Michal David: Hudba? Niečím sa už živiť musím

Patríte k najpopulárnejším a najvyťaženejším českým hudobníkom. Podľa akej šablóny si vyberáte podujatia, na ktorých vystupujete?
V poslednom čase nechcem veľmi robiť diskotéky, pretože ich organizátor často odprezentuje ako celonočnú akciu, pričom ide len o moje polhodinové vystúpenie. Preto radšej robím veľké koncerty s kapelou. Aj pre publikum sú určite oveľa hodnotnejším zážitkom. Zo všetkých akcií však najviac uprednostňujem televízne vystúpenia. Keď mám niečo dohodnuté a príde do toho ponuka z televízie, tak sa vždy snažím pôvodný koncert zmeniť tak, aby som využil možnosť byť na obraze.

Takže ani gýčové estrádne televízne šou vám nie sú proti srsti, keďže vám spravia výborné promo?
Samozrejme. Vystúpenia v televízii sú pre nás výborná reklama a zároveň dobrá pozvánka na koncert pre fanúšikov našej hudby. Keď nás ľudia nevidia na obrazovkách a nepočujú v rádiu, rýchlo na nás zabudnú. Platí to o umelcoch všeobecne.

Čo všetko ste ešte ochotní urobiť pre to, aby ste neupadli do zlovestného zabudnutia?
Volím zlatú strednú cestu - nevyhovuje mi byť niekde na úplnom vrchole, a tiež mi nevyhovuje byť niekde úplne dolu. Za tých tridsať rokov, čo som v brandži, sa mi to, našťastie, darí. Taká dávka popularity vyhovuje môjmu naturelu. Niekomu by to možno nestačilo a potreboval by byť na výslní viac, ja som však so svojou pozíciou v českom šoubiznise spokojný.

Nevyhýbate sa prezentácii takmer na nijakej akcii vrátane firemných večierkov. Neprekáža vám byť vo vašom veku kulisou pre biznismenov skláňajúcich sa nad švédskymi stolmi?
Na párty robievam zvyčajne one man show a ľudí si tam dokážem ukočírovať, viem vzbudiť ich záujem. Nefungujem len tak "piánko“, niekde v pozadí. Moje vystúpenia trvajú väčšinou pol hodiny a začínajú sa neskoro večer, keď sú už všetci najedení. Keď začnem hrať, zmení sa firemná akcia na diskotéku Michala Davida.

Znamená to, že za všetkým sú peniaze?
Človek, ktorý sa narodí pre umenie, má tendenciu s publikom stále komunikovať. A keď už záujem o vás je, treba si ho vážiť a hrať, ako sa hovorí, do posledného dychu. Keď vidím, ako ľudia na koncertoch spolu so mnou spievajú, je to pre mňa nielen droga, ale aj satisfakcia. Dodáva mi to obrovské množstvo energie a zároveň si dovolím tvrdiť, že rovnako sa energiou dobíjajú aj moji fanúšikovia na koncertoch.

Popularitu si udržujete aj hitmi, ktoré ste napísali pre najväčšie hviezdy českej hudobnej scény. Prečo si ich necháte radšej sám pre seba?
Riadim sa niekoľkými praktickými princípmi: pre špičku, prvú triedu českej hudobnej scény, skladám ochotne. U nich je veľký predpoklad, že sa pieseň ujme, nájde si fanúšikov, stane sa hitom. Je to obojstranne výhodné.

Koho ponuky či prosby odmietate?
Spevákov v Česku delím v podstate na tri skupiny: prvá, druhá a tretia liga. Pre tých prvotriednych robím "na kusy“ - napíšem pre nich jednu alebo dve skladby. S tými z druhej ligy som ochotný spolupracovať len v prípade, že im napríklad vyprodukujem celý album. Inak by som mrhal vlastným potenciálom. Keby som pre nich zložil jednu pieseň, pravdepodobne by sa na cédečku stratila. Chcem, aby boli z mojich skladieb evergreeny. Pre neznámych spevákov alebo kapely nerobím.

Tvoríte teda najmä kvôli tantiémam?
Hudbe som sa vždy chcel venovať z dvoch rovnocenných dôvodov: preto, lebo mi robila radosť, a preto, lebo som sa ňou chcel slušne uživiť. K muzike sa staviam prakticky - bolo by mi ľúto, keby niečo, na čom sa narobím, neprinieslo svoje ovocie. Nevidím zmysel v práci, ktorá neprinesie výsledky, aké si zaslúži.

Preto ste sa na začiatku hudobnej kariéry preorientovali z džezu na pop?
Áno, našťastie som veľmi skoro pochopil, že mám dve možnosti. Buď budem robiť džez a popri ňom sa budem musieť živiť nejakou obyčajnou robotou, alebo budem tvoriť populárnu hudbu, ktorá ma dokáže uživiť. Keďže som sa vždy chcel venovať muzike naplno a robiť ju nielen pre seba, ale aj pre ľudí, rozhodol som sa pre pop.

Udržať sa na popovom vrchole s Helenou Vondráčkovou či Karlom Gottom asi nie je jednoduché, podobne ako vzájomné vzťahy...
Naše vzťahy sú dobré a korektné. Nerobíme si podrazy a nekradneme si prácu. Samozrejme, každý chce uspieť v prvom rade sám za seba, ale nie na základe toho, aby kolegom hádzal polená pod nohy. Je nás tu pár, nepotrebujeme riskovať budúcnosť pre nečisté praktiky. Mohlo by sa nám to vypomstiť.

A čo nevraživosť muzikálových a popových umelcov voči reprezentantom bigbítu - pretrváva obojstranný dešpekt aj dnes?
Tie časy sú už dávno za nami. Naše vzájomné pohŕdanie totiž nikdy nebolo prirodzené, skôr ho vyvolali hudobní kritici - bola to umelo vytvorená priepasť.

Proti rockerom ste stáli spolu s Karlom Svobodom. Po jeho samovražde ste boli v menšine, ktorá nechcela jeho smrť veľmi komentovať. Čo si o jeho odchode myslíte dnes?
Karel trpel ťažkými depresiami, ktoré si nechával len pre seba a ktoré nechcel nikde ventilovať. Túžil po tom, aby pôsobil ako silný človek, ktorý nemá nijaké slabiny. Nechcel priznať, že mal depresie.

Z čoho mal jeden z najpopulárnejších a komerčne najúspešnejších českých skladateľov depresie?
Pripisujem ich na vrub prepracovanosti na muzikáli Golem, strate invencie a smrti dcéry Klárky. Či medzi dôvodmi boli aj nejaké nezhody s Vendulou, to si môžeme už iba domýšľať. Ale nemyslím si, že by si niekto siahol na život preto, lebo sa pohádal s manželkou. Také špekulácie pokladám za prehnané, zvlášť u takej osobnosti, akou bol Karel. To, čo urobil, urobil z dôvodov oveľa hlbších a silnejších.

Takže Vendule Svobodovej sa vina za manželovu samovraždu pripisuje neprávom?
Podľa mňa je táto teória hlúposť. Poznám totiž Vendulu a dobre som poznal aj Karla. Vedel, koho si berie za manželku. On nechcel nijakú "puťku“, ktorá by doma stála za hrncami, ale ženu, ktorá by bola do sveta, ktorá bola živel.

So Svobodovcami vás pred rokmi spojila tragédia - obom vám zomreli dcéry na leukémiu...
Smrť dieťaťa je niečo, s čím sa človek nikdy nevyrovná. To zo života jednoducho nikdy nevymažete. Ale môžete sa s tým nejakým spôsobom naučiť žiť.
Tým, že Karel bol o dvadsať rokov starší ako ja, keď sa im stala tragédia s Klárkou, vyrovnával sa s jej smrťou oveľa ťažšie než my s manželkou. Na Karla to už bola príliš veľká záťaž v jeho veku a myslím si, že ovplyvnila jeho rozhodnutie skoncovať so životom.

Čomu okrem nižšieho veku vďačíte za isté vyrovnanie sa so smrťou dcéry Michaely?
Manželke Marcele. Psychológovia nám hovorili, že buď sa manželstvá po takej tragédii rozpadnú, alebo sa, naopak, zomknú a zväzok je oveľa silnejší ako bol predtým. My sme boli našťastie ten druhý prípad.
Smrť dcéry beriem ako môj údel, ktorý si musím prežiť, že je to vôľa osudu, ktorú musím akceptovať a že to má nejaký zmysel. Aj takéto veci nás v živote stretajú a nie sme jediná rodina, ktorej sa niečo takéto stalo. Sú aj väčšie tragédie, s ktorými sa musia rodičia vyrovnať.

V čom sa po smrti dcéry zmenil váš pohľad na život a hodnotový rebríček?
Prestal som uvažovať čisto ekonomicky, prestal som sa zaoberať len malichernými vecami, tie ma už nedokážu rozhádzať. Posunul som sa na inú úroveň, pozerám sa na život zo zmeneného uhlu pohľadu, som viac nad vecou. Všetko sa mi zdá ľahšie zvládnuteľné.
Stal som sa vyznávačom tvrdenia "praj, bude ti dopriate, dávaj, bude ti dané“. Keď niekto neželá druhým to najlepšie, myslím si, že nemá šťastný život. Keď je lakomý, tak tiež nemá šťastný život. Človek musí byť v živote veľkorysý, musí vedieť prijímať pekné veci, ktoré sa mu núkajú, musí vedieť niečo zo seba vydať. Treba aj dávať, aby ste nemali pocit, že ste zbytoční a svojím spôsobom chudobní. U nás však prajnosť nie je veľmi rozšírená.

Aj keď s prajnosťou verejnosti je to ťažké, české publikum bolo k vám ako k socialistickému umelcovi zhovievavé. Čomu vďačíte za toľkú veľkorysosť?
Jednoducho to tak vyšlo, že som v roku 1988 už mal nahrávacie štúdio a na jar 1989 som rozpustil Allegro, respektíve som ho prenechal Helene Vondráčkovej. Bol som unavený koncertovaním, a tak som sa zavrel do štúdia a tam sa venoval komponovaniu. Prelom som teda veľmi nezaznamenal, keďže som nebol na scéne a v šoubiznise som sa veľmi neprejavoval. O tri štyri roky sme vydali prvé cédečko mojich dvadsiatich najväčších hitov, z ktorého sa predalo okolo dvestotisíc kusov, a tým sa odštartoval môj boom v ére kapitalizmu.

Bolo zavretie sa v štúdiu taktikou, aby ste sa vyhli atakom na svoje renomé socialistického umelca?
Došlo k tomu ešte pred revolúciou a prirodzene... Napádaný som však bol aj tak. No nie poslucháčmi, ale predovšetkým novinármi a hudobnými kritikmi.

Za úspešnú kariéru vďačíte, podobne ako mnohí iní českí speváci, aj sivej eminencii českého hudobného biznisu Františkovi Janečkovi, s ktorým ste sa však nerozišli v dobrom...
František Janeček mal a má naozaj čuch na biznis, vedel nás predať. Nešlo však o vyrovnaný vzťah, bol som viac jeho podriadený ako partner. Z takéhoto dlhoročného vzťahu, nie vždy stopercentne férového, sa asi ani nedá odísť s prívetivým pobúchaním sa po pleci a s obojstrannou spokojnosťou. Keď niečo nefunguje úplne korektne roky, ťažko to potom korektne ukončíte.

Po niekoľkých rokoch ste sa však k spolupráci s Janečkom vrátili. Prečo?
Mali sme istý čas na seba ťažké srdce, no naša opätovná spolupráca je pre dobro veci, pomáhame si ňou navzájom. Praktické výhody našej kooperácie dostali prednosť pred zatrpknutím z minulosti. Dnes je náš vzťah oveľa demokratickejší. Ja som nezávislý, a tak jednám z úplne inej pozície, ktorú mi zaistili moje komerčné úspechy. Som spokojný s tým, ako veci napokon dopadli.