejiny celého 20. storočia herci vyjadrujú pohybom a mimikou tváre. Ostatné postavy sa v charakteroch menia, iba vy, ako čašník, ostávate stále rovnaký...
- Je to trocha inak. Charaktery postáv sú rozdané na začiatku, a potom prežívajú svoje príbehy vo svojich charakteroch, len doba a oblečenie sa menia... Keď som sa na to pozeral ako divák, preblesol mi celý život. V období za bývalého Československa som sa narodil, študoval som na gymnáziu a už tam ako 14-ročný som prežil zmenu. Najskôr bola autonómia, potom Slovenský štát, neskôr moje nastúpenie do Bratislavy. To mne idú tak moje dejiny. A v roku 1968 som žil v zložitej situácii.
Prekonali ste niekoľko hereckých generácií, máte možnosť porovnať publikum. Zmenilo sa v niečom?
- Berme to takto. 63 rokov som v činohre Slovenského národného divadla. Za ten čas sme mali i chudobné roky, čo sa týkalo divákov. Mali sme aj také predstavenia, na ktoré chodili ľudia jednoducho menej. Malo to prísť z Maďarska, keďže tam mali kadárovský gulášový komunizmus a oni vraj vymysleli, že v divadle, keď sú prázdne miesta, tak tam sedia triedni nepriatelia. Tento fór vznikol v Maďarsku a my sme to prebrali, pretože my tých triednych nepriateľov sme tam mali dosť často.
Nepatríme teda k divadelným národom?
- Fanúšika si treba vychovať. Na Slovensku to vidíte najlepšie na futbale. Keď vypadne z prvej ligy klub v Anglicku, tak tam dvojnásobne chodia, aby pomohli vystrábiť ten vlastný klub.
Máte pocit, že divadlo nemá stálych priaznivcov?
- Vytvoril sa zárodok priateľov, ale bojím sa, že to ešte nie je také intenzívne, pretože v tomto zmysle sme mladý národ. Sme v podstate prebudený národ. Jeho vnútorná potencia ešte neexistuje, pretože my si kadečo komplikujeme - máme aj komplex malého národa. Preto my potrebujeme aj v ľuďoch prebudiť to, čo sa prebudilo práve aj v tej časti populácie, akou je divadlo.
>
Predstavenia, napríklad v SND, sú však väčšinou vypredané...
- No ( smiech) nie, nie, nie. To tak nevyzerá. To aj za minulého režimu, aj 60. roky, keď bolo uvoľnenie, to tak vyzeralo. Jedno obdobie ma šéf Činohry SND Mikuláš Huba navrhol namiesto seba. Za tie tri a pol roka som dosť prenikol aj do štatistiky a zistil som, že keď zrušili odborárske lístky v podnikoch, tak klesol záujem. A my sme to práve pocítili v 60. rokoch, keď sa otvorili dvere na Západ. A teraz je pokles tým, že dostali sme sa z toho objatia komunistického: Skončili sme s televíznymi pondelkami, skončili sme s televíznymi filmami, skončili sme s filmom. Nemáme. Nedáme. >
Práve teraz som čítal, že Česi, ktorým závidíme, že nakrúcajú 20 filmov ročne, tak tí závidia, že Rumuni a Maďari majú ešte väčší poriadok v kultúre. My sme mali šancu cez obrazovku sa prihovárať divákom aj osobne, ako reprezentanti, tie televízne pondelky mali úspech. A my sa teraz môžeme spoliehať len na to, že samo divadlo si potiahne, a to je veľký problém.
Počas svojej kariéry ste nehrali len pozitívnych hrdinov, ale napríklad aj masového vraha či komediálne postavy, starého mládenca so sklonom k homosexualite. Boli vám niektoré roly bližšie?
- Hrať negatívnu postavu, to bolo pre nás zaujímavejšie, pretože ten charakter je dvojpólový. Nie je to také jednoduché, a v tom je práve tá zaujímavosť.
Na katedre dokumentárnej tvorby VŠMU v rámci dejín púšťajú študentom filmy propagujúce socializmus, ktoré ste načítali. Pamätáte si ešte, o čo išlo?
- Ja som robil populárno-vedecké filmy, komentáre, pomerne dosť ich bolo. Mohol som mať aj takéto, pretože v tých začiatkoch sme si nemohli veľmi vyberať. Ak ma niekto ešte nájde, ako toho, čo chválil socializmus, tak je to celkom možné, od roku 1945 to bolo voľné, po roku 1948 sa to stoplo a potom prišli 50. roky. Viete, ten krach v ľuďoch vznikol najmä tým, že my sme boli spätí s komunistami, v istom zmysle ako napríklad Husák cez svoju manželku. Jeho manželka Magda Lokvencová bola mojou kolegyňou na Novej scéne Národného divadla, kde som s ňou hral. Básnik, komunista Laco Novomeský, bol povereníkom kultúry a školstva. Dosť na tom, my sme koexistovali v takomto prostredí a tak blízko aj pri tých, ktorí tvorili takzvané politické špičky. Neviem, či by som si po tých 50. rokoch trúfol vôbec nejaký komentár urobiť, ktorý by propagoval.
Prečo ste sa stali potom aj vy súčasťou politiky, ako prvý minister kultúry po roku 1989, aj keď len na tri mesiace?
- Mal som využiť to prvé rozhodnutie, a to bolo odmietnutie. Lenže potom ma trošku dostali do rozpakov tým, že som bol jednoducho pre nich vhodný človek, ktorý tvoril tú dohodu. Brali ma ako neutrálneho človeka, ktorý nikdy v komunistickej strane nebol a všetky ponuky odmietol. Mal som dokonca aj trestné body. Ako účastník relácie Kreslo pre hosťa, kde som vraj "chválil slovenský štát"tým, že vtedy bolo možné sa dostať po maturite na gymnáziu do divadla, recitoval som báseň Jaroslava Seiferta, ktorý podpísal Chartu 77 a nechválil som socializmus. O tom som, samozrejme, nevedel, že Seifert podpísal, aj keby som vedel, tak by som recitoval, lebo to bola krásna milostná báseň. >
Boli ste aj pedagógom na VŠMU a vraj veľmi prísnym. Je to pravda?
- Mňa s viacerými veľmi trápilo, že sa vytváralo rodinkárstvo medzi pedagógmi a študentmi. Oslovovanie krstným menom a akože družba. Vždy som im hovoril, že v herectve neplatí protekcia. To vám nepomôže, vy musíte svoj talent a ambície reprezentovať na javisku. Tam je to sito a "netalent" musí odísť. A s talentom je to tak: čím je väčší, tým zrádza - toho, ktorý ho má, začne totiž preceňovať. Ja som s nimi žiadnu rodinu nerobil. Každému som vykal.
Napriek tomu vás mali radi...
- Keď som odišiel do Viedne, vtedy ma navštívili moji študenti. Bol tam Kukura, Hryc, Durdík, bola tam Kocúriková a Koleničová - boli piati, bolo to veľmi dojemné. Dostal som list, ktorý vraj diktoval Andy Hryc, kde mi oznamujú, že druhý ročník prestal existovať - ak sa vy nevrátite, nebudeme pokračovať v štúdiu. Vyhrážali sa aj na rektoráte VŠMU. Bol to taký demonštratívny dôkaz o tom, že niečo vo mne uznávali.
Ako to potom dopadlo?
- Ja som sa vrátil, oni pokračovali. Všetko sa to odohralo v 60. rokoch, keď sme boli oslabení šokom z udalostí roku 1968. Ak by po príchode takzvaných spojeneckých vojsk nastúpila robotnícko-roľnícka vláda, bolo by to ešte drastickejšie. Napriek tomu sa na niečo podobné vypracovala aj vtedajšia vládna garnitúra. Keby bola robotnícko-roľnícka vláda, tak neviem, či by som sa bol vrátil.
V relácii Milana Lasicu Mojich sedem divov ste pred rokmi rozprávali o svojich siedmich divoch sveta. Ktorých sedem divov by ste vymenovali teraz...
- Ťažká otázka. Skôr som schopný rozmýšľať v tom, ako tiekol ten môj život, než to, aby som teraz vystrúhal nejaké "jednovetovky". Stále hovorím, že v mojom živote je ten prvý div pre mňa moja mama. A to mi zostáva. Div sveta, že som sa uchytil v tom mojom povolaní, pretože mi povedali, že som talent, ale na začiatku to tak nevyzeralo. Potom som sa poriadne otriasol, keď to teraz čítam, čo všetko o mne popísali, však to je neuveriteľné. Div ešte je to, že som mal dvanásť operácií, prežil a mám 83 rokov. A potom... Musí ich tam byť sedem? ( Smiech )
Nemusí...
- Radšej nie. Dosť - lebo teraz by som si to už aj tak ukladal umelo. Vy ste ma tak zvláštne prebudili v týchto spomienkach. A teraz som ako rozkonárený. Ako keď rastie strom. Konáre mi rastú a nestačím si ich zastrihávať.