Spoluzakladateľ HZDS, podieľal sa na osamostatnení Slovenska, ako prezident sa však hneď vo svojej prvej správe pred parlamentom postavil proti predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi, čo poznačilo celé jeho funkčné obdobie.
Čo sa vám vybaví pri spomienke na rok 1992, keď ste pripravovali pôdu na rozdelenie?
Zdá sa mi to neuveriteľné, pretože sa vraciam zvyčajne až do obdobia, keď som ako vysokoškolák túžil po tom, aby Slovensko bolo samostatným štátom a vtedy sa nahlas takéto veci ani nemohli vypovedať. Bývalí členovia komunistickej strany ako Husák, Novomeský, Clementis a ďalší, keď sa snažili zmeniť unitárny štát na federálny, boli označení za nacionalistov a odsúdení. Z tohto hľadiska je pre mňa neuveriteľné, že už 15 rokov máme štát, a že mnohí, ktorí predpovedali ťažkosti, podcenili sily vlastného národa. Ešte ani dnes nie sú zmierení s jeho existenciou.
Aký bol najťažší moment rozdelenia?
Po politických dohodách medzi ODS a HZDS bolo najťažšie, aby to prešlo v parlamente, keďže to malo byť v súlade s ústavou. Boli totiž politické subjekty, tak v Čechách, ako aj na Slovensku, ktoré nechceli rozdelenie. Politickú dohodu nemohli ovplyvniť, lebo bola medzi najsilnejšími stranami, mohli však ovplyvniť v parlamente neodsúhlasenie. Najťažšia úloha preto bola podľa môjho názoru dosiahnuť v parlamente trojpätinovú väčšinu a na tú nemalo dosť hlasov ani HZDS, ani ODS. Museli sme hľadať priaznivcov, ktorí by boli za rozdelenie a podarilo sa. Vecne najťažšie bolo rozdelenie majetku, ktoré pripravoval vtedajší ekonomický expert HZDS Rudolf Filkus.
V tom čase ste boli predsedom Federálneho zhromaždenia. Aká bola vaša úloha?
Mal som na starosti práve zháňanie poslancov, či ich budem vedieť prehovoriť, aby hlasovali za alebo nie. To bola hlavná úloha. Už po politických dohodách bolo možné ustanoviť federálnu vládu a program federálneho zhromaždenia. Tieto orgány mali pripraviť zákony na rozdelenie federácie. Museli sme získať poslancov, aby odsúhlasili návrhy, ktoré predkladala federálna vláda, ktorá bola po prvýkrát v histórii s Čechmi paritne zložená.
„S Mečiarovými amnestiami som sa ako osoba vyrovnal, ale ako bývalý politik nie. Kto cíti potrebu zadosťučinenia spravodlivosti, ten sa s tým nezmieri.“ Snímka: Samuel Vanko
HZDS sa dnes hlási k rozhodujúcej zásluhe za vznik nezávislého slovenského štátu. V parlamentných voľbách v roku 1992 sa však k samostatnosti príliš nehlásilo...
Podľa programov, ktoré dali strany do volieb v roku 1992, zo slovenských strán malo HZDS v programe konfederáciu, SNS malo samostatný štát a ostatné strany nemali v programoch samostatný štát ani konfederáciu, ale iné usporiadanie v spoločnom štáte. Čiže KDH, ODU, bývalé VPN, malo pokračovanie, maďarská strana bola tiež proti rozdeleniu. Boli teda len dve strany zo slovenskej časti, ktoré sa o to usilovali. Tí, čo boli proti, sa dožadovali referenda.
Referendum sa neuskutočnilo. Obávali ste sa, že by boli ľudia proti?
V teoretickej podobe áno, ale v praktickej podobe sa ukázalo, že keď bude referendum, tak Česi nepovedia, že chcú rozdelenie, lebo im to neprekáža. Oni sú samostatní, či je spoločný štát alebo nie je. Ani počas histórie spoločného štátu nikdy nedeklarovali, že by mali málo práv, iba Slováci sa necítili byť rovnoprávni.
Boli aj iné historické udalosti, vznik prvej Československej republiky, ktoré sa neuskutočnili žiadnym referendom, a ani sa nepodobali tomu, čo sme urobili my vo Federálnom zhromaždení. V tom čase boli rôzne výbory, keď sa zišli významné osobnosti v Martine a v Prahe. Nedalo sa z tohto hľadiska oprieť o precedens z minulosti, ale bolo dôležité, že vážne politické veci sa mohli riešiť vo Federálnom zhromaždení trojpätinovou väčšinou, a to sa aj stalo. Opozícia bola čoraz slabšia, napokon si uvedomila, že je bezbranná.
Boli sme zvedaví aj na reakcie zo zahraničia a jednoznačne sa ukázalo, že pokiaľ to uskutočníme ústavným spôsobom, reakcie budú pozitívne, pretože už vtedy sa vedelo, že mnohé krajiny sa osamostatňujú cestou krvavých zápasov, čo sme nechceli. U nás to bolo bez demonštrácií na uliciach, bez demonštrácií v parlamente.
Je pravda, že Vladimír Mečiar rokoval s českou stranou na tému samostatnosti ešte pred voľbami v roku 1992?
Už vtedy robil prvé pokusy hovoriť s českými predstaviteľmi o štátoprávnom usporiadaní, hoci takáto diskusia neprebehla ani vo vláde, ani vo VPN, a my sme sa čudovali, kto splnomocnil pána Mečiara, aby o tejto veci v roku 1991 hovoril. Ukázalo sa, že nikto, že to bola jeho taktika postaviť aj partnerov vo vláde, aj českých, pred hotovú vec. Rokovanie s českými partnermi sa začal takto: "Som splnomocnený vládou SR zvolať takéto rokovanie." Vôbec nebol splnomocnený. Nám to nepovedal a my sme sa o rokovaniach dozvedeli až z televízneho spravodajstva.
Po voľbách v roku 1992 už boli podľa vás stretnutia HZDS a ODS transparentné?
Stretli sme sa ešte predtým, než sa ustanovila federálna vláda a Federálne zhromaždenie. Bolo treba politickú dohodu, aby bolo jasné, akú úlohu bude mať federálna vláda a akú zhromaždenie. Neboli tam tajnosti. Politických rokovaní bolo asi osem. Boli aj dramatické. Až keď sa názory na veci opakovali a nemali sme si čo nové povedať, predseda českej vlády a ODS Václav Klaus vyhlásil: "To, na čom by sme sa mohli obidvaja dohodnúť, je rozdelenie." Mysleli si, že Slováci chcú budovať svoj štát na ich úkor - niečo ako slovenský štát s českou poisťovňou.
My sme to vnímali inak. Neočakávali sme z českej strany podporu, o čom sa presvedčili, keď nám navrhli, že nám budú dotovať rozpočet na rok 1993. My sme, samozrejme, tento návrh odmietli. Nechceli sme si kupovať zvrchovanosť, chceli sme politicky rokovať o dohode a pripravovať politické kroky. Rozdelenie vyhovovalo aj nám, aj keď sme na takéto rozdelenie neboli celkom pripravení.
Najväčším šťastím pre mňa je moja rodina. Dobre som sa oženil, moja manželka bola skvelou matkou našim synom,“ vyznáva sa Michal Kováč. Snímka: SITA/K. Mudríková
Vzťahy medzi vami a Mečiarom boli vtedy ešte v poriadku?
Skryté rozpory existovali už na začiatku roku 1992, keď sa po rozdelení VPN začalo budovať HZDS. S Mečiarom sme sa dostali do konfliktov viacerí, Milan Kňažko, Augustín Marián Húska, ja a Filkus, pretože sa nám zdalo, že sústreďuje okolo seba ľudí, proti ktorými sme mali vážne výhrady. Ľudia ako napríklad Ivan Lexa či Anna Nagyová neboli členmi strany, boli iba členmi aparátu HZDS a zdalo sa nám, že majú väčší vplyv na Mečiara ako my, a že sa pán Mečiar nerád stýka so svojimi podpredsedami. Z toho vznikali názorové rozdiely na úlohu Mečiara ako človeka, politika.
Vyvrcholilo to tým, že mi 7. apríla 1992 Mečiar odovzdal vlastnoručne napísanú abdikáciu. Skonštatoval, že to už nemôže vydržať. V tom čase nastúpila ako nová ústredná tajomníčka HZDS Oľga Keltošová. Ona ho potom prehovorila, aby ostal. Prišla za mnou, že si to pán Mečiar rozmyslel, či by sme boli ochotní umožniť mu, aby abdikáciu stiahol. My sme sa rozhodli, že áno. Verejnosť sa o ničom nedozvedela. Boli sme si vedomí, že je rok 1992, boli sme v opozícii, pripravovali sa voľby a nebolo by rozumné, aby prepukli vážne konflikty a dostalo sa to na verejnosť, lebo by to, samozrejme, oslabilo pozíciu hnutia. Spory sa odložili na iný čas.
Prečo podľa vás Mečiar už v tom čase nerád komunikoval so svojimi podpredsedami?
Asi sme mu neboli sympatickí. Nemal nás v láske. My sme si zase mysleli, že by bolo správne, ak by medzi nami boli úprimné priateľské vzťahy. Aj v novembri som na jednom rokovaní navrhol predsedovi, že by sme mohli spolu stráviť vianočné sviatky z 1991 na 1992. On to striktne odmietol, skoro sa nahneval, že čo nám to schádza na um. On chcel mať pokoj. Napokon mal pravdu, no mysleli sme si, pokiaľ je vážna politická situácia, politici HZDS by mohli mať medzi sebou úprimné vzťahy. Napokon sme sa tak či onak raz do týždňa stretávali.
Postupne v každom z nás zrelo isté presvedčenie, že strana, to nie je len názor jedného človeka, ktorý rozhoduje o všetkom, a že Mečiar nie je tá osoba, ktorú sme si vybájili. To však zostalo len medzi nami podpredsedami.
Keď už bolo po voľbách, pred nami bola nová úloha - rozdelenie štátu. Vnútorné konflikty išli bokom, rokovalo sa o tom, čo bude po voľbách, v roku 1992. Potom prišlo to, ako sa bude vládnuť v samostatnom Slovensku. Ako dokážeme presvedčiť zahraničnú verejnosť, že bude platiť demokracia aj na Slovensku. Že nepodľahneme nejakým sklonom autoritárskeho systému. Po voľbe prezidenta to už bol boj o demokraciu a smerovanie Slovenska.
Mečiar vás potom navrhol na prezidenta SR, čo schválila NR SR. Pár dní po inaugurácii ste na jeho návrh odvolali ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Prečo, veď ako ste povedali, bol to váš spriaznený podpredseda?
Mečiar trval na jeho odvolaní. Išlo to na Ústavný súd, ale nemohli sme čakať na rozhodnutie, lebo to by trvalo dva až tri mesiace a vláda nemôže fungovať, keď premiér povie, že s týmto ministrom nechce pracovať a navrhuje ho odvolať. Ja som si uvedomil, že treba konať, keď pán predseda nevie a nechce nájsť zmierenie s Kňažkom, aby vláda mohla fungovať. Celý svet sa pozeral na to, čo sa na Slovensku deje. To, že bude fungovať Česká republika, o tom nikto nepochyboval. Ale pozornosť bola sústredená na nás a veľmi záležalo na tom, aby sme nemali konflikty medzi prezidentom a predsedom vlády hneď na začiatku.
Vaša prvá zahraničná cesta vo funkcii hlavy štátu smerovala do Spojených štátov, kde ste sa stretli aj s americkým prezidentom Bilom Clintonom. O čom ste sa vtedy rozprávali?
Rozhovorov bolo viac, ale najviac si pamätám na rozhovor, keď bolo 50. výročie OSN a my sme otvárali Československé múzeum v Cedar Rapeeds. Bol tam pozvaný český prezident Václav Havel, aj ja a pán prezident Clinton prišiel tiež. Otvorene som mu hovoril, v akej situácii sa nachádzame. Na tomto rozhovore sa zúčastnil aj štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Jozef Šesták, i náš veľvyslanec Branislav Lichardus. Šesták sa zapojil do rozhovoru s Clintonom a žiadal ho, aby prijal na návštevu Mečiara. Clinton s kamenným výrazom v tvári neurobil ani gesto a ostalo ticho (smiech).
Ako si to vysvetľujete?
Poznal našu situáciu a vedel, že Mečiar vedie so mnou zápas. Ja som ho presviedčal, že Slovensko nepredstavuje len vláda Vladimíra Mečiara, to sú aj iné demokratické inštitúcie. Snažil som sa zmierniť negatívny pohľad na Slovensko.
To však už bolo po marci 1994, keď ste vystúpili v parlamente s kritickou správou o stave republiky, najmä vo vzťahu k premiérovi. Práve Mečiarovi potom vyslovil parlament nedôveru a následne jeho vláda ukončila činnosť. Kedy sa vaše vzťahy stihli natoľko naštrbiť?
U mňa ten pohár pretiekol v tom zmysle, že som sa odhodlal na kritiku po tom, čo mi Mečiar predkladal návrh na vládu, kde figuroval Ivan Lexa ako minister privatizácie.
Proti nemu som mal výhrady už aj predtým, keď sa zvažovalo, či prevezme SIS alebo neprevezme - v marci 1993. Tak som namietal: "Pozri sa, vtedy som ho neodsúhlasil, ty vieš, že mám k nemu nedôveru, tak prečo mi navrhuješ Lexu, však mi navrhni niekoho iného, je tu predsa dosť ľudí."
V súvislosti s tým sme sa dlho dohadovali, až mi povedal, že preto potrebuje Ivana Lexu, aby nakradol peniaze pre HZDS, lebo strana má prázdnu pokladnicu a pravdepodobne budú nové voľby.
Samozrejme, že som ostal zmrazený. Zdalo sa mi to neuveriteľné. Vtedy vo mne dozrelo presvedčenie, že treba niečo robiť, a preto som vystúpil so svojou prvou správou ako prezident v parlamente a kritizoval predsedu vlády a spôsob vládnutia a deformácie demokratického systému.
Napriek tomu si Mečiara vybral neskôr v predčasných parlamentných voľbách každý tretí hlasujúci Slovák...
Problém bol, že bol lepší v presviedčaní občanov ako KDH alebo SDĽ. Ľudia neveria všetkému, čo sa povie o jednotlivých politikoch. Alebo veria iba niekomu. V tomto prípade som síce povedal pravdu o Mečiarovi, ale pre nich to nič neznamenalo. Oni v tom necítili ohrozenie.
Vo voľbách v 1998 znovu vyhral Mečiar. Ale už nemohol vytvoriť vládu, lebo nikto z ďalších strán nechcel s ním ísť do vlády. Voľby v roku 2002 znovu vyhral Mečiar, akoby ľudia nevnímali jeho kritiku, skôr sa hnevali na tých, ktorí ho kritizovali, a teda aj na mňa, že čo ja proti takému dobrému, múdremu, schopnému človeku mám. Keď ho vidia v reláciách, javí sa ako normálny, tolerantný človek.
Po Mečiarovom triumfe nastali pre vás pomerne neprianivé časy... Už počas prvých rokovaní o zostavení vlády vás predstavitelia HZDS vyzvali, aby ste sa vzdali postu prezidenta.
Pre Mečiara nastala príležitosť pomstiť sa tomu, kto ho kritizoval. Na prvé politické rokovanie po voľbách, ktoré som zvolal, aby som zistil, koho treba poveriť zostavením vlády, poslal Lexu a Keltošovú. Vyzvali ma, aby som sa vzdal funkcie prezidenta. Ja som to odmietol, ostatné strany ma podporili. Tak sa potom snažil bojovať proti mne iným spôsobom. Predložil do parlamentu návrh, aby mi bola vyjadrená nedôvera. Hlasovali, aj mi bola vyslovená nedôvera, ale nie ústavnou väčšinou. Trojpätinovú väčšinu vládne strany (HZDS, SNS a ZRS - pozn. red) nemali.
Krátko po prepuknutí kauzy Technopol, kde váš syn čelil podozreniam z podvodu, nasledovalo jeho údajné zavlečenie v auguste 1995 do rakúskeho mestečka Hainburg. Od začiatku ste to považovali za únos, z ktorého ste obvinili tajnú službu na čele s Ivanom Lexu. Polícia začala prípad vyšetrovať, po zmene mocenských pomerov v roku 1998 dokonca obvinila z trestného činu zavlečenia Lexu a ďalších príslušníkov SIS, no ďalšie konanie zastavila Mečiarova amnestia na skutky, spojené so zavlečením a zmareným referendom. Dokázali ste sa za tie roky s tým vyrovnať?
Ja ako osoba som sa s tým vyrovnal, predpokladám, že aj môj syn, ale ako bývalý politik nie. Viem, že vo vedomí ľudí ostalo niečo špinavé otvorené. Že bol unesený občan, navyše s podozrením, že bol unesený štátnym orgánom - SIS, a tým, že Mečiar dal amnestiu, zastavil vyšetrovanie zločinu, kryl svojich ľudí. Kto cíti potrebu zadosťučinenia spravodlivosti, ten sa s tým nezmieri. Je jedno, či mu je sympatický Kováč alebo nie.
Uvedomujem si, že pre politikov je dôležité vytvárať v krajine pocit spravodlivosti a bezpečia. Ak sa to neuskutočňuje, padá dôvera a morálka. Keď občan nie je presvedčený, že žije v krajine, kde sa dôsledne ide po potrestaní zločinov, že sa robí rozdiel medzi radovým občanom a poslancom, politikom, nie je to dobré, skôr či neskôr sa to vypomstí. Pre každú vládu bude presvedčiť občanov ťažšie, lebo občan si povie, čo ste doteraz robili, za osem či desať rokov sa stalo to a to, a nedokázali ste to vyriešiť.
Keď občan vidí, že sa nevyriešili problémy s Jozefom Majským, problém nebankových subjektov, pozemkov, vražda Roberta Remiáša. Čím viac je nevyriešených vecí, tým je väčšia nedôvera v spravodlivosť tohto zriadenia.
Počas nedávnej vládnej krízy mal premiér Robert Fico údajne Mečiarovi pohroziť otvorením témy zrušenia amnestií, respektíve preukazovania pôvodu majetku. Myslíte si, že by to Fico mohol skutočne spraviť?
Neviem. Urobí to iba vtedy, ak to bude potrebné pre jeho záchranu či upevnenie moci. Ak to nebude treba, neurobí to. Stále ma to však utvrdzuje v tom, že aj Fico považuje túto vec za otvorenú, hoci predtým nedala jeho strana hlasy na to, aby boli amnestie zrušené. Vtedy prijali argumentáciu, že sa to nedá.
Éru tretej Mečiarovej vlády už natrvalo poznamenali traumatizujúce udalosti ako únos vášho syna, alebo vražda Róberta Remiáša v roku 1996, ktorý bol blízkym priateľom Oskara Fegyveresa (tento príslušník SIS ešte v roku 1995 obvinil z únosu tajnú službu- pozn. red). Myslíte si, že podobným problém pre vládu Roberta Fica by sa mohla stať kauza údajného útoku na študentku Hedvigu Malinovú?
Neviem. Kauzu Malinovú vnímam ako konflikt medzi našou vládou a maďarskou SMK. Maďarom sa hodí, že bola napadnutá, ak je to tak. Vláde sa hodí, že si to vymyslela, že to nie je pravda. Iná stránka veci je, že vyšetrovatelia, ktorí sa ujali vyšetrovania Malinovej, boli vopred nejako naladení. Ale ja neverím, že by predseda vlády zasahoval do toho, kto má vyšetrovať. Ani prezident policajného zboru možno nevedel, kto bude vyšetrovať. Ale v súvislosti s politickými náladami, ktoré boli v tom čase, možno niektorým horlivým vyšetrovateľom mohlo zísť na um, že sa to dá obrátiť proti Malinovej, a možno niečo hrubo zanedbali. V tom zmysle je len veľmi vzdialená podobnosť manipulácie s vyšetrovateľmi v kauze únos. Rozdiel je v tom, že vtedajší predseda vlády Mečiar menil vyšetrovateľov a tu do prípadu Fico priamo nezasahoval.
Niekomu by sa však pritom mohlo zdať, že pokiaľ by sa Mečiar nesprával tak autoritatívne, ťažko by sa dokázali v parlamentných voľbách v roku 1998 KDH, DÚ, DS, SDSS a SZS zjednotiť do SDK, respektíve Spolužitie, MKDH a MOS do Strany maďarskej koalície?!
Takto som neuvažoval, aj keď sa hovorí, že každé zlo je na niečo dobré. V tomto prípade natoľko, že pri posledných voľbách už len 10 percent ľudí dalo dôveru Mečiarovi. To je signál, aby strana robila poriadky vo svojom vnútri, ale ako vidíte, HZDS sa nebolo schopné zriecť svojho predsedu. Aj keď postupne odišlo veľa ľudí zo strany. Zostala už len malá skupina tých, čo sú skalopevne presvedčení, že bez Mečiara by nič neznamenali, alebo sú s ním stotožnení.
Napriek všetkému ste do marca 1994 nepatrili k otvoreným Mečiarovým kritikom. Dokážete si aj s odstupom času priznať, čo ste na ňom predtým obdivovali?
Imponoval mi svojou presvedčivosťou, vecnosťou, to, čo hovoril, malo hlavu a pätu, istou predvídavosťou. Bol dobrý rétor. Skrz tieto vlastnosti sme ho precenili, v niečom sme nedocenili seba samých a človek potrebuje isté sebavedomie. Mnohé veci som mu toleroval, lebo som sa uisťoval, že nezneužil moc na vlastné obohatenie. Až keď som sa dozvedel, že vlastne zneužil, že sa obohatil, vtedy som si uvedomil, v akej ťažkej situácii sa nachádzame.
Počas desiateho výročia samostatnosti Inštitút pre verejné otázky vyhlásil, že Slovensko je v miere korupcie medzi krajinami 3. sveta. Čo by podľa vás mohli povedať teraz?
Najskôr musím objektívne povedať , že 15. rokov, ktoré uplynuli od existencie samostatného štátu, potvrdili, že jeho vznik bol pozitívnym krokom. Zlepšili sa vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Hospodársky vývoj potvrdil, že sme sa vyvíjali rýchlejšie ako Česká republika. Rast hrubého domáceho produktu nás zaraďuje medzi popredné krajiny. Pretrváva dôvera voči Slovensku.
Samozrejme, že nie je všetko iba dobré. Korupcia, nespravodlivosť, priveľké majetkové rozdiely vedú vždy k nespokojnosti. Ak to pôjde takto ďalej, ak sa budú koncentrovať miliardové majetky iba v rukách jednotlivcov, potom je ohrozená demokracia. Kto má ekonomickú moc, má aj politickú moc. Bude môcť kupovať strany, poslancov, advokátov, sudcov. V tomto smere sa nevytvárajú ideálne podmienky, aby sme mohli hovoriť o vyváženosti. Ak napríklad 80 percent majetku bude v rukách niekoľkých jednotlivcov, bude ohrozená politická stabilita a slobody väčšiny občanov. Koncentrácia majetku sa nemôže vyvíjať n divoko bez vplyvu štátu na jeho cieľavedomý vývoj.