Na budúci týždeň bude v Dubaji kráľovská svadba, neveste ste navrhovali šaty opäť vy. Čím bude špecifická?
So svadbou, ktorá sa chystá, sa spája zaujímavý príbeh. Pred 24 rokmi som začala tvoriť šaty pre šejchu v Abú Zabí, ktorá bola vtedy tehotná a ona mi hovorila: "Blanka, raz, keď sa mi narodí dcéra, budeš jej robiť svadobné šaty." Vtedy som sa smiala a povedala: "Veď to by som neprežila, tak dlho tvoriť."
A tá svadba bude skutočne o týždeň. Vydáva sa tá princeznička, ktorá sa narodila, keď som obliekala jej mamku.
Aj pre vás teda bude istým spôsobom táto svadba výnimočná?
Určite áno. Veľmi sa na tú svadbu teším, lebo je to veľmi milé a vzdelané dievča. Vyštudovala politológiu. K princeznej Lyázy aj k jej rodine mám silný vzťah. Poznáme sa takmer dvadsaťpäť rokov, čo je v podstate obdobie mojej tvorby tu v Libanone.
Viete, ktorá vaša - kráľovská svadba v poradí to už je?
Ani sa to nedá spočítať. Robím aj v Libanone civilné svadby, a to je takmer každý mesiac. Takéto veľké kráľovské robíme dve - tri do roka. Tým, že ich robím už vyše dvadsaťpäť rokov, bude to vyše stovky.
Aké mala princezná nároky?
Priala si veľmi nežné šaty, ktoré by symbolicky stelesňovali jar, rozkvitnuté jablone. Aby som šaty ozdobila tisícimi malých jemných kvietkov so vzhľadom rozkvitnutej jablone. Pred troma mesiacmi som jej zase robila zásnubné šaty v perlovej farbe.
Majú všetky nevesty z arabských kráľovských rodín takýto romantický vkus?
Je to rôzne. Minulý rok tiež jedna nevesta z kráľovského rodu mala požiadavku, na ktorú vypísali dokonca konkurz. Šaty museli byť podľa postavy Odetty z Čajkovského Labutieho jazera. Bolo to veľmi špecifické zadanie. Celý palác vyzdobili ako labutie jazero. Ona mala trón vedľa vytvoreného jazera, kde boli lekná a fontány a hrala Čajkovského hudba. Bolo to veľmi dojemné. (Súčasťou mojej retrospektívnej prehliadky v Bratislave budú aj tieto šaty.)
Myslíte si, že týmito motívmi sa Arabi snažia viac priblížiť k Európe?
Je to veľmi rozdielne. Robila som napríklad aj faraónsku svadbu, a to zase nie je až také romantické, lebo faraónska móda bola veľmi dominantná. Ale je pravda, že majú väčšinou špecifické historické zadania.
Prekvapilo vás niečo v rámci odlišnosti kultúr počas takýchto svadieb?
Je pre mňa vždy šokujúce, ako vždy zorganizujú na svadbu tím ľudí z celého sveta. Nežiadajú len návrhy šiat pre nevestu, ale aj pre rodinných príslušníkov. Sú tam tímy, ktoré pripravujú osvetlenie, hudbu atď... Na takýchto svadbách sa zíde aj päťtisíc ľudí, ktorí sa nezmestia ani do najväčších hotelov. Veď len taký Emirate Palace, najväčší hotel, ktorý otvorili minulý rok v Abú Zabí, pojme približne dvetisíc ľudí.
Oni sú schopní vytvoriť obrovský stan so vzhľadom paláca. Na steny v interiéri premietajú napríklad celý komplex Baziliky Saint Pietro v Ríme, a dokonca detaily ako Rafaelove fresky. Máte pritom pocit, akoby ste skutočne boli v rímskom chráme. Je to potom ako šou. Samozrejme, súčasťou sú obrady ako čítanie o predkoch ženícha či nevesty.
Čo všetko máte na starosti vy?
Skúšam s nevestou šaty, treba doladiť jej nástup. Niekedy so mnou letí aj krajčírka, ale väčšinou sa tam žiadne úpravy už nekonajú, pretože sme perfekcionalisti už predtým. Je to akoby taká moja profesijná povinnosť nevestu pripraviť, dodať jej pocit sebavedomia, aby sa vedela v tých šatách "niesť". Myslím si, že to dievča vždy vyrastie najmenej o päť centimetrov. Cíti sa hrdo.
Potom vás pozývajú aj na hostinu?
Veľmi si to vážim, pozývajú ma do najbližšieho kruhu, pretože som v podstate pri rodine, hneď pod pódiom, čo je veľká pocta. Stále však aj kontrolujem, keby sa niekde šaty zatrhli...
To však asi ostatní návrhári nerobia...
Mám tú výhodu, že existuje veľmi málo ženských návrhárok. Vo svete je väčšina mužov. A práve týchto nepozývajú, pretože svadby sú diferencované, k neveste muž nesmie. Myslím, že som sa asi dostala do najviac palácov.
Dokážete poraziť návrhárov ako Lacroix, Dior či Valentino, pretože ste žena?
Myslím si, že to nie je len tým. Keď sa v paláci vypíše konkurz, parížski návrhári riešia všetko sprostredkovane. Pošlú za seba zástupcov. Ja takýto postoj nemám rada. Podľa mňa je obrovská výhoda, keď návrhár vycestuje k zákazníčke. Je to viac od srdca, a o tom Haute Couture má byť. Tvorba, ktorú robím, je aj o dialógu so zákazníkom. Bezprostredná komunikácia je najdôležitejšia, okrem dizajnu a kreativity, samozrejme.
Čím ste si miestnu smotánku získali úplne na začiatku, keď ste do Libanonu prišli?
Firmu, kde som sa najprv zamestnala, v čase vojny zavreli. Ale práve majiteľka toho salónu si u mňa neskôr dala šiť svadobné šaty. Bola to dcéra ministra. Dostalo sa mi však aj veľkej podpory zo strany médií, pretože salón som otvárala v čase vojny, čo bolo dosť nezvyčajné, lebo práve vtedy veľa ľudí odchádzalo. Na otvorenie prišli televízne spoločnosti, novinári, ktorí podporili moju odvahu v krutej dobe.
Určite to však bolo aj nápadmi, originalitou a kreativitou. Ľudia sa radi ukazujú a túžba po výnimočnosti a snaha prekvapiť tvorili základ pre moju firmu. Samozrejme, že práca musela a musí byť dokonale prevedená.
Určite si pamätáte na prvé šaty, ktoré vznikli v Libanone... Odzrkadlila sa na nich zmena klímy?
Samozrejme, tu v Stredozemí je krásne teplo a väčšinou slnečno. Veľmi ma prekvapilo, že ženy chodia farebne oblečené, nie ako u nás, vtedy počas komunizmu iba v sivých odtieňoch.
Tie prvé šaty boli akoby lupene na korzete, ktoré držali tvar, akýsi sošný útvar s nádychom do staroružovej. To boli tie šaty pre dcéru ministra. Slnko ma inšpiruje z veľkej časti dodnes. Tu má úplne iný odraz, farby vyznievajú oveľa príjemnejšie.
Je pravda, že Libanon je akýmsi módnym lídrom pre arabské krajiny?
Áno. Libanon je veľmi avantgardný. Z Libanonu sa na satelitných staniciach vysiela móda do celého sveta. V samotnej krajine žije iba 3,5 mil. Libanončanov, ale 14,5 milióna ich žije vo svete. Sú vo veľkých spoločenských, politických, obchodných funkciách. Libanon je líder od šoubiznisu až po univerzitné mestečká, kam chodia študovať študenti z ostatných arabských krajín. Nie je tu ani chudoba v tom zmysle, že na ulici nevidíte žobráka. Nie ako v Európe, o ktorej sa hovorí, že sú na tom všetci dobre. Myslím si, že je to aj hrdosťou, ku ktorej sú títo ľudia vychovávaní.
Vyhrali ste takisto konkurz na návrhy policajných uniforiem v Spojených arabských emirátoch...
To bola takisto veľká náhoda, ktorá sa udiala na jednom veľkom bankete v Abú Zabí. Predstavili ma generálovi policajného zboru a manželka jedného naftového magnáta o mne rozprávala, aké robím obrovské svadby, ako chodím do kráľovských rodín. A on sa ma vtedy opýtal, či by som skúsila navrhnúť tie uniformy, pretože mali vypísaný svetový konkurz. Na druhý deň pre mňa poslali limuzínu. Bolo mi vtedy jasné, že je to o tej veľkej márnomyseľnosti mužov.
Mali ste možnosť experimentovať aj v rámci tvorby uniforiem?
Ale áno. Bolo treba dodržať hodnosti. Tie uniformy boli dovtedy veľmi smutné, z tmavomodro-kaki gabardénu, tú kaki som ozdobila bordovou, sivo-strieborné gombíky som dala pozlátiť atď. Aj ten muž sa chce cítiť rozžiarene.
Ako sa vám vlastne podarilo odísť z komunistického Československa?
Vydala som sa za môjho muža, Ing. Matragiho, ktorý robil v čase, keď sme sa stretli, doktorát v Prahe v rámci odboru na Vysokej škole technickej - cesty a mosty. Potom odišiel do Saudskej Arábie a sľúbil mi, že sa po mňa vráti, a že si ma vezme, čo sa aj stalo. Do Saudskej Arábie som sa na komunistický pas potom dostať nemohla a paradoxne sme ostali v Libanone.
Muž robil riaditeľa stavebnej firmy v Saudskej Arábii a vracal sa za mnou do Libanonu.
Mne sa tam páčilo, lebo som tam cítila obrovský potenciál klientely. A možno paradoxne, pretože som bola odchovaná libanonskou náročnou klientelou, bola som pripravená ísť do palácov v oblasti Perského zálivu. Keby som odišla s mužom najskôr do Arábie, tak by som sa možno do tých palácov nikdy nedostala, pretože tam sa normálnemu smrteľníkovi nepodarí dostať. Tým, že som začala v Libanone a prvé prehliadky boli v televízii, bol to akýsi osud.
Nemali ste strach ísť do krajiny, kde vládla vojna?
Ja som išla za svojím mužom, za láskou. Poznala som ho z čias u nás v Česku, bol to veľmi kultivovaný človek. Chodili sme do divadla, na balet, na výstavy. Išla som za ním a verila som mu, že by ma neodviedol niekam, kde by mi bolo ublížené. A moje krédo je: "Ničoho sa nebojím." Okrem toho, čo som prežila, tie krutosti, vojnovú dobu, a napriek tomu som sa prebojovala a dokázala to, čo teraz mám, už ma asi nič horšie nemôže stretnúť.
Rodina v Česku vás vtedy neodrádzala?
(Smiech) Veľa ľudí ma strašilo, že ma vymení za ťavy alebo niečo podobné. Ale skutočne svojho muža som poznala, z listov som poznala aj jeho rodinu. Všetci boli veľmi vzdelaní. Nemala som vôbec žiadne pochybnosti. Ku každému náboženstvu som tolerantná.
Darí sa vám všetko vďaka intuícii a presvedčeniu?
Myslím si, že áno. Moja profesia je úžasná v tom, že môžem komunikovať s ľuďmi, že môžem viesť dialóg a som aj veľmi intuitívna. Myslím si, že veľa z profesijného úspechu je to, keď sa s človekom spoznáte, máte si čo povedať. Koľkokrát sa spoznám so zákazníčkou a vôbec nehovoríme o šatách, ale o profesii.
Ktorú krajinu považujete za krajinu svojho srdca?
Myslím si, že je to Česko, rada sa tam vraciam do tej nádhernej krajiny, kde som bola vychovaná, tie rieky, lúky, poézia. Vzdelanie, priateľstvo. Samozrejme, Libanon mi dal veľa.
Nikdy ste neoľutovali odchod z vlasti?
Nikdy by som nemenila, nepoznala by som inú kultúru. Každá kultúra vás dokáže nabiť.
Čo vás najviac prekvapilo v Libanone?
Ani nie tak prekvapilo, ako som od začiatku obdivovala správanie ľudí. Ľudia sú tu veľmi ústretoví, veriaci, štedrí. Je v nich veľká veľkorysosť, tolerancia, zdvorilosť.
Je síce trošku odlišná kultúra Libanon a potom Perzský záliv, kde sú kráľovské rodiny. Libanon však bleskurýchlo reaguje na všetko nové, takisto obdivujú všetko výnimočné, čo mi bolo dopriate k mojej profesii. Práve to je asi najväčšia satisfakcia v mojom živote, že tu môžem robiť.
A v dnešnom akoby džínsovom svete uvoľnenej módy považujem za veľký luxus a privilégium, že môžem pracovať s touto spoločnosťou, ktorá v podstate vyburcovala vo mne to, čo robím.
Zaujalo ma, že hovoríte o Libanončanoch ako o tolerantných a ústretových...
Áno. Oni vás hneď pozývajú do rodiny. Sú veľmi milí. Aj chudobní ľudia, ktorí nemajú toľko prostriedkov, vás pozvú domov na arabskú kávu alebo na šálku čaju a dali by vám aj tú poslednú. Avšak aj ten najjednoduchší človek ma prekvapil obrovskou hrdosťou.
V Libanone sa dodržiavajú rodinné tradície. Odovzdávajú sa tradície rodinných podnikov, a to v tom období v Česku neexistovalo. A podľa mňa remeslo vybudované v rodine je najväčší dar, ktorý sa odovzdáva.
Je to charakteristika celej spoločnosti?
Myslím si, že celkovo. Pohybujem sa aj medzi tými skutočne najchudobnejšími, ktorým dávam prácu. Vo vojnových časoch nebolo toľko práce, veľa mužov bolo nezamestnaných, a práve tým, že som zamestnávala krajčírky, som živila ich rodiny. Oni sú veľmi vďační, a tá vďačnosť v Česku chýbala a chýba dodnes. V Libanone sú ľudia vychovávaní vo väčšej viere, a to sa prejavuje aj tak, že sú oveľa vďačnejší za prácu.
Je to podľa vás úprimné? U nás arabský človek nemá príliš dobrú povesť...
Určite je to úprimné. Európsky pohľad je vybudovaný na extrémoch, ktoré vysielajú televízie. Spravodajstvo vždy zachytí to extrémne. Vojny atď... Arabský svet je spojený s agresivitou, ale ja som sa s ňou u bežných ľudí nestretla. Stretla som sa s vojnou, ktorá však bola akosi vytvorená umelo politickými udalosťami zvonku.
Juh Libanonu do roku 2000 okupovali izraelské vojská. Ako ste vy osobne prežívali udalosti spred roka, keď sa boje obnovili?
My sme tomu, hlavne nikto spomedzi civilistov, nechceli veriť, že vznikol opäť taký obrovský krutý konflikt. Infraštruktúra, objekty, ľudia veľmi trpeli, mladí ľudia si začali pomáhať. V tom čase som práve začínala pripravovať 25. výročie mojej tvorby a výstavu. Moje krajčírky vyvárali vo firme, pretože boli zničené cesty a mosty a nemali sa ako dostať domov. Tak mi chceli pomôcť dokončiť prípravy na oslavy. Vtedy som sa rozhodla, že v Česku otvorím zbierku na pomoc Libanonu, zorganizovala som prehliadku. V Libanone sú dodnes časté výpadky elektrického prúdu.
Naučili ste sa za tých takmer tridsať rokov, čo žijete v Libanone, aj po arabsky?
Hovorovo áno, v dielňach hovorím, aj sa dohovorím. Ale dnes už nemusíte vedieť ani po arabsky. Dnes je to o nadzvukovej rýchlosti, kde vzdialenosť nie je nič.
V akej reči komunikujete s princeznami?
Oni sú všetky študované. Od troch rokov sa učia vo francúzskom, arabskom a anglickom jazyku. Takmer všetky majú vysokú školu. Keď ide študent na vysokú, každý dostane svoj lap-top. K veľkej dezinterpretácii v Európe dochádza aj v otázke zahaľovania žien. Korán to vôbec neprikazuje. Je to vždy dobrovoľné a závisí od dievčaťa.
O pár týždňov budete mať módnu šou aj na Slovensku. Máte zákazníkov aj tu?
Ešte pred desiatimi rokmi som robila svadobné šaty pre vicemiss Andreu Tatarkovú. To boli moje prvé šaty na Slovensku. V súčasnosti má moje modely napríklad bývalá slovenská hlásateľka Ada Straková. Je to veľmi šarmantná dáma. Myslím si, že chodí veľmi dobre oblečená. Veľmi si vážim, že aj na Slovensku a v Česku vzniká klientela, ktorá si dopraje takýto luxus.
Najdrahšie šaty, ktoré ste vytvorili, stáli 150 000 eur. Aké boli najlacnejšie?
Je to podľa spoločenskej potreby. Môžete mať odo mňa šaty za tritisíc eur, alebo sú to potom tie extrémne, veľmi nákladné svadby. Myslím si však, že v Paríži tieto šaty stoja trikrát toľko. Ale tu sú iné možnosti pracovnej sily, nie je ani také zdanenie. Myslím si, že som určite dostupnejšia oproti parížskym návrhárom.
Aká bude vaša prehliadka na Slovensku?
Bude to prierez mojou tvorbou za tých 25 rokov. Tam sa prelínajú všetky etniká, ktoré ma ovplyvňujú od Španielska, Francúzska, cez český barok. Bude to, samozrejme, urobené formou šou.
Čo vám napadne, keď sa povie 25. výročie tvorby Blanky Matragi?
Keď sa vrátim k svadbe, ktorá sa chystá. To, že navrhujem už pre druhú generáciu rodov. Napadne mi to, že ešte nekončím. (Smiech) Že by som si priala ďalších 25 rokov. Lebo tá tvorba je jeden veľký dialóg so spoločnosťou a čo viac by som si mohla priať?